Dcéra zradkyne - Neohrozená

13. kapitola

Celou cestou ani nedýcham a trasú sa mi ruky. Viem, že Uriah je niekde za mnou a Zeke so Shaunou kráčajú predo mnou, čo ma dosť znervózňuje. Malé obchodíky a budovy vystriedajú jednoduché sivé budovy, čo mi naznačí, že sme na mieste. Vtom sa spredu ozve streľba. Strhnem sa a prinútim sa kráčať. Začnem sa triasť na celom tele. Zbadám Shaunu ako vystúpi z radu, vtrhne niekomu do domu a spustí paľbu. Napne ma. Toto nemôže byť možné. Toto nemôže byť naozaj. Všade okolo mňa sa ozývajú výstrely a krik nevinných ľudí, čo ma doháňa k slzám. Zažmurkám, aby som slzy odohnala a prinútim sa myslieť. Musím strieľať, inak si ma všimnú. Nemôžem zaháľať. Zdvihnem pušku a rozbehnem sa, pričom sa snažím vyzerať čo najneprirodzenejšie. Zrazu pred moju zbraň skočí žena s dieťaťom v ruke. V očiach má slzy, dieťa jej srdcervúco plače v náručí. Pozerá na mňa so strachom v očiach ako bezbranná korisť. Naprázdno prehltnem. Začne si niečo mrmlať a ustupovať dozadu, pričom zrak upiera na hlaveň mojej pušky. Zachytím jej prosebný pohľad. Miešajú sa vo mne rôzne pocity. No než stihnem stlačiť spúšť, skríknem: „Bež!“ Žena na mňa zmätene hľadí, možno si myslí, že mi preskočilo. Keď sa nerozbehne, zdvihnem zbraň dohora a naslepo vystrelím. „Bež inak budem strieľať!“ Žena sa strhne a rozbehne sa preč od miesta paľby. Vydýchnem si. Vtom do mňa niekto narazí a strhne ma na zem. „Utekaj!“ skríkne Uriah a zviecha sa zo zeme. Vyskočím na nohy a rozbehnem sa za ním. „Kam bežíš?“ „Preč odtiaľto, inak nás zabijú!“ zvolá ponad plece. „Dostali Tris a Tobiasa!“ Zastanem. „Tobiasa?!“ „Nezastavuj!“ zreve z plných pľúc. Chvíľu otáľam, no potom sa rozbehnem za ním. Kľučkujeme pomedzi domy, snažíme sa uniknúť zvuku paľby. Odrazu sa mi myseľ zastaví nad jednou myšlienku, ktorá mi prebehne hlavou. Okamžite zastanem. „Povedal som aby si nezastavovala!“ zrúkne Uriah. „Nemôžem ho tam nechať,“ poviem so zúfalstvom v hlase. Uriah si priloží ruku k čelu a hlasno vdýchne vzduch nosom. „Musíme,“ prehovorí. „Ak si chceme zachrániť zadky, musíme. Inej cesty niet.“ „Takže tvoj zadok ti je drahší ak tvoja vlastná krv?“ zrevem ako zmyslov zbavená. „To som nepovedal!“ ohradí sa Uriah a namieri na mňa prstom. Potom nechá ruku klesnúť vedľa tela a pozrie mi do očí. „Nemá to cenu, Sam. Nepočúval by ťa.“ Zmĺknem. Má pravdu. No nechcem žiť s pomyslením, že som tu Zekeho nechala. Aj keď sme sa včera pohádali. „Chcem to skúsiť,“ poviem rozhodne. „Pomysli na Marlene. Na Lynn. Dokážeš ich tam nechať?“ Uriah stisne pery a zvlhnú mu oči. „Máš pravdu,“ prehovorí potichu, že ho sotva počujem. „Kašľať na to. Som predsa Neohrozený a neutečiem z boja s chvostom stiahnutým medzi nohami.“ „Presne tak,“ prisvedčím. „Čo by na to povedala tvoja mama? Čo by povedal Zeke? Predstav si, ako by ťa Zeke vysmial. Tak choď pohľadať Marlene a Lynn.“ Uriah prikývne. „Fajn, idem na to. Ty pohľadaj Zekeho a Shaunu. Keby niečo, stretneme sa na okraji tamtoho parku.“ „Dobre,“ prikývnem a podám mu svoju pušku. „Na, asi to budeš potrebovať.“ Uriah svoju pri sebe nemal, možno mu vypadla. „Nie,“ odmietne. „Ty ju budeš potrebovať viac ako ja.“ Váhavo si ju teda prevesím späť na chrbát a vyrazíme spleťou úzkych uličiek. Potom sa rozdelíme a ja vyrazím k centru diania, kde som Zekeho videla naposledy. Hneď ako tam vkročím, stiahnem sa za múr vysokého domu. Vidím Erica, ako stojí na druhej strane ulice a s posmeškom na tvári si prezerá celú tú hrôzostrašnú scénu. Pri ňom stojí pár ďalších vodcov. Pritisnem sa bližšie k múru a nakuknem spoza rohu. Naskytne sa mi pohľad na nejakého Neohrozeného, ktorý mieri na akúsi ženu. Začujem výstrel. Žena spadne na kolená a zvezie sa na zem s krvavo červeným fľakom na čele. Na náprotivnú stenu vystrekne krv. Priložím sa ruku na ústa a potláčam nutkanie