Whispering of swords

Hlbiny

Od toho momentu kedy som po prvý raz pobozkala Thorina, ubehol necelý deň. Bola som šťastná z každého okúzľujúceho úsmevu ktorý mi venoval, z každého slova ktoré mi povedal a z každej chvíle ktorú som strávila s ním...Ja som sa asi vážne pomiatla. Pred pár dňami by som ho bez súcitu prebodla mečom pri prvej príležitosti a teraz sa nedokážem prestať dívať do jeho krásnych očí. Pred tým som sa naň dokázala ledva pozrieť a teraz mám problém od neho odtrhnúť oči. Hold, buď som sa zbláznila alebo konečne dostala rozum...vlastne mi to je jedno. Som s ním šťastná a chcem s ním byť tak dlho ako len môžem. 
Sedeli sme v spoločnosti ostatných trpaslíkov a rozhodovali sme sa čo budeme robiť teraz. Bolo nám všetkým jasné Saruman našu výpravu neodobrí, takže sme sa museli rýchlo rozhodnúť čo budeme robiť. Balin sa postavil sa začal túto, už vopred rozhodnutú debatu, veď bola len jediná vec ktorú sme mohli urobiť:,,Budú sa nás pokúšať zastaviť. Teda ak im k tomu dáme príležitosť."
,,My im tú šancu nedáme! Vyrazíme hneď a vezmeme si vlasť našich otcov späť!"s týmito slovami sa Thorin postavil, ,,Je to naša šanca! Jediná a posledná, idete so mnou ďalej? Budete ma nasledovať do Ereboru?"
Bolo fascinujúce aký vášnivý boli trpaslíci keď šlo o Erebor. Boli ochotný spraviť čokoľvek aby získali späť Osamelú horu a posadili Thorina na Durinov trón.
A tak sme odišli...jednoducho sme sa zbalili a bez jediného slova sme opustili Roklinku a putovali stále ďalej...Času na odpočinok bolo málo a pochody sa zdali nekonečné. Rozhodli sme sa že pôjdeme horskou cestou, ale tá bola ešte poriadne ďaleko, tak celý deň chôdze. Utáborili sme sa v niečom čo vyzeralo ako zrúcanina veľkého domu. Musel byť opustený už niekoľko desaťročí, bola to poriadna zrúcanina. Toho večera mal prvú hliadku Thorin. Keď sa všetci uložili k spánku, ja som vyšla do chladnej noci. Videla som ako stojí na okraji útesu a hľadí do nekonečnej tmy ktorá nás obklopovala. Pomaly som k nemu prišla a položila som mu jemne ruku na rameno:,,Si v poriadku?"
On sa zrazu otočil a objal ma. Ja som nechápala čo robí ale neprotestovala som. V jeho objatí som sa cítila ako by bolo všetko poriadku, aj keď opak bol pravdou. ,,Len sa pozerám do diaľky...na Erebor. Na miesto kam patrím,"keď mi tieto slova šepkal do ucha, cítila som jeho horúci dych na svojom krku.
Spoločne sme sa posadili k ohňu. Sedela som tam v objatí jeho silných rúk a len tak som hľadela do ohňa. Cítila som sa tak dobre...obaja sme boli zabalený v jeho plášti..tak blízko pri ňom som dovtedy nesedela, ale musím priznať že sa mi to páčilo. Keď som sa pozrela na jeho tvár, videla som ten nepokoj v jeho svetlých očiach. Opatrne som ho pobozkala na tvár, a znova som dokázala na jeho perách vyčariť ten zvodný úsmev. Objal ma ešte pevnejšie a zaboril tvár do mojich vlasov.Pobozkal ma na krk a potom sa na mňa znova usmial:,,Alanys?" Oslovil ma a ja som sa znova stratila v tých jeho krásnych očiach. ,,Myslíš že je príliš skoro na to aby som ti povedal že ťa milujem?,"šepol s úsmevom na perách. Ja som mu dala ruky okolo krku:,,Myslím že ak je to pravda, tak na to nie je priskoro." On si ma znova pritiahol bližšie k sebe. Keď som zacítila jeho pery na tých mojich, zavrela som oči a rozplynula som sa v jeho náručí. ,,Milujem ťa Alanys,"povedal a ja som sa oprela o jeho rameno. Už ma zmáhal spánok a tak som naposledy pozeral do jeho očí a povedala:,,Aj ja ťa milujem Thorin." To čo som mu povedala bola pravda, milovala som ho, len som sa bála tej rýchlosti ktorou sa moje city k nemu stupňovali. Zaspala som zabalená v jeho plášti, opretá o jeho rameno a obklopená chladnou nocou...bola to najkrajšia noc akú som dovtedy zažila.
