Dcéra zradkyne - Neohrozená

15. kapitola

Z kontrolnej miestnosti sa ozýva buchot. Rozbehnem sa tam tak rýchlo, ako mi moja situácia dovolí. Mám totiž pocit, že bolesť sa mi rozšírila do celého tela a celú ma zožiera. Za sebou zanechávam krvavé stopy. Rýchlo otvorím dvere, no v tej chvíli oľutujem, že som to urobila. Tris leží dobitá na zemi a Tobias jej pritíska pištoľ k hlave. Myslím, že počujem, ako si niečo Tris mrmle, no možno to je len výplod mojej fantázie a halucinácie zo straty krvi. Už to vyzerá, že jej Tobias vpáli guľku do hlavy. Ja len kŕčovito stískam kľučku a opieram sa o trám dverí, neschopná jediného slova alebo činu. No Tobiasova ruka s pištoľou vyčerpane klesne k zemi a začujem Trisin výdych. Alebo to bol môj výdych? Tobias zatrasie hlavou, akoby chcel myšlienky na predchádzajúci moment vytriasť z hlavy. Tris priskočí k počítaču, niečo tam rýchlo naťuká. Zbadám, že na obrazovkách, ktoré som si doteraz veľmi nevšímala sú kamerované rôzne oblasti mesta, hlavne tie kde sa odohrával útok. Zbadám malé čierne škvrnky na obrazovke, ktoré zložia zbrane a začnú sa zmätene obzerať okolo seba. Pocítim ohromnú úľavu, keďže to znamená, že členovia Sebazaprenia sú v čiastočnom bezpečí a Neohrození sú konečne pri vedomí. A potom sa Tris vrhne do Tobiasovho náručia. Začnem sa cítiť trápne, že tam len tak stojím medzi dverami a pozerám na nich, aj keď pri bozku, ktorý si dali som odvrátila zrak, aby som im venovala trochu súkromia. Niečo si začnú mrmlať, no ja ich ledva počujem. Začne mi zvoniť v ušiach a podlomia sa mi kolená. Vtedy si ma všimnú. Okamžite vyštartujú ku mne. „Nie,“ odstrkujem ich. „Nechcem... nechajte ma.“
„Čo sa ti stalo?“ oborí sa na mňa Tobias.
„Kde je Caleb?“ spýta sa Tris.
„Kto?“ zareagujem otázkou a zastonám od bolesti.
„Môj brat...“ vysvetlí Tris. Tobias ju preruší.
„Preboha, si celá od krvi!“ „Čo nepovieš,“ odseknem.
Tobias stratí trpezlivosť. „Čo sa ti stalo?“ spýta sa nástojčivejšie.
„Ja...“ Keď si na to všetko odrazu spomeniem, zaplní ma nechuť a čiastočne aj hnev. „Len som chcela... to je jedno čo som chcela. Ešte žijem.“ Tris mi vyhrnie tričko a objaví reznú ranu. Syknem od bolesti, keď sa mi tričko odlepí od rany.
„Dopekla, vyzerá to hrozne,“ vydýchne. „Čo si robila?“
„Nič, len...“ Nechcela som im povedať, že mi to urobil Zeke. Ale na druhej strane... prečo by som im to nemala hovoriť? „Len som sa poškrabla.“
„Poškrabla?! Tomuto hovoríš škrabnutie? Vieš si predstaviť, koľko krvi si stratila?“ oborí sa na mňa Tobias.
„Nechce sa mi o tom teraz hovoriť, prosím... neskôr.“ „Ak nejaké neskôr vôbec bude,“ povie Tobias. Je vidno, že dnes srší samým pesimizmom. „Je zázrak, že si sa doplazila až sem... počkaj... ty si nebola pod vplyvom toho séra?“
„Povedala som, že vám to vysvetlím neskôr!“ okríknem ich, lebo už strácam nervy.
„Ako povieš,“ podvolí sa nakoniec Tobias. „Tris, musíme hneď ísť, inak vykrváca.“
„Dobre,“ prikývne.
