Život Rosé (Denník) ✔️

Pomóc! ❌

Utrela som si oči a poobzerala som sa so strachom po izbe. Po chvíli som uvidela to isté dievča, čo som vídavala aj v škole.

,,On je môj!" zopakovala.

,,Kto si?" spýtala som sa so strachom v hlase.

,,On je môj! On je môj! On je môj!" opakovala.

,,Prosím prestaň!" šepkala som, pretože som sa bála ako nikdy.

,,On je môj! On je môj! On je môj! On je môj! On je môj!" zvyšovala na intenzite hlasu.

,,Prestaň! Prosím!" zakryla som si tvár rukami a modlila som sa, aby to prestalo.

Nikdy v živote som sa nebála tak ako teraz. Srdce mi bilo ako o závod a telo sa mi triaslo. Nevedela som čo mám robiť.

,,On je môj! On je môj! On je môj! On je môj! On je môj! ,,On je môj! On je môj! On je môj! On je môj! On je môj!" kričala.

,,Prestaň!" zvrieskla som na ňu tak silno, až sa otriasli steny izby.

Vzápätí zmizla. Nevedela som či sa mi sníva alebo to je realita. Bála som sa ešte viac. Rýchlo som zaliezla pod perinu a snažila sa zaspať. Asi po hodine som konečne zaspala.
3:15
,,Daj mu pokoj! On je môj!" zobudil ma zase ten istý hlas.

Otvorila som oči a nado mnou sa nakláňala čierna postava s niečim v ruke. Dostala som zase strach. Ešte väčší ako naposledy. Dobreže som neodpadla.

,,Komu mám dať pokoj?" spýtala som sa roztraseným hlasom.

,,Jemu!" odpovedala mi.

,,Komu? Patrickovi?" pýtala som sa.

Kývla hlavou.

,,A čo s ním chceš?"

,,On je môj!" zase začala.

,,Dobre to už viem, ale prečo by mal byť tvoj?" potichu som sa jej pýtala. Mala som stále väčší a väčší strach.

,,On je môj!" zopakovala.

,,Áno, je tvoj, ale prečo?"

,,Lebo je môj! Ja ho milujem!" zúrila.

,,Dobre dobre a kto si?" pýtala som sa ďalej.

,,Tá, ktorej si ublížila." približovala ku mne tú ostrú vec, čo držala nado mnou. Strachom som sa viac a viac zarývala zadnou stranou hlavy do vankúša.

,,A ako som ti ublížila?" šepkala som.

,,Nepamätáš sa? Vtedy na...." prerušil ju hlas dverí.

,,Patrick je tu." pozrela som sa na dvere a vrátila zrak na ňu, ale už tam nebola. Akoby zmyzla.

Patrick sa pomaly blížil do izby a ja som sa rýchlo otočila na bok a tvárila som sa, že spím.

,,Rosé, spíš?" spýtal sa, keď vošiel do izby.

Neodpovedala som.

,,Počul som nejaké hlasy, tak som si myslel, že si hore, ale asi spíš," povedal, vliezol pod perinu a otočil sa mi chrbtom.

Ja som sa znažila zaspať a čo najrýchlejšie zabudnúť na to čo sa teraz stalo.

5.5. - piatok
9:34
Ráno som sa zobudila presne o pól siedmej. Patrickovi som nepovedala nič o tom, čo sa v noci stalo, lebo aj on sa mi zdal nejaký divný. Bol ku mne chladnejší a odmeranejší. Teraz sedím v ľavici a čakám na zvonenie. Je piatok a dnes idem naspäť ku starým rodičom. Mám zmiešané pocity. Čo ak sa Patrickovi niečo stane, keď ho nechám sámeho celý víkend? Čo ak mu to dievča niečo urobí? Čo ak ho zraní, nebodaj zabije? Nikdy by som si to neodpustila. Neviem čo mám robiť. Mám mu to povedať alebo to nechám na náhodu? Mám sa s tým zveriť aspoň Emilly? Ale čo keď si bude o mne myslieť, že som blázon? Naozaj neviem čo mám robiť. Radšej na to zabudnem. Budem dúfať, že sa to už nikdy nestane.
12:56
,,Čo je s tebou? Si nejaká divná. Od rána si nič nepovedala," strachovala sa Emilly.