Život Rosé (Denník) ✔️

Sádra 👟

29.5. - pondelok
7:34
,,Rosé vstávaj!" budila ma starká a pobehovala po chodbe sem a tam. ,,Dnes ideš na kontrolu s nohou. Pohni si, zaveziem ťa,"

,,Veď už idem," zamrmlala som si popod nos a pretočila sa na druhý bok. Zavrela som oči a pomaly zase upadala do spánku.

,,Rosé!" ohriakla ma po chvíli, keď videla, že ešte stále spím. ,,Nestihneme to!" stresovala a dupkala nohami pred dverami mojej izby od nervov.

,,Ježiš veď ti vravím, že idem," pretočila som očami a pomaly sa pozviechala z postele.

Nazula som si ružové chlpaté papučky, ktoré ležali na koberci, pri mojej posteli a prešuchtala som sa do kúpeľne. Bola som prekvapená, že mi boli dobré aj cez tú neznesiteľnú a veľkú sadru.

Umyla som si zuby a na tvár naniesla jemnú vrstvu makeupu. Mihalnice som natočila klieštikmi a predĺžila ich obľúbenou riasenkou. Pery som si zvlhčila jahodovou mastičkou, ktorá voňala prekvapivo po jahodách. Vlasy som si stiahla so vysokého chvosta a presunula sa do izby. V izbe som podišla ku skrini a hľadala niečo vhodné na seba. Po pár minútach prehrabovania a skúšania som si napokon vybrala ružovú sukňu, biele tričko a ružové conversy. Samozrejme som si obula iba jednu z nich, ale pre istotu som druhú zabalila do bieleho vrecúška s nápisom LA ako Los Angeles. Zavrela som skriňu a pobrala sa na barliach do auta.
8:01
Starká si už nervózne poklepkávala prstami na plech auta cez otvorené okno. Vyzerala drsne. Na očiach mala veľké slnečné okuliare, ktoré jej dodávali ešte väčší štýl. Moja starká išla vždy s dobou a to sa mi na nej páči najviac.

Sadla som si mlčky do auta a v tom momente sme sa pohli. Otvorila som si okno pomocou tlačidla na dverách a nasávala príjemný jarný vzduch. Vietor mi vial vo vlasoch aj cez to, že som mala vrkoč. Pozorovala som idúcu krajinu, keď v tom som zazrela Patricka. Do riti! To sa môže stať iba mne. Čo teraz? Nesmie ma uvidieť. Čo mám robiť? Sakra!

,,Zaboč!" zvrieskla som na starku, pretože som nechcela aby ma uvidel.

,,Šibe ti?!" zľakla sa a strhla volantom doprava.

,,Prepáč," zmĺkla som a rýchlo sa zosunula dole po sedačke.

,,Čo si sa pomiatla?" kričala od strachu.

,,Nie ja len...ale nič," odsekla som a vystrčila hlavu cez otvorené okno.

Potrebovala som si schladiť hlavu a utriediť myšlienky aj celý dej, ktorý sa práve odohral. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Buď blúznim alebo to bol naozaj on. Ale počkať, veď popri ňom kráčala nejaká vysoká pipka a niečo sa mi marí, že bola blondína. Bohvie kto to bol. Ach. Chýba mi. Škoda, že ma vymenil za obyčajnú namachlenú šťandu. Ale čo keď to nebol on? Čo keď som iba blúznila? Čo ak si až tak veľmi namýšľam? Alebo žeby to boli vedľajšie, nežiadúce účinky tehotenstva? Ale to asi nie, asi to bude len krutá realita, ktorú podvedome nechcem prijať.

,,Čo sa stalo?" vytrhla ma starká z môjho depresívneho sveta.

,,Nič nič, poď ďalej. Nech sme tam načaš," odfrkla som.

,,Prečo som mala zabočiť? Udialo sa niečo čo som si nevšimla? Bola na ceste nejaká značka zákaz vjazdu, pes, mačka alebo čo? A prečo si tak vrieskala?" nenechala sa odbiť a pokračovala vo vypočúvaní.

,,Nie je to jedno? Nemám teraz náladu o tom hovoriť," snažila som sa z toho nejako vykľučkovať. ,,Pridaj prosim ťa, nech sme tam čím skôr," zmenila som tému a zavrela okno.

,,Ako chceš. Keď budeš mať chuť povedať mi to, som tu pre teba 24 hodín denne 7 dní v týždni," usmiala sa a preradila na vyšší stupeň rýchlosti.
8:24
,,Slečna Evergrinová," oslovila ma sestrička, ktorá sa práve vynorila z dverí.