Život Rosé (Denník) ✔️

Potrat? 🚼

,,Ahoj," pozdravili sme sa Emilly.

,,Ehm...ahoj...te," koktala.

,,Už ti je lepšie?" spýtala som sa.

,,Áno, ďakujem za záchranu," usmiala sa.

,,Za málo," sadla som si na stoličku, ktorá stála pri jej posteli.

,,Už vieš čo ti je?" spýtal sa Denis, keď si tiež prisadol.

,,Ešte nie. V pondelok prídu výsledky ževraj," posadila sa na posteli pretože, keď sme prišli, tak ležala. Pravdepodobne sa pred chvíľkou zobudila.

,,A ani ti nepovedali, že čo ti môže byť?" vypytoval sa ďalej.

,,Nie, nechceli mi to povedať," zosmutnela.

,,Neboj sa nebude to nič vážne," utešoval ju, pretože on vedel o jej diagnóze.

No diagnóze ako diagnóze. Vedel len to, že bola možno tehotná.

,,To dúfam," chytila mu ruku.

Pozrela som sa na Denisa pohľadom ala nechceš mi niečo povedať? No on sa tváril , že o ničom nevie. Bolo mi to divné, že sa Emilly má tak veľmi k Denisovi, ale nechala som to tak. Nemala som chuť ani nervy na riešenie ďalšieho romániku. Denis je proste môj kamarát a tým to hasne. Nech má vztah s kým chce. Ja sa mu do života starať nebudem, ale ak mal niečo s Emilly alebo ešte má, tak mi to mohol aspoň jeden z nich povedať.
Venovala som ju jeden chladný pohľad a postavila sa zo stoličky.

,,Dáš si čaj, kávu alebo horúcu čokoládu?" spýtala som Emilly, keď som sa približovala k dverám izby.

,,Čaj ďakujem," odpovedala a usmiala sa.

,,A ty?" kývla som hlavou na Denisov smer.

,,Mne nič, ale ďakujem," povedal.

,,Tak Vás tu teda nechám na chvíľku, hrdličky. Nerobte neplechu," podpichla som ich a vyšla z izby skôr než mi jeden z nich stihol oponovať.

Prešla som po dlhej chodbe až ku výťahu, nastúpila a zatlačila tlačítko s písmenom P ako prízemie. Po chvíli sa dvere otvorili a ja som vystúpila. Hneď vedľa bol automat na kávu. Vhodila som doň mince a kúpila čaj pre Emilly a horúcu čokoládu pre mňa. Vstúpila som znovu do výťahu a vystúpila na poschodí kde ležala Emilly.

,,Dúfam, že som vás pri ničom nevyrušila," zasmiala som sa a podala Emilly jej čaj.

,,Dík," odsekla, pretože nemala asi náladu na moje podpichovanie.

,,Kedy ťa pustia domov?" spýtala som sa už s kamennou tvárou, pretože som videla, že teraz nechce srandovať.

,,Podľa toho čo mi vlastne je," hlesla.

,,Dúfam, že to bude čo najskôr," stisla som jej pevne ruku.
16:23
,,Tak my už pôjdeme," prerušil Denis krátke ticho.

,,A kedy ma prídete zase pozrieť? Nudím sa tu sama," fňukala.

,,V pondelok," oznámila som jej a pohladila ju po líci. ,,Ahoj," pozdravila som sa jej a pomaly sa vzďalovala.
18:53
,,Ideš ešte dnu?" spýtala som sa Denisa, keď sme zastali pri mojom dome.

,,Chceš?" zvodne sa usmial.

,,Jasne," žmurkla som.

,,Tak poďme," zvolal nadšene.
20:24
,,Mám im to povedať?" pýtala som sa Denisa, popri tom ako sme ležali na posteli a napchávali sa chipsami, čokoládou a inými nezdravými blbosťami.