Dievča z krajiny Kvin

6. kapitola - Vo väzení

Zobudila som sa do krásneho slnečného dňa. Teraz som pre zmenu raňajkovala a znovu glg vody. Po sebe som upratala kríky a snažila sa zakryť ohnisko. Na tráve bola rosa a bolo dosť chladno. Nuž som vytiahla bundu a obliekla si ju.
Do vrecka som vložila nožík, upratala si po sebe z raňajok a prehodila tašku cez plece. Mala som nutkanie zapnúť si mobil, ale zamietla som to. Žiadny kontakt! Šla som krokom a obzerala sa okolo seba.
Bolo to tu nádherné a udržiavané. Akoby les, ktorý je zároveň záhradou. Ani mi nedošlo, že stále som bosá.
Zrazu sa ku mne priblížilo zviera. Bála som sa ale chcela som ho pohladkať. Zvláštne, že sa nebálo. Dokonca sklonilo hlavu.
,,Ahoj, kamarát. Prevedieš ma svojím domovom?"
Prikývlo, akoby mi rozumelo. Začalo kráčať a ja som sa vybrala za ním.
Až teraz som si všimla, že sa podobá našim jeleňom. Ale malo predĺženú papuľu. Srsť bola jemná a hnedej farby. Malo malý chvostík a uši s koncom ako rys.

Zrazu som za sebou začula praskanie konárov. Bála som sa. Zviera prišlo ku mne a pritúlilo sa. Pobádalo ma, nech naň nasadnem. Vysadla som mu na chrbát a zviera sa rozbehlo. Bežalo, kľučkovalo medzi stromami opatrne, aby ma nezranilo a zároveň aby ma nechytil prenasledovateľ.
Po chvíli vbehlo do krovia a mne sa naskytol pohľad na ležovisko tohto tvora. Takže je to stádo. Zosadla som a pohladila môjho záchrancu.
,,Ďakujem. Nikdy ti to nezabudnem. A dám ti meno. Budem ťa volať Savanton, čo znamená Záchranca." (Použila som prekladač a je to z jazyka esperanto)
Pritúlil sa ku mne. Potom ma zaviedol na miesto a pokynul hlavou, nech si sadnem. Po mojom uvelebení sa pritúlil ku mne. Ľahla som si k nemu a zaspala.
Zobudila som sa na vrčanie. Okolo mňa boli na husto obstúpené tieto zvieratá a mláďatá sa držali pri mne. Nerozumela som, prečo nás ochraňujú, ale počula som výkriky. Ľudské výkriky.
Snažila som sa pretlačiť dopredu a zároveň som sa postavila vedľa Savantona. Hľadela som na skupinu ozbrojených bojovníkov, ktorí boli maskovaní trochu ako krovie. Boli štyria.

