Dievča z krajiny Kvin

31. kapitola - Pustíme sa do príprav

Pohľad temnoty
La Mullana sinjoro stál bokom od trúchliacich poddaných a v tichosti si vypočul slová jedného z nich.
Áno. Bol tu. Zahalený v čiernom plášti s kapucňou na hlave, aby ho nik nepoznal. Bol na pohrebe ženy, ktorú miloval.
Pár slaných sĺz mu stieklo po tvári, ale nehanbil sa.
Zdvihol zrak a pozrel na svoju dcéru, keď prehovorila. Stála tam. Sama a zranená. V čiernych šatách a so slzami, no i odhodlaním v očiach. Započul svoje meno. Hovorila o sebe. Bol prekvapený. No ľudia jej tlieskali.
Bola vernou kópiou svojej matky. Ach. Ako tú ženu v truhle miloval. No ona o tom nevedela. A už sa nikdy nedozvie.
Prešli von. Tam bola pripravená jama, do ktorej dali truhlu. Každá zo sestier niečo vhodila. No nakoniec prišla jeho dcéra. Tá tam vhodila drevené srdce s červeným vnútrom. Až sem cítil prúdiaci život. Vhodila tam svoje srdce.
Zdvihol hrudu zeme ako ostatní a nenápadne temnou mocou napísal na ňu tie dve slová: Milujem ťa. Následne ju vhodil tam.
Keď bolo po všetkom, Lizzie ešte vytvorila kríž. Následne so slzami v očiach utiekla.
Všetci sa porozchádzali. Prípravy na korunováciu. Prekrútil očami.
Sadol si na kameň a sledoval hrob ženy, ktorá mu porodila dcéru. Ženy, do ktorej sa (hoci bol pod vplyvom) zamiloval. V tú noc. Keby sa mu neprihovorí, asi on odvahu nenaberie. Hrob ženy, ktorá mala jeho srdce.
Tvrdili o ňom, že nemá kúska citu. Mal. No nie vo svojich rukách.
Postavil sa a vykročil. Čakala ho dlhá cesta. No nie veľmi. Jeho kráľovstvo bolo susedné, takže pohreb stihol.
Cestou premýšľal nad tým, čo videl v studni pred jej smrťou. Ten obrad. Jed. Ten jed nebol jeho. Niekto chce zničiť Lizzie. A ten niekto hrá hru proti jej otcovi. Proti pánovi temnôt.
Došiel do svojej komnaty a rozrazil dvere. Bol ukrutne nahnevaný. Iba on má právo zničiť vlastnú dcéru.
Prešiel k studni. Jeho presvedčenie sa vyplnilo. Práve korunovali jeho dcéru. Slza hrdosti si našla cestu von. Jeho dcéra je kráľovnou a to má len 18.
Bol si vedomý toho, že nemá silu vzduchu. Čo mu však nehralo do karát. Nevadí. Na uskutočnenie plánu však potrebuje kameň. Ten magický kameň na odobratie schopností.
,,Stráže, priveďte mi Desultoryho!"
O chvíľu stál v pozore pred trónom.
,,Áno, pane?"
,,Pôjdeš do Vodného kráľovstva. Mne je jedno ako, ale od kráľovnej získaš slová na odobratie schopností. A hlavne nenápadne!"
,,Rozkaz!" a zmizol.
La Mullana sinjoro si strhane prešiel rukami po tvári. Čaká ho najťažšia a najväčšia vojna v dejinách celého sveta. Samozrejme mal rovnaký záujem ako ostatní. Nevtiahnuť do vojny ľudí.
,,Zvolajte všetkých generálov! Aby prerušili všetky činnosti a do pol hodiny sa hlásili v rokovacej sále!" znel jeho rozkaz.

Pol hodina ešte neprešla a už všetci stáli v sále a čakali na príchod svojho pána. Otvorili sa dvere a vošiel. Každý sa poklonil a mávnutím ruky si posadali.
,,Sme vo vojnovom stave. Jednotky treba čo najrýchlejšie vyzbrojiť a pripraviť na akýkoľvek terén. Ani jeden vojak nesmie chýbať alebo niečo nevedieť. Každý musí ovládať meč, luk, kušu, dýky a ostatné. Rozumeli ste?!"
Všetci prikývli. Rozkazy boli jasné. Len či to vojaci zvládnu je otázne.
,,O niekoľko týždňov zaútočíme. Trénujte však, akoby útok mal byť každú chvíľu! Môžte odísť." Všetci sa postavili a bez slov vykročili splniť rozkazy.