Nevedela som ako dlho som spala. Prebrali ma kroky ktoré sa ku mne blížili. Otvorila som oči a uvidela som ako k nám kráča Balin. Moje viečka boli zrazu neuveriteľne ťažké. Znova som zavrhla oči. Počula som ako sa k nám posadil:,,Mali ste ma zobudiť Thorin. Moja hliadka sa mala začať už pred niekoľkými hodinami."
,,Pokojne si choďte ľahnúť Balin, ja to zvládnem,"cítila som ako ma jemne hladil po vlasoch.
,,Zajtra nás čaká dlhá cesta, potrebujete si oddýchnuť Thorin,"počula som hlas starého trpaslíka. Stále viac a viac sa mi chcelo spať, ale z nejakého dôvodu som nemohla.
,,Ja to zajtra zvládnem,"tentoraz ma pohladil po tvári.
Chvíľu tam bolo ticho. Potom som znova počula Balinov hlas:,,Ak tu chcete zostať, tak spite pokojne tu. Len si oddýchnite."
,,Naozaj to zvládnem,"cítila som na sebe jeho pohľad.
,,Thorin, horská cesta je namáhavá a plná nebezpečenstiev,"bolo mi jasné že Thorin bude stáť tvrdohlavo za svojím.
,,Thorin,"šepla som a pozrela som sa do jeho krásnych modrých očí. On ma pevnejšie objal a ja som si oprela hlavu o jeho rameno.
,,Pokojne spi ďalej moja krásna Alanys,"usmial sa na mňa...mal taký krásny úsmev...a také dokonalé oči.
,,Aj ty by si sa mal vyspať,"šepla som mu do ucha, ,,v tom má Balin pravdu."
On sa na mňa pozrel a videl že ho nenechám na pokoji kým mi nesľúbi že aj on sa vyspí. Nakoniec sa pozrel na Balina a povedal:,,Tak nech je po vašom."
Chvíľu to trvalo, ale nakoniec som si bola istá že spí.
,,Alanys,"oslovil ma ticho starý trpaslík, ,,čo tak radikálne zmenilo tvoj názor na Thorina? Vieš, pred pár dňami by si ho prebodla, a teraz..."
Vetu nedokončil lebo som mu skočila do reči:,,A teraz spím v jeho náručí? Začala som sa na Thorina pozerať z iného pohľadu. A teraz som sa doň zamilovala."
,,Si prvá žena...vlastne prvý človek ktorému sa Thorin otvoril. Od útoku draka sa zmenil. Nikto sa k nemu nedostal tak blízko ako ty. Má ťa naozaj rád...ver mi, ja ho poznám. Na žiadnu inú sa nepozeral tak ako na teba,"nevedela som prečo mi to Balin hovorí, ale celkom ma to potešilo. Už som sa na starého trpaslíka len usmiala a optela som sa o Thorinovú hrud a zaspala som.
,,Alanys,"tieto slová ma ráno prebudili, ,, vstávaj, je čas ísť."
Mne sa ani v najmenšom nechcelo vstať a opustiť Thorinovo objatie. ,,Ešte chvíľu,"celú noc som spala ale aj tak som bola ešte stále unavená.