Pozerala som sa na nich a založila som si ruky na prsiach. Ako ma zbadali, vystreli sa a hľadeli na mňa ako na zjavenie. Absolútne netuším, kto sú a hodlám to zistiť.
,,Kto ste a čo tu hľadáte?"
Vystúpil jeden z nich, tipujem veliteľ a prehovoril: ,,Volám sa Maski (maska) a som v službách našej kráľovnej Verdy Amantini (Zelená vládkyňa). Boli sme informovaní o prítomnosti cudzej osoby na našom území a vyslaní priviesť ťa pred kráľovnú. Vzdaj sa teda dobrovoľne!"
,,A ak nepôjdem? Nevidíte, že mám ochrancov, ktorí nedopustia, aby sa mi niečo stalo?"
,,Vidíme. Chránia ťa najnebezpečnejšie tvory našej zemi. Znovu ťa však vyzývam ísť s nami."
Otočila som sa na Savantona a povedala mu: ,,Poď so mnou."
Prikývol a o niečom sa radil so svojimi. Potom pristúpil ku mne. Bojovníci to všetko sledovali potichu.
,,Dobre, pôjdem, ale pod jednou podmienkou. Savanton pôjde so mnou."
Maski prikývol a vybral sa s družinou vpred. Ja som vysadla na môjho spoločníka s batohom na pleci a nasledovala ich. Som zvedavá na ich kráľovnú. Po chvíli sa jeden z nich odpojil a prišiel ku mne. Bola to dievčina. Pozerala na mňa a ja som sa poriadne zapozerala na ňu.
,,Lizzie?"
Potichu sa opýtala. ,,Natálka? Čo tu robíš?"
,,Toto je môj domov. A prepáč, že som ti neodpovedala. Dúfam, že ti kráľovná neublíži, aj keď pochybujem o tom."
,,Verdaĵo (zeleň), so zajatcami sa nerozprávame."
Prehovoril Maski. To bude nejaký nafúkanec. Natálka sa ospravedlňujúco pozrela na mňa a šla dopredu. Za mňa sa zaradili dvaja bojovníci. Takto sme šli celou cestou. Čím viac sme sa blížili k zámku, Savaton bol väčšmi rozrušený.
,,Neboj. Pokoj. Nič sa mi nestane. Dúfam."
Vravela som mu a hladila ho. Upokojilo ho to. Nechcela som byť nervózna. Aspoň kvôli nemu nie. Veď ma zachránil. Prišli sme k dvom stĺpom - stromom, ktoré tvorili bránu. Boli to vysoké stromy a hrubými kmeňmi a širokými korunami. Brána bola urobená klasicky do mierne lomeného oblúka. Všimla som si popri stĺpoch ďalšie stromy avšak iného druhu. Rástli blízko seba a ich koruny sa splietali dokopy. Vytvárali hradby mesta tejto ríše. Neprešli by ste pomedzi kmene. Za bránou sa nachádzal chodník lemovaný kvetmi všetkých druhov ale jednej farby. Postupne sa vynárali domčeky. Mali drevenú strechu a kamenné múry. Z okien na nás pozerali zvedavé pohľady, ktoré ukrývali rešpekt. Asi to bude Savantom. Kráčali sme cestou pomedzi domy. Každý dom mal pred sebou záhradku, kde vnútro bolo posadené všeličím a okraj bol trávnik. Miesto plotov bola hranica z kvietkov. Vyzerali sviežo a to bolo leto. Začínalo mi byť teplo, nuž som si vyzliekla bundu.

Prešli sme popri asi všetkých domčekoch a opäť kráčali cestičkou. Tentoraz bola lemovaná jedným druhom kvetu, ktorý nepoznám a žiarila tisíckami farieb. Pastva pre moje oči.
Keď tak uvažujem, možno som v kráľovstve mojej tety. Náramok ma začínal páliť. Snažila som sa ho zakryť rukami. Vytiahla som z tašky bundu a odtrhla si z nej pás. Uviazala som si zápästie a naliala naň vodu. Potom som sa napila. Ešteže to bojovníci nekomentovali. Možno si to ani nevšimli.
Po asi pol hodine cesty som uvidela bránu podobnú tej prvej, len menšiu. Za bránou stál prenádherný palác vytvorený na kmeni stromu. Steny tvorili kríky a strechu zase konáre posiate obrovskými listami. Bol to obrovský palác, v ktorom sa má rozhodnúť o mojom osude.
Pred dverami zastali a Maski sa otočil: ,,Dnu musíš sama. Tvoj kamarát ťa počká tu."
Prikývla som a zosadla z Savantona.
,,Neboj sa. Nič sa mi nestane. Počkaj ma tu. A hlavne nikomu neublížiš, pokiaľ to nebude potrebné."
Pobozkala som ho na čelo a vykročila smerom k Maskimu. On s Natálkou kráčali predo mnou a za mnou boli ďalší dvaja.
Prešli sme vchodom a mne sa naskytol pohľad na interiér. Vnútri ste mohli nájsť koberec z čerstvej jarnej trávy, a lustre tvorili živé svietiace kvety. Samozrejme zasvietili, keď sme prešli popri nich.
Prešli sme dlhoh chodbou, až sme zastali pred masívnymi krovinovými dverami.
Prešli sme popri mnohých, ale toto bolo výnimočné. Malý komár pozrel na Maskiho a ten mu niečo povedal. Nerozumiem síce čo, ale je mi to jedno. Komár zmizol malým otvorom a o chvíľu na to sa otvorili dvere. Šla som za bojovníkmi a takto v pätici sme došli pred trón.
Bojovníci sa poklonili a Maski povedal: ,,Vaša výsosť, kráľovná Verda Amantino! Táto osoba sa túlala na hraniciach našej ríše. Rozkladala tam oheň a kryla sa za kríkmi. Priviedli sme vám ju. Rozhodnite o jej osude."
Ja som pozerala na ženu, ktorá ma mala odsúdiť.
Pripadala mi tak známa, akoby som ju už niekde videla. Len si neviem spomenúť.
Mala zelené oči a vlasy dlhé a zvlnené.
Pokrývali ju šaty zo živých kvetov, ktoré žiarili farbami ako je pastelová ružová, ďalej slabá žltá a modrá. Kombinácia bola úžasná. Korzet bol pokrytý ružovými kvietkami. Sukňa bola dlhá až po zem. Bola žltá, ale od miesta, kde sa korzet spája som sukňou bola modrá a tiahla sa do takej elipsy vzadu. Na ruke sa jej vynímal zelený náramok.

