Dievča z krajiny Kvin

10. kapitola - Ročné obdobia

O 3 mesiace
Tréningy sú v pohode. Teta nie je taká prísna, a učí ma tvorivé veci. Povedala mi, že rok budem trénovať takéto a rok bojové. Aj keď neviem, na čo sú mi bojové čary. Vojna nehrozí. Teda, dúfam. Ináč je to problém.

Najhoršie je, že soboty preberáme teóriu a núti ma učiť sa všetko o rastlinách a zvieratách.
Ale v nedeľu mám voľno. Keď si pomyslím, že zajtra je zas a znovu teória, je mi zle. Akurát idem s Natálkou pozrieť Salvantona. Dávno som ho nevidela.
Kráčame naprieč lesom a Natálka je nejaká natešená.
,,Lizzie, v nedeľu je svadba."
,,Počkať. Čooo? Aká svadba?"
,,Čo sme boli vtedy obzerať ten domček, tak pozajtra sa berú jeho majitelia. Kráľovná mi povedala, že ty sa máš pripojiť na stranu nevesty, nech sa učíš aj naše zvyky. Za tie 2 roky, ktoré tu pobudneš, sa ich naučíš naspamäť. A aj ročné obdobia prídu."
Natálka sa tešila jak najatá. Aké ročné obdobia? Asi pochopila môj nechápavý výraz.
,,Ročné obdobia sú 4 dievčatá, ktoré sa volajú Printempa (jar), Someraj (leto), Falu (jeseň) a Vintro (zima). Ešte som nemala tú možnosť ich vidieť, ale tí starší vravia, že sú prekrásne. Veď uvidíme."
,,Ozaj a ako ty a Maski?"
Snažila som sa zmeniť tému. Natálka sa len začervenala. Šťuchla som ju do rebier.
,,Neboj. Tá červeň mi plne stačí ako odpoveď."
Zasmiali sme sa a vkročili do ležadla našich kamarátov.

Sobota
,,Tomáš!"
Vykríkla som od radosti a objala ho. On sa na mňa usmial a pobozkal ma. ,
,Aj ja ťa rád vidím."
Prepietli sme si prsty a usadili sa do trávy.
,,Kde si bol? Bála som sa."
,,Mal som toho veľa." ,,Aspoň mi neklam."
Slzy som mala na krajíčku. Pohladil ma po líci. Ja som odtrhla jeden kvietok predo mnou. Aspoň na niečo sa tá teória vyplatila.
,,Na. Zjedz to a povieš mi potom."
Vyvalil na mňa oči ale poslúchol. Zjedol a ja som chytila za ruku.
,,Teraz chcem počuť celý tvoj príbeh. Nikomu ho nepoviem."
Tomáš prikývol a začal rozprávať. Pred očami sa mi odvíjal osobný film človeka, ktorého milujem. Pri konci ten film stemnel. Rozšírili sa mi zreničky. Ten chlap s korunou na hlave m-mal krídla a-a tá podoba. Mala som dosť. Keď skončil rozprávanie, rozplakala som sa.
,,Kedy si mi chcel povedať, že pracuješ pre neho? Pre La Mullana sinjoro?"
Zúžili sa mu zreničky.
,,O-odkiaľ vieš, ako sa volá?"
Vzala som tiež tú bylinu, ktorú som dala Tomášovi, vzdychla si, zjedla ju, chytila ho za ruku a začala rozprávať. Nepozerala som na neho, len som rozprávala. Po dokončení sa na mňa pozrel s údivom, prekvapením a samozrejme súcitom a láskou.
,,Už rozumiem. Ale teraz, keď si vybavím tvár tvojho otca a tvojej matky, myslím tých pravých, neverím. Ako môžeš byť dcéra La Mullana sinjoro a Reganto de la Tuta?"
,,Neviem. Ale aspoň viem, po kom mám tie krídla a kto je mojím otcom."
Pozrela som na neho a usmiala sa.
,,Prečo si ma vlastne sledoval z okna?"
,,Spočiatku som myslel, že to bude zábava. Ktoby vedel, že služobník temnôt sa zaľúbi do dcéry jeho pána a kvôli láske sa zmení na dobrého?"
Zasmiala som sa. Ako ho len milujem. Sedeli sme tam v objatí a užívali si spoločné chvíle.
,,Zajtra príď znovu. Nechcem umrieť od žiaľu, že ťa už neuvidím."
Tomáš ma len objal a povedal: ,,Sľubujem."
Potom chytil moju tvár do dlaní a pobozkal ma. Najprv jemne a potom vášnivo.
Strhla som sa. Toto bolo čo. Nemala som slov. Tak Tomáš. A pracuje pre môjho otca. Oči sa mi zaliali slzami a na hruď mi tlačil balvan. Už viem, že ho ľúbim. Ale nikdy nebudeme spolu, lebo sme vlastne nepriatelia. Ježišu! Snáď neskončíme ako Romeo a Júlia.
Ale potrebujem ho. Napriek tomu, že je na strane temna. Cítim, že je dobrý. Nech sa stane čokoľvek, nemôžem dať najavo moju info o otcovi.
Dnes mám školu, teda teóriu a potom mi chce teta predstaviť obdobia. Nech sa poznáme pred svadbou.
Ešte stále nosím tie moje veci. Preperiem si ich a usuším. Nejak ma nelákajú tie listové. Ale na svadbu si ich dám. :) Teda vytvorím.