,,Všetci už sú hore a pripravujú sa na cestu,"jeho hlas bolo jediné čo som vnímala. Nakoniec som otvorila oči a obzrela sa okolo seba, naozaj už boli všetci hore.
Thorin sa na mňa usmial. Ja som sa narovnala a skôr ako som sa stihla spamätať a uvedomiť si že už nespím, zacítila som letmý dotyk jeho pier na mojich.
Chvíle ktoré som strávila s ním boli tie najkrajšie ktoré som zažila. Za týždeň som som sa doň zamilovala...bolo to vôbec možné?
Potom sme pokračovali ďalej, po horskej ceste. Už od rána sa nad nami sťahovali mraky a ja som len dúfala že nás na tom nebezpečnom mieste nestihne búrka, to by bol náš koniec. Hold, moje obavy sa naplnili. Začalo to len ako slabé mrholenie a zmenilo sa to na tú najhoršiu a najsilnejšiu búrku akú som kedy zažila.
Kráčali sme po klzkej skalnej rímse a pečlivo sme kládli každý ďalší krok. Držala som sa po celý čas blízko Thorina. Mala som nejaké neblahé tušenie že sa stane niečo zlé. To čoho som sa bála sa naplnilo. Zem pod nami sa začala triasť.
,,Legendy neklamali! To sú Hromoví obri!"neviem kto to povedal, ale mal bohužiaľ pravdu. Kameň pod nami praskol a začal sa deliť na polovicu. Takmer nič som cez hustý dážď nevidela, a bola som si úplne istá, že jeden z veľkých kamenných tvorov zdvihol nohu a spolu s ňou aj Kili a ďalší. Stáli na jeho nohe keď sa pohla. Keď som sa pozrela na Thorina, uvidela som jeho zúfalú tvár...A keď sa noha hromového obra zrútila, vyzeralo to pre nich viac ako zle. Všetci sme sa rozbehli na miesto kde sa zrútili. To čo sme tam uvideli nám všetkým vyrazilo dych. Všetci boli v poriadku! Našu radosť však prerušil Bofurov výkrik:,,Kde je Bilbo?! Kde je hobbit?!"
Obzerali sme sa okolo seba. Kam sa mohol stratiť?!
,,Tu dole!"kričal Kili. Bofur sa ho snažil vytiahnuť, no márne. Bilbo bol až príliš nízko, nikto naň nedosiahol. A vtedy sa do toho vložil Thorin. Bleskovo sa spustil dolu a vytiahol hobbita späť. A teraz sme pre zmenu vyťahovali späť Thorina! Videla som ako sa mu šmýkajú ruky a mala som strach že sa už dlhšie neudrží! A vtedy ho Dvalin chytil a vytiahol. Keď vysel z kamenného výčnelku, ja som sa nedokázala pohnúť.
Bol v poriadku! Okamžite keď stál nohami pevne na zemi rozbehla som sa k nemu a pevne som ho objala.
,,Takmer sme ho stratili,"povedal Bofur keď pomáhal Bilbovi na nohy.
,,Ten je stratený odkedy opustil pohodlie domova...Nemá medzi nami miesto,"jeho slová boli možno kruté, ale on to myslel dobre. Vedel že hobbiti nie sú stvorený pre boj, výpravy a...strach o holý život. Thorin bol jednoducho taký, chcel chrániť iných, ale nedokázal to podať jemnejšie. Mne to na ňom nevadilo, bol jednoducho úprimný. Keď sme spolu hovorili v Roklinke, chvíľu sme sa rozprávali aj o tom, že sa Bilbo do našej spoločnosti nehodí práve najlepšie. Oni sú bojovníci, Gandalf je mocný čarodej, ja som trénovaný zabijak...a on hobbit, náš lupič ktorý nikdy v živote nič neukradol.