Desultory sa zatiaľ pripravil a vydal na cestu. Po tom, ako ich mučili a trénovali vedel, že si vybral správnu cestu. Našiel uplatnenie aj kamarátov. Bol spokojný.
Podarilo sa mu nepozorovane dostať do tohto prekliateho kráľovstva vody. Vedel, že niekde tu je ten fagan, s ktorým sa pobil. Len dúfal, že ho nestretne.
Šťastie mu prialo a on sa dostal nepozorovane do zámku a zažiadal súkromný rozhovor s kráľovnou. Tá mu vyhovela.
Počas rozhovoru na ňu zaútočil a zneškodnil ju tak, aby nemohla použiť svoju moc. Následné vyhrážanie pomohlo a kúzlo sa ocitlo na papieri. Desultory vzal nielen papier. Uvoľnil zajatkyňu a urobil si z nej sexuálnu otrokyňu na tú chvíľu. Následne ju omráčil a odišiel. Pri odchode však narazil na Fera.
,,Čo tu chceš?"
,,Bol som vyslaný mojou kráľovnou."
,,Lizzie?"
,,Nie. Bol to ešte rozkaz jej matky, ktorý som mal splniť po jej smrti. A teraz, ak dovolíš, mám svoje povinnosti."
Fero prikývol a pustil ho. Naozaj nevedel, že tento parchant pracuje pre zlo.

Papier vložil temnému pánovi do rúk a za odmenu dostal Diablove otrokyne. A hneď ich využil.
Pán si prečítal kúzlo. Tá vládkyňa nebola hlúpa a napísala mu aj spätné kúzlo. Už len zajať Lizzie.
Pustil sa do písania. Predsa len, to dievča treba vyprovokovať.

Pohľad Lizzie
Sedím v kráľovstve ohňa na posteli a premýšľam. Mám za sebou tréningov pár a aj teóriu.
Udialo sa toho toľko, až nerozumiem. Vzdychla som. Stačí mi byť chvíľu samej a už rozmýšľam nad hlúposťami.
Zdvihla som sa a švihom ruky prezliekla.
Vyšla som na záhradu, kde sa páslo pár drakov. Prišla som blízko k jednému a uklonila som sa. Nakoniec sa mi tiež uklonil a ja som mohla vysadnúť. Zamával krídlami a vyletel.
Let na drakovi je niečo úžasné. Nedržala som sa kliešťovite jeho ostňov, draky to priam nenávidia. Je dôležité, aby ste ich občas pohladili počas letu. Najlepšie je to na zmenu smeru. Pokiaľ mu nechávate voľnosť krídel, treba ho škrabkať po ich šupinatom pancieri.
Poškrabkala som ho a následne ruky vystrela do vzduchu. Je mi jedno, že som kráľovná. Ten vietor vo vlasoch je úžasný.
Viete, to výskanie hrdinov vo filmoch. Akurát robím to isté.
Moja pani, pripravte sa. Budeme pristávať.
Kto to? No jasné. Draky prehovoria len myšlienkami so svojím jazdcom, ale len s výnimočným človekom.
Nuž som sa chytila a spoločne sme pristáli pri zámku. Zosadla som a uklonila sa. Drak sa mi tiež uklonil a ja som ho pohladila.
,,Ďakujem."
A utekala som do zámku. Tu ma už čakal Tomáš s listom v ruke.
,,Toto je tvoje. Je tam pečať tvojho otca."
Zamrzla som v pohybe. Následne som roztrasenými rukami vzala list a šla si ho prečítať do svojej komnaty.
Lizzie, mám pre teba ponuku. Buď sa vzdaj alebo bojuj. Dokáž, že si hodná nosiť korunu svojej matky.
Vrela vo mne krv. Zrazu odtiaľ vypadol ešte jeden lístok.
Ak dobrovoľne odídeš s mojím vojskom sama, tvoji priatelia budú žiť. Alebo už nechceš nikdy vidieť Tinu?
On ..... on väzní Tinu. Padla som na zem a rozplakala sa. Nikoho nedokážem ochrániť. Nikoho. Nie som hodná nosiť korunu mojej matky.
Neviem, koľko času ubehlo, než vstúpil do izby Tomáš. Zdvihol oba listy a prečítal. Teda len jeden. Ten druhý som ukryla. Som rozhodnutá vzdať sa. Dobrovoľne. Aby ostatní žili.
Tomáš ma objal.
,,Neboj, láska. Všetko bude v poriadku. On má jednu armádu. My ich máme päť."
Prikývla som. Nemôžem im povedať pravdu.
,,Poď hore, lásky kvietok. Idem rozposlať poslov, aby sa kráľovstvá pripravili. A pustíme sa do príprav aj my. Žiadna teória a umenie. Budeš trénovať boj. No tak, láska. Usmej sa."
A pobozkal ma. Nedalo mi to a usmiala som sa do bozku. Tomáš sa odtiahol a tiež sa usmial. Kým som tu, treba si užiť.
Pritiahla som si ho za tričko a znovu ho pobozkala. On mi moje vášnivé bozky opätoval. Vyšvihla som sa a obmotala si nohy okolo jeho pása. Spoločne sme prešli k posteli a ako zakaždým, splynuli sme v jedno.

