Môj krásny, mladý učiteľ

#70

99k...milujem Vás❤️❤️❤️
@

O týždeň neskôr
Ja a John sme boli už doma a ja u rodičov. Moji rodičia ešte o zásnubách nevedia, je to ešte zrelé a vlastne je to celkom skoro, myslím tým na môj vek.
John má dnes dôjsť na večeru a povieme im to. Rodičia vedia, že ja na život nečakám a rovno sa na ňom veziem, ale je to trochu celé divné. Nie som vyšinutá pubertiačka, to už nie. Bolo to dávno. Zmenila som sa. Rozmýšľam už ako dospelá, teda aspoň myslím. Dúfam. Verím...
Mama a otec sú ako vymenení, od tej havárie si uvedomili že život môže skončiť v každej sekúnde a to majú teda pravdu. Otec je teraz v práci, ale na večeru by mal prísť. Som natešená, že Kevin a Lara už nemajú problém. Je trochu šahnutá, keď spravila to čo spravila, ale beriem to ako minulosť.
John má rád chvíle strávené so mnou, ale poslednú dobu sme spolu boli pridlho. Nemyslím to zle, ale boli sme odtrhnutí od sveta a od priateľov. Tým chcem povedať že sme boli ako uväznení pri sebe. To mi vôbec nevadí, ale predca.
"Mami? Ukáž pomôžem ti". Chystala večeru, no veľmi je to nešlo bola pod tlakom. Otec a John sa videli len pár krát a preto neviem ako večera dopadne. Holt obavy ani nemám viem, že otec vie aký je John skvelý.
"Netreba Spencer, choď sa už zbaliť, po večeri predca odchádzaš k Johnovy. Nemala by si si robiť starosti, veď ja to zvládnem".
"Nemôžem ti povedať, že nejdem mami... chápeš ma, že"? Mama pokrútila hlavou.
"Tak som to nemyslela, som rada, že si samostatná. Si už dospelá. Som rada, že si šťastná". Objala ma a ja som sa šla zatiaľ zbaliť. Moja izba bola stále taká krásna ako keď som tu bývala. Mali by s ňou niečo spraviť. Niečo pre nich, alebo z Kevinovej. Zrazu za mnou prišla mama. "Myslíš že je pre Kevina Lara tá pravá? Nehovor mi že to boli tehotenské hormóny, keď Kevinovy nič nepovedala, ani mi nehovor, že ty nevieš čo ma v hlave, keď si tehotná nikdy nebola". Mama ma úplne zarazila, nikdy som jej nepovedala pravdu o tom čo sa pred pár rokmi stalo, o tom že som potratila hneď po dvoch týždňoch. Kôli pádu. "Poznám Laru...je. A viem aké to je, no asi...". Mama ostala zaskočená. "Preboha ty si tehotná Spencer"!?
"Nie, ale bola som". Sadla som si na postel a čakala na maminu reakciu. "Prosím? Toto mi pekne vysvetlíš"! Začala kričať".
"Mala som osemnásť a vyspala som sa s Johnom, nejako sa to stalo, chcela som Vám to povedať, ale po dvoch týždňoch som potratila na silný pád". Mama zostala úplne v tranze. "To si robíš srandu? Hneď si mi to mala povedať, hneď ako si o to dieťa prišla. Hambím sa za teba! John o tom vedel"? Prikívla som. "Mami prepáč mi to...ale v teda sme mali úplne iný vsťah. Nebola si ako matka".
"To ma mrzí, ale potrebovala som pracovať a vôbec sa mi nepáči že si spala s tým Johnom, keď ťa ešte učil, či čo to bol"!
"Mrzí ma to, neriešme to". Mama odišla z izby a zabúchla dvere. Hneď som zobrala mobil a volala Johnovy.

-John? Dnes im to nemôžeme povedať...
John- prečo? Spencer čo je ti, prečo plačeš?
-mame som povedala že som bola tehotná
John- ako ste sa k tomu dostali?
-od Lary
John- ja jej to vysvetlím, určite je najnevaná aj na mňa. Som blbec Spencer. Nikdy som to nemal spraviť. Začať si so žiačkou. Mali sme sa dať do kopy ináč.
- To nemyslíš bážne John, ja ťa milujem a ty mi povieš toto?
John- tak som to nemyslel
-dobre už poď sem
-John-idem.