„Kam?“ spýtam sa ich, no neodpovedia. Spoločne ma zdvihnú na nohy a podoprú ma každý z jednej strany. Potom vykročíme, aj keď mňa skôr ťahajú. Všetko sa mi zlieva do jednej obrovskej šmuhy. Odrazu ma premkne pocit úzkosti, že pri mne nie je Zeke. Znovu si spomeniem na ten jeho výraz, ktorý prezrádzal, že ma vôbec nespoznáva. Na tie jeho oči, ktoré vôbec nepatrili nemu. V hradle mi navrie hrča. Netuším, kedy ho konečne uvidím, teda pokiaľ tam ešte stále leží v bezvedomí a nie je mŕtvy. Chýba mi. Veľmi. No zároveň pri každom nepríjemnom bodnutí, ktoré mi vystrelí do boku ho nenávidím. Viem, že pravdepodobne ani nevedel čo robí, ale ako mi to mohol urobiť? Budem vôbec schopná pozrieť sa mu niekedy do očí? Jazva, ktorá mi tam zostane, mi ten moment bude pripomínať do konca života. Do konca života budem spomínať na to, ako sa ma pokúsil zabiť. Na všetkých tých nevinných mŕtvych, ktorí teraz ležia niekde v špinavých uličkách, tisnú sa k sebe v poslednom objatí, ktoré ich aj navždy rozdelilo. „Ste v poriadku?“ preruší niť mojich myšlienok hlas. Strhnem sa. Zaostrím a zistím, že mladík ešte stále zviera v ruke pištoľ. „Áno, Caleb,“ odvetí mu Tris. Myslím, že spomínala, že je to jej brat. Výborne, aspoň sa vyhneme trápnym situáciám. „Aj tuto...“ Kývne hlavou ku mne. Snažím sa dostať zo seba svoje meno, no bolesť mi okamžite vystrelí do celého tela. Zastonám a zakašlem. Tobias niečo povie. „Aha, Sam,“ pokýva Caleb hlavou. Marcus odrazu priskočí k Tobiasovi a zovrie ho v objatí. Tobias povolí zovretie a ja sa zveziem na zem. „Syn môj,“ vydýchne Marcus. Pustí ma aj Tris. „Hej, choďte od neho preč,“ zavelí jej hlas. Marcus odrazu stíchne, škoda, že nemôžem vidieť jeho výraz. „Čo sa deje?“ začujem Marcusa. „Nie všetky články v novinách klamali,“ povie Tris. „Vieš, prečo som ťa ešte nezastrelila? Pretože by to mal urobiť on.“ Peter si odkašle. „Nechcem sa do vás miešať, ale... za chvíľu sa to tu bude hemžiť Neohrozenými a budeme mať veľký prúser. A... tuto Sam... ak ju nevezmeme do nemocnice vykrváca. A s ňou aj ja.“ „Výnimočne s tým magorom súhlasím,“ začujem Tobiasa. „Kam ale pôjdeme?“ položí otázku Caleb. „Ak nastúpime na vlak, môžeme vystúpiť v Harmónii, tam išli ostatní,“ navrhne Tris. Rozum sa mi pozastaví nad tým, čo myslela tým ostatní. „Okej, tak poďme. Ale rýchlo. A pomôžte mi,“ Myslím, že to bol Tobiasov hlas, ale už ani poriadne nevnímam okolie. Niečie ruky ma zdvihnú a pomáhajú mi v chôdzi. Nohy sa mi pletú a cítim ako mi z nich odchádza sila. Mám pocit, že o chvíľu zamdliem.
***
Netuším, ako ma dostali do vlaku. Pamätám sa len na to, ako mi Tobias niečo vravel. A potom som cítila len známu studenú podlahu vagóna. Niekto mi k boku priloží akúsi látku, aby aspoň trochu stlmil krvácanie. Tie chvíle pokoja a ležania si najviac užívam, keďže bolesť v celom tele aspoň trochu ustúpila. Netuším, čo sa odohráva okolo mňa. O pár minút ma znovu chytia ruky a zdvihnem sa do vzduchu. A potom počujem hlasy, no neviem zaradiť komu patria. „Teraz to bude trochu bolieť,“ rozoznám slová pri mojom uchu a vzápätí narazím na zem. Z hrdla sa mi vyderie výkrik a zostanem nehybne ležať. Obchádzajú ma mrákoty. Znovu ma niekto zdvihne a krívajúc vykročíme. Cestu si vôbec nepamätám, jediné čo vnímam je len neznesiteľná bolesť. *** „Sam, počujete ma?“ ten hlas prichádza z obrovskej diaľky. Som si istá. „Sam, vnímate ma?“ Zasa ten hlas. „Ste v poriadku,“ ubezpečí ma. Pomaly otvorím oči a zažmúrim do ostrého svetla. Cítim bolesť v celom tele, ale už nie je taká obrovská ako bola predtým. A potom zbadám tvár. Je to žena. Presnejšia černoška. Cez oko sa jej tiahne dlhá jazva a kazí jej tvár. Inak by bola veľmi pekná. Nakloní sa nado mňa a vystrúha jemný opatrný úsmev. „Vitaj späť,“ privíta ma. Zdá sa mi, že som ju už niekde videla a jej meno mám už na jazyku. No teraz si naň neviem spomenúť. Pokúsim sa o slabý úsmev, ale aj pri tom pohybe mi od bolesti šklbne telom. „Stratila si veľa krvi,“ skonštatuje žena. „Ale neboj sa, za pár dní budeš v úplnom poriadku.“ „Za pár dní?“ zachrčím. „Koľko dní som bola mimo?“ „Len dva dni,“ odvetí žena a sadne si na kraj postele. „Skoro si zomrela, ale bojovala si ako levica, to musím uznať.“ Zvraštím čelo. Dva dni, počas ktorých som skoro zomrela. Preboha! „Ešte odpočívaj,“ povie mi žena a jemne mi položí ruku na hruď, keď sa pokúsim vstať. „Potrebuješ to.“ Na hrdla sa mi derie otázka, ktorá ma šteklila na jazyku odkedy som sa prebudila. „Kde vlastne som?“ Žena sa znovu usmeje a až potom si všimnem jej pestré farby ktoré ma na sebe oblečené. „Si v Harmónii,“ odpovie veľavýznamne.