Našli sme jaskyňu...ale ani v tej nás nečakalo nič dobré. Bofur mal prvú hliadku. Ja som nemohla spať. Len som tam bezducho ležala a pozerala som sa na Thorina. Jednu ruku mal položenú pod hlavou a tú druhú mal položenú na mojom boku. Zaspal takmer okamžite po tom čo si ľahol, u mňa to také jednoduché nebolo. Jednoducho sa mi nechcelo spať. Stále som myslela na Thorina... a na fakt že pred pár hodinami takmer zomrel pred mojimi očami. Takmer spadol a ja som tam len tak stála a nedokázala urobiť nič...Kiežby som len vedela čo sa to so mnou deje. Videla som zomrieť desiatky ľudí ktorých som poznala a považovala za priateľov a nič z toho ma nevydesilo tak veľmi ako myšlienka že by Thorin mohol zomrieť. Desí ma ako veľmi som sa zmenila. Pred mesiacom by som ho bez milosti zabila a dnes mám panický strach z myšlienky že by mohol zomrieť. Zmenila som sa a verím, že k lepšiemu.
A vtedy som konečne zaspala...konečne. Moja radosť zo spánku netrvala dlho. Zrazu som počula ako Thorin kričí:,,Vstávať! Rýchlo!" Postavila som sa a rozhliadla som sa okolo seba. Videla som ako Orcrist v jeho ruke žiari a to mohlo znamenať len jedno, niekde v našej blízkosti boli škrati! A v tej chvíli sa to stalo. Podlaha pod nami sa otvorila a my sme padli dolu. Šmýkali sme sa dlhým kamenným tunelom. Cítila som každý kameň ktorý narazil do môjho tela. Začala som sa báť že tá jazda nikdy neskončí, a potom prišiel ďalší pád. Tentoraz som dopadla priamo na chrbát. Cítila som neznesiteľný mŕtvolný zápach a uvidela v diaľke horieť ohne ktoré osvetľovali veľkú podzemnú sieň. A vtedy si po nás prišli. Škrati nás ťahali dlhým dreveným mostom ktorý vyzeral že sa každú chvíľu zrúti. Okolo nás boli stovky, teda skôr tisíce škratov...toto pre nás nevyzeralo vôbec dobre.Je všeobecne známe že všetci škrati sú odporný, ale tvor ktorý nás čakal na konci mosta, prekonával všetky medze odpornosti. Bol neuveriteľne tučný a na brade mal niečo čo pripomínalo obrovskú bradavicu. Mal malé oči a po už predtým spomínanej bradavici mu tiekli sliny. Zdvihol sa mi žalúdok. ,,Kto to prišiel do môjho kráľovstva?! Špehovia? Nepriatelia? Vrahovia?"jeho hlas bol ešte odpornejší ako jeho zovňajšok. Jeden zo škratov prikročil k odpornosti s korunou na hlave a povedal:,,Našli sme ich v jednej jaskyni."
,,Prehľadať!,"rozkázal. Vtedy sa na nás vrhli škrati. Brali všetko čo videli...keď skončili bola som viac ako nadšená že už necítim odporný dotyk ich rúk. ,,Čo tu robíte?! Prečo ste prišli do môjho kráľovstva?!"nedal nám šancu čokoľvek povedať... proste pokračoval ďalej, ,,Tak vy hovoriť nebudete?! Tak vás donútime kričať! Prineste kostilam!"
,,Počkať!"a vtedy sa do toho vložil Thorin. Odporný tvor ho okamžite spoznal:,,Ale, ale...kto to zavítal do môjho kráľovstva. Thorin, syn Thraina, syna Thróra. Kráľ pod horou... Moment, ja som zabudol že už nie si kráľ, a nemáš horu. To znamená že už nie si nič. Poznám niekoho kto by za tvoju hlavu pekne zaplatil...ale len za hlavu. Vieš o kom hovorím. Bieli škrat, jazdec na bielom vlkovi..."