Prehovorila: ,,Kto si a čo tu hľadáš?"
Premýšľala som nad odpoveďou. Nemienim jej povedať pravdu. Teda nie celú.
,,Som Lizzie Ramsonová a zablúdila som pri brigáde."
Hrdo som jej pozrela do očí. No v tých jej  bol vidieť hnev.
,,Do žalára s tebou, kým mi neprezradíš pravdu."
Mávnutím ruky sa jej šaty skrátili. Teraz sa zmenili na pohodlné šaty. Spolu s bojovníkmi ma odviedla do cely. Bola to vlastne mini jaskynka. Strčili ma tam a ona mi vytvorila mreže z pevných lián. Potom odišli.
Sedela som vo väzení a rozmýšľala nad svojím osudom, keď som započula kroky. Šla Natálka.
,,Prepáč, Lizzie. Ona vychladne. Len nevie, kto si."
,,Ani nemám v úmysle prezradiť jej to. Natálka, nechápeš to? Som potomok vládkyne. Chýba mi už len schopnosť vzduchu. A miesto toho, aby som hľadala svoje tety sedím v cele bez svojich vecí a páli ma zápästie. Ja už vážne neviem. Ale nepriznám sa jej. Radšej utečiem z väzenia."
,,Lizzie, mám taký pocit, že toto je tvoja teta."
,,Ona by svoju neter nazavrela do cely..."
,,Verdaĵo, chceš byť tiež väznená? Druhýkrát si porušila zákaz. Poďme. Kráľovná má pre nás úlohu."
Natálka alebo ako ju tu volajú Verdaĵo odišla spolu s Maskim. Musím utiecť. Ale ako? Už viem. Veď tiež mám moc prírody a teraz, keď ma poháňa hnev voči tejto kráľovnej, to bude jednoduché.
Vystrela som ruky pred seba. Poháňaná hnevom som opäť zneužila svoju moc. Liany, ktoré blokovali východ, sa zohli ako mreže. Vznikla diera a ja som preliezla. Potom som kývla rukou a definitívne zmizli.
,,Ďakujem." šepla som a rozbehla sa preč.

Prechádzala som popri celách, kde sedeli väzni. Neboli tu však stráže. Akoby sa aj dostali väzni von, keď nemajú moc. Prešla som k východu a bola opatrná. Kráčala som potichu, keď som zahliadla sprievod. Skryla som sa za stĺp a pozorovala ich. Bola tam Natálka a Maski a ešte nejaký bojovníci. Išla s nimi žena.
Mala oblečené plesové šaty, ktorých korzet bola zeleň a sukňu tvoril oheň, voda a vzduch.
Plížila som sa pomedzi stĺpy za nimi. Ako tieň. Išli ku kráľovnej.
Keď sa zavreli dvere, ostala som ticho a načúvala. Len čo som započula moje meno a nič pekné na mňa, nasrdila som sa, strhla si ,obväz' a ohňom rozrazila dvere. Všetci na mňa hľadeli v úžase.
Ako som prekonala tú vzdialenosť, neviem. Len o chvíľu som stála pred dvomi ženami, ktoré sa na seba podobajú. Zarazila som sa. Ale to už si ma obe premeriavali pohľadmi. Možno sa im nepáči moje oblečenie.
Na tvárach mali šokovaný výraz, keď si premeriavali moju tvár. Hľadela som im nepriateľsky do očí.
Vtom tá, čo ma zavrela, povedala: ,,Sestrička, zdá sa mi to alebo je to pravda?"
,,Toto je skutočnosť."
Žena, ktorá mala šaty zo všetkých živlov pristúpila ku mne.
Objala ma, pohladila ma po tvári a riekla: ,,Vitaj! Lizzie Ramsonová, moja dcéra! Vitaj v krajine Kvin!"