Pohľad Johna
Utekal som rýchlo za Spencer, chcel som zasiahnúť skôr ako jej mama. Pri vchode som znervóznel, ale vošiel som dnu. Vyšiel som po schodoch až k vchodovými dverám. Zaklopal som na dvere a otvorila mi vydesená Spencerina matka. Dala mi facku, silnú facku. Plnú hnevu.
"Pod ďalej. Vieš za čo bola ta facka"? Prikívol som. "Ale aj tak ťa mám rada". V ten chvíli sa mi uľavilo. "Teraz už môžeš ku nej". Nevedel som otvoriť ani ústa.
"Ahoj Spen". Plakala na posteli. "Ahoj". Hneď som na ku nej pritúlil. "Len mi dala facku, už je to okej".
"Naozaj"? Prilivol som. "Musíme im to povedať". Hneď som to na ňu vyvalil.
"Ja neviem John". Zdvihol som jej hlavu. Do izby vošla Spencerina mama. "Prišiel tvoj otec, poďte večera je hotová, nič oteckovi nepoviem". Postavili sme sa a išli k stolu. Tam už sedeli obaja rodičia.
Privítal som sa s jej otcom a sadli sme si.
"Tak, dlho sme sa nevideli John, ako sa máš"? Opýtal sa ma jej otec.
"No viete pane je to aké je, ale vaša dcéra mi stále vykúzli úsmev na tvári". Usmial sa. "To som rád. No a čo plánujete"? Pozrel som sa hneď na Spen. Bolo nám jasné, že je čas. "No boli sme v Paríži a bolo nám skvelo. Vlastne Vám chceme oznámiť takú fakt super správu". Spencer sa umelo usmiala,
a ja som mal pocit, že to nechce hovoriť a že to tak nechce vôbec . "No, John má pravdu. Vlastne ma John požiadal o ruku". Jej rodičia zostali zamrznutí. "To je skvelé, ale mám pocit, že je Spencer ešte mladá a bojím sa, že to nie je ešte záväzne". Povedal jej otec. "Je". Hneď odpovedala Spencer. "Ja Vám teda gratulujem. Kedy bude svadba"? Opýtala sa mama. "Asi o 2 roky".
"No to je fajn. Nechcem aby ste to unáhlili".
O 2 hod. neskôr
Večera bola fajn. Zbehlo to rýchlo a bezbolestne. Až na tu facku na začiatku.
"John, nejdeme sa niekde zabaviť"? Zasmial som sa po ceste domov.
"Dnes nie Spen". Otočila pohľad na moje oči. "Myslíš to vážne? Ty? Profesionálny party man. Ale máš pravdu , som už trocha ospalá". Tvárila sa urazene. Len som sa na silu usmial a pustil jej ruku. Dal som si ju do vrecka, lebo mi bola zima. "Som hrozná". Nechápal som. "Čo prosím"!!!
"Nezaslúžim si ťa John. Som sprostá. Vážne si myslíš, že to má budúcnosť? Veď som ešte zasrana. Nechcem aby si ma ľutoval, ale otvorene mi povedz prečo práve ja"! Ľutovať som ju ani nechcel. Som zrejme hnusný, ale mám pocit, že z toho chce vycúvať. "Ty chceš vedieť či mi môžeš veriť"? Prikívla. "Ja ťa nechápem Spencer. Najprv mi povieš, že si ma nezaslúžiš a potom, že ja si nezaslúžim teba. Keď si myslíš že to budúcnosť nemá tak prečo si mi povedala áno? Prečo sme to oznámili tvojim rodičom? Prečo si taká sebecká!! Chceš aby ťa všetci chápali, ale Spencer ty ma len týmito slovami ničíš! Ak ti vôbec nevadí to čo sa medzi nami kôli tebe deje. Tak dobre pokračuj Spencer, týmto štýlom sa k tej svadbe ani nedostaneme"! Nemal som chuť naťahovať sa s ňou. Išiel som ďalej. Nechcel som ju vidieť. Bol som nahnevaný. Nikto nechápe mňa sakra. Kopol som do smetného koša a pokračoval. Spencer stála a len tak pozerala. "Čiže je koniec"? Započul som ju. "To by si mala vedieť ty"!
Išiel som preč.
V tejto chvíli neviem čo chcem. Mám to ukončiť a ísť ďalej? Alebo čakať kým bude šťastná? Má pravdu je ešte zasrana a nie je pripravená na vážny vsťah. Zrejme to celé vnímala ako hru a nie ako realitu. Neviem čo bude ďalej, ale aj ja mám trpezlivosť a keď presiahne hranice je to už iné.