,,To nie je možné! Azoga som zabil pred rokmi!"nemietol a zamračil sa na škrata. On jeho námietkam nevenoval pozornosť. Otočil sa na akúsi malú príšerku ktorá sedela na malej hrazde neďaleko od škrata:,,Pošlite mu správu že mám niečo po čom jeho srdce už dlho prahne."
,,Ostatných zabite, Thorina dáme Azogovi ako dar,"keď tieto slová vyšli zo škratových úst, verila som že to bude náš koniec. Boli sme neozbrojený a v oslabení, nemali sme žiadnu šancu.
Škarti sa k nám rozbehli a ja som sa naposledy pozrela na Thorina...uzmierila som sa sním a pár krátkych dní v mojom inak prázdnom živote som cítila lásku, bola som pripravená zomrieť. Ale nie dnes! Budem bojovať do posledného dychu! Nevzdám sa ľahko!
Zrazu nás všetkých osvetlilo jasné biele svetlo ktoré vychádzalo z nie tak veľmi vzdialeného mosta. Gandalf! On sa pre nás vrátil! ,,Chopte sa zbraní!"kričal keď tasil meč a vydal sa nám na pomoc. Toto bola naša jediná šanca, buď uspejeme alebo zomrieme. Zobrala som do ruky prvý meč ktorý som zbadala. Na nič som nečakala a sťala som škrata ktorý stál medzi mnou Thorinom, delilo nás už len pár z nich, a prisahám že ich všetkých zabijem aby som sa k nemu dostala. Keď už mám umrieť rukou škrata, tak to bude po boku muža ktorého milujem. Videla som ako sa na mňa pozrel a rýchlo sa zahnal mečom a zabil škrata čo stál pred ním. Vyšiel mi naproti. Všade som počula rinčanie ocele a krik umierajúcich tvorov, ale moje oči sa sústredili na jediné, na Thorina. Musela som sa k nemu dostať! Hlavy škratov padali jedna za druhou a mňa od neho delili len posledné kroky. Konečne! Bola som pri ňom. Teraz stojím po jeho boku s mečom v ruke a som pripravená dostať sa odtiaľto. ,,Zabijem každého kto sa postaví medzi nás,"zakričal na mňa Thorin, ,,každý za snahu rozdeliť nás zaplatí svojou krvou!"Ak by sme práve neboli obklopený škratmi ktorý nás chceli zabiť, bola by to dokonalá romantická chvíľa. ,,Bežte!"kričal Gandalf a my sme ho okamžite počúvli. Proste sme bežali kam nás napadlo, nikto z nás nemal ani najmenšie potuchy kam to vlastne ideme. Počula som svišťať šípy a keď som sa otočila, videla som len ako Kili drží pred sebou v rukách rebrík a oháňa sa s ním ako s kopijou. Zhadzoval škratov do prázdnoty pod nami. A vtedy sme doplatili na to že sme bežali kam nás napadlo...boli sme obkľúčený, z jednej strany sa na nás valila horda škratov a na tej druhej nás čakal zrúdny kráľ s veľkou bradavicou na brade. ,,A čo spravíte teraz?"opýtal sa a v jeho hlase bolo počuť jasný výsmech. Vtedy sa do toho vložil čarodej. V jednej ruke držal meč a v druhej dlhú hnedú palicu... nevyslal žiadne kúzlo, iba ňou bodol kráľa do oka a mečom ho bleskovo sekol. ,,Hádam že toto je môj koniec,"toto boli posledné slová kráľa škratov. Mal pravdu, to bol jeho koniec. Nevidela som presne čo sa dialo, ale cítila som ako sa plošina pod nami začala triasť a potom som započula praskanie. Thorin ma pevne chytil okolo pása a povedal:,,Drž sa ma pevne." Ja som nič nenamietala a objala som ho. Zavrela som oči a plne som si uvedomovala že padáme. Nevedela som ako dlho to bude trvať, ale nebála som sa. V jeho objatí som sa cítila bezpečne. A potom to prišlo, tvrdý náraz. Vôbec nič som ale necítila, ani dopad a ani