zvracať. Prebehnem pohľadom po ďalších tvárach Neohrozených a konečne ho nájdem. Zeke stojí pri nejakom dome, v ruke drží pušku a obzerá sa okolo. Kontroluje situáciu a ak by sa niečo pokazilo, je pripravený zakročiť, uhádnem. Zároveň som však šťastná, že ho nevidím strieľať po členoch Sebazaprenia. V momente, keď sa Eric nepozerá, vyrazím zo svojho úkrytu. Bežím naprieč ulicou, narazím do Zekeho a strhnem ho na zem. Zmizneme za stenou domu. Tvrdo narazím na zem a prekotúľam sa, pričom si oškriem lakte. Zeke sa zmätene obzerá naokolo. Potom si všimne mňa. Asi ho to zmätie, že naňho zaútočil niekto, kto je rovnako oblečený ako on. Zdvihne pušku, no skôr ako sa o niečo pokúsi, vykopnem mu ju z ruky. „Hej, Zeke!“ zvolám a pritisnem ho k múru. „To som ja, Sam. Počuješ ma? Ovládajú ťa. Chcú aby si zabíjal nevinných ľudí!“ Jeho oči sú mĺkve. Až mi naháňajú strach. Neprítomne na mňa hľadí s pootvorenými ústami, akoby mi chcel niečo povedať, no ja viem že nechce. Tresnem ním o stenu. „Počuješ ma? Viem, že si tam. Toto nie si ty, no viem, že niekde vnútri si ten starý Zeke,“ Do očí sa mi nahrnú slzy a hlas mi preskakuje. „Ten starý Zeke, ktorého ľúbim. Prosím, povedz niečo.“ Možno sa mi to zdá, no v jeho očiach zbadám akýsi záblesk, ktorý si neviem vysvetliť. Svitne vo mne nádej, že ma možno počuje a vníma ma. No tá nádej spľaskne ak balón, keď ma Zeke surovo odstrčí a spadnem na chrbát. Spoza chrbta vytiahne nôž s krátku čepeľou. Inštinktívne siahnem po puške, no Zeke ma kopne do rebier. Zastonám a od bolesti mi vhŕknu do očí slzy, ledva cez ne vidím. „Zeke,“ zachrapčím, že ma je ledva počuť. Zeke mi uštedrí ďalšiu ranu do rebier a ja skrútim do klbka. Nechce sa mi to veriť. Nechcem veriť, že niečo takéto by bol schopný. Aj napriek tomu, čo som mu včera povedala. A možno si to aj zaslúžim. Do očí sa mi znovu tlačia slzy, no nie od bolesti z ďalšieho bolestivého kopanca, ale z úzkosti. No nemôžem zomrieť. Dnes nie. Pozbieram všetky posledné sily a podrazím Zekemu nohy. Spadne, no skôr než niečo stihnem urobiť, obidvaja sme na nohách a stojíme oproti sebe zoči-voči. On má v ruke nôž, ja na chrbte práve nepoužiteľnú pušku. Nechcem naňho strieľať. V to prípade mám teda holé ruky. Zložím si pušku z chrbta a odhodím ju. Potom sa naňho vrhnem. Zeke sa zaženie nožom. Našťastie ma nezasiahne, lebo sa mu šikovne uhnem. Napriahnem ruku a uštedrím mu ranu do brucha. Zatacká sa dozadu a švihne nožnom v ruke. Tentoraz nemám také šťastie. V boku pocítim ostrú bolesť, ktorá ma ochromí. Podlomia sa mi kolená a spadnem na zem. Pohľadom skĺznem dolu a zbadám čiernu škvrnu na mojom tričku. Siahnem si na to miesto a keď zdvihnem ruku, na prstoch zbadám krv. Neveriacky civiem na to miesto, že zabudnem na Zekeho. Vstúpi do mňa nečakaná a nekontrolovateľná zlosť. Ak mi toto mohol byť schopný urobiť, ako by som ja nebola schopná ublížiť mu? Vytiahnem sa na nohy. Miešajú sa vo mne rôzne nálady a pocity, no teraz vidím pred sebou jasný cieľ. Schmatnem Zekeho pušku, ktorú som mu odkopla. V rýchlosti sa ňou zaženiem a udriem Zekeho do hlavy, ktorý si to v tom momente ani nestihol uvedomiť. S akýmsi nečakaným pokojom v hrudi sledujem, ako sa jeho ochabené telo zvezie na zem. Dúfam, že som mu nejako vážne neublížila. Skontrolujem mu dýchanie a tep a uľaví sa mi. Žije. Akurát som mu urobila menšiu ranku na spánku. Kľaknem si k nemu a jemne priložím pery k jeho čelu. Aj napriek tomu všetkému ho ľúbim. A toto som urobila z lásky k nemu. Uriah mal pravdu. Nedokázala som ho presvedčiť aby šiel so mnou. Postavím sa a konečne si uvedomím, ako veľmi ma tá rana na boku bolí. Krv, ktorá mi z rany tečie, mi už máča bok gatí. Opatrne si vyhrniem tričko, prilepené o ranu. S úľavou zistím, že rana je len povrchová, no aj tak hrozne štípe. Stiahnem si tričko späť a krívajúc vykročím preč.