Vybrali sme sa na večeru. Pri večeri sme ukázali list kráľovnej a tá rozposlala kópiu spolu s prosbou o pomoc a vyzbrojenie ich armád.
To mi pripomína, mala by som aj ja niečo urobiť s mojou armádou. Ako to znie. Moja armáda. Odstreľte ma.
,,Ehm. Tomáš, budeme musieť dať do poriadku aj moju armádu."
,,Máš pravdu, láska. Odbehneme na chvíľu do Zmiešaného kráľovstva."
Objal ma a pobozkal do vlasov.
Ako povedal, aj splnil. Na druhý deň sme vyrazili ku mne. Ľudia ma vítali. Zlatí. Cítila som sa divne.
Zvolala som generálov. Samozrejme ma prekvapili. Akoby len na mňa čakali. Vošla som do rokovacej sály a oni tam už nastavaní. Prešla som k trónu (mg, načo je aj tu trón?) a posadila sa. Tomáš stál za trónom. Ostatní si s udiveným výrazom tiež sadli.
Postavila som sa a prehovorila:
,,Vítam vás. Vzhľadom k tomu, že neviem nič o armáde, prenechávam slovo môjmu pomocníkovi a priateľovi Diablovi. Temný pán sa vyhráža útokom a on ako bývalý vojak temnej armády pozná ich taktiku. Diablo, máš slovo!"
Postavil sa vedľa mňa a pustili sa do rokovania. Spočiatku boli generáli zmätení, no po chvíli boli vo svojom živli. Nakoniec sa zhodli na tom, aby každý vojak ovládal každú zbraň. Vstala som, načo sa utíšili.
,,Podotýkam, aby ste aj VY vedeli narábať s každou zbraňou! V mojej armáde budú bojovať všetci bez rozdielu na postavenie a počet hviezdičiek na uniforme!"
Trochu prísnosti nezaškodí. Generáli zborovo súhlasili.
,,Koho nájdem mimo bojiska, bude väznený. Som rada, že si rozumieme."
Zdvihla som sa a ostatní sa tiež postavili. Úklon a odišli.
Zložila som korunu na stôl a vzdychla.
,,Ďakujem."
,,Prečo Diablo?"
,,Myslím, že to meno. Robí väčšiu vážnosť."
Objala som ho a fetovala jeho vôňu. Odtiahol sa a pobozkal ma.
,,Som unavená. Ani nevieš, ako ma porada vyšťavila."
,,Dobre. Navečeriame sa a pôjdeme si ľahnúť."
,,Nechcel by si ostať tu a dohliadnuť na tréning vojakov? Keď bude treba, aby v momente prišli."
,,Pre teba všetko, láska. Ale vydržíš bezo mňa?"
,,Budem musieť."