žiadnu inú bolesť. Otvorila som oči a videla som ako sa ku mne Thorin naťahuje a pomáha mi na nohy. A znova za nami bežali škrati. Jedno sa im musí nechať, nevzdávajú sa ľahko. My sme znova bežali. Ale tentoraz nás viedol Gandalf, takže existovala šanca že vie kam ide. Všetky zatáčky do ktorých sme vošli boli úzke a prudké. Tak veľmi som už chcela byť von z tej prekliatej jaskyne. A konečne sme uvideli svetlo! Mali sme cestu von! Nikto z nás na nič nečakal a náhlil sa za svetlom. Vybehli sme von a konečne sa mohli nadýchnuť vzduchu ktorý nepáchol ako hniloba. Leteli sme z kopca a asi v jeho strede sme sa zastavili. Gandalf kontroloval či sme všetci. Ja som sa smutne pozrela na Thorina. Ona ma pevne objal opatrne ma pobozkal...nechcela som aby tá chvíľa skončila, bola jednoducho pekná. ,,Kde je Bilbo?"až táto otázka ma vrátila späť do reality. Nepadá táto otázka nejak často? pomyslela som si. Thorin ma v tej chvíli pustil a vystúpil kúsok dopredu:,,Ja vám poviem kde je! Náš drahý lupič zacítil príležitosť a už je dávno na ceste domov. Od chvíle kedy sme vyrazili, myslel len na teplo svojho krbu a svoje dobré srdce. Uvidel príležitosť a chopil sa jej."
,,Mýlite sa Thorin. Ja nie som ďaleko. Som priamo tu. A máte pravdu, často myslím na domov, ale to je aj dôvod prečo sa tam nemôžem vrátiť. Vy ste totiž o svoj domov prišli a ja vám ho chcem pomôcť znovu získať,"to čo povedal Bilbo bolo naozaj milé...a vtedy sme začuli vytie vlkov. Niekto nás sledoval. Už nebol čas na ďalšie srdcervúce rozhovory! Museli sme bežať. Pôda bola klzká a ja som mala pocit že každú chvíľu spadnem. Svorka ktorá nás prenasledovala bola stále bližšie a bližšie. Už boli na dohľad! A čo bolo ešte horšie, kopec po ktorom bežali skončil. Pred nami bol už len útes. Nemali sme kam utiecť. ,,Na stromy!" kričal Gandalf. Mal pravdu, to bola naša jediná možnosť. Na nič som nečakala a začala som sa škriabať na ten najvyšší strom ktorý tam bol. Uvidela som zúrivý pohľad na Thorinovej tvári keď sa z tmy vynoril Bledý škrat. ,,Azog," počula som jeho tiché slová, ,,to nie je možné." Už som bola poriadne vysoko keď som videla ako ostatný hádžu po škratoch ktorý nás obkľúčili horiace šišky... Celé naše okolie zachvátili plamene. Stromy vedľa nás padal a trpaslíci ktorý na nich boli rýchlo preskakovali k nám.A vtedy sa to stalo, konár na ktorom som stála praskol a ja som spadla. To bol však len začiatok nášho nešťastia. Strom na ktorom stáli ostatný sa začal lámať.
A vtedy sa na mňa vrhol prvý škrat. Vlk na ktorom sedel na mňa ceril svoje ostré zuby. Ja som ho v poslednej chvíli prebodla. Ale tvor ktorý sedel na jeho chrbte sa však nevzdal. Zliezol a vrhol sa na mňa. Veľmi dobre som vedela ako škrati bojujú, ich údery sú síce silné, ale zbrane boli ťažké, takže rany boli pomalé. To som sa rozhodla využiť. Prvej rane som sa vyhla, a skôr ako stihol zaútočiť znova čepeľ môjho meča mu prerazila krk. Podobne som skolila ešte jedného z nich, a potom prišiel súper proti ktorému som nemala šancu. Na svojom vlkovi sa proti mne rútil samotný Azog. Bola som pripravená, ale vydesená. Azog sa zrazu zastavil. Otočil sa iným smerom a ja som vtedy videla ako sa k nemu blíži Thorin s vytaseným mečom:,,Nechaj ju!"
Škrat sa na mňa ešte raz pozrel a uškrnul sa. Zahnal sa na mňa a vyrazil mi z ruky meč. Ďalšou ranou ma zrazil na zem. Myslela som že mám zlomené všetky kosti v tele. Nedokázala som sa postaviť. Videla som ako sa naťahuje aby to so mnou poslednou ranou definitívne skončil. Chcela som sa pohnúť, ale nedokázala som to. To bol môj koniec. Zavrela som oči a už som len očakávala bolesť... nič neprišlo. Keď som otvorila oči, videla som ako nado mnou stojí Thorin a odráža útoky Bieleho škrata:,,Povedal som nechaj ju!"
A vtedy sa to celé začalo ešte viac komplikovať. Thorin dostal poriadnu ranu do hlavy, a potom ďalšiu... a ďalšiu. A tým sa to celé len začalo. Biely vlk ho zovrel v čeľustiach a hodil celou silou o zem. Thorin sa nemohol hýbať. Vtedy k nemu prikročil jeden zo škratov chystal sa mu odťať hlavu! Nie! To som nemohla dovoliť! Snažila som sa vstať, ale bolesť ma pripútala k zemi... To sa nemohlo stať! Vstala som... s bolesťou som kráčal k škratovi... našťastie tam však boli aj iný ktorý sa rozhodli bojovať za Thorinov život. Hobbit celou silou zrazil škrata na zem. To bola naša šanca! Ostatní sa k nám pridali. Bojovali za svojho kráľa. A zrazu som to uvidela na obzore. Obrovské vtáky. Začali nás postupne, jedného po druhom odnášať preč. Ja som stála vedľa Thorina do chvíle kedy ho jeden z veľkých vtákov neodniesol preč... teraz bol v bezpečí. Už som ostala len ja a Gandalf, ktorý visel na strome ktorý začal padať cez útes. V poslednej chvíli sa ho pustil a jeden z veľkých vtákov ho chytil. Takže už len ja... Zrazu som si všimla že na zemi zostal ležať Thorinov dubový štít. Zdvihla som ho a pozrela som sa okolo seba... škrati ma obkľúčili. Ostávala mi len jedna jediná cesta,... skočiť. Bezducho som sa rozbehla, zavrela oči, roztiahla ruky a skočila som. Vzduch mi strapatil vlasy a ja som sa cítila... dobre. Vedela som že môžem každým okamžikom zomrieť, ale nebála som sa. A zrazu som cítila dopad... nebolelo to. Narazila som várou na chrbát veľkého, majestátneho vtáka. 
Dívala som sa do diaľky a hľadala som ostatných. Našla som ich... a Thorin bol v poriadku. Zosadla som a rozbehla som sa k nim. Thorin sa práve rozprával s Bilbom, ale keď ma uvidel ako k nemu bežím, vyšiel mi naproti. A v tej chvíli ma objal a jemne ma pobozkal. A zrazu som sa rozplakala. Všetko to na mňa doľahlo. Ten strach z toho že ho stratím...
,,Čo je?"opýtal sa má. Ja som sa naň pozrela a zašepkala:,,Bála som sa o teba." Keď som to povedala, usmial sa na mňa a pohladil ma po tvári:,,Upokoj sa... pozri sa mi do očí... Všetko bude v poriadku. Budeme spolu. Nikto nás nerozdelí."
A vtedy som vedela že všetko je v poriadku. Našla som svoje miesto. Už konečne viem kam patrím. Moje miesto je po Thorinovom boku. Nikdy som nebola šťastnejšia. Spolu sme sa pozerali na Osamelú horu a ja som vedela že mňa a Thorina nič nerozdelí.