Dievča z krajiny Kvin

9. kapitola - Tréning

Ráno som sa dostavila do paláca. Teta ma už očakávala a viedla ma na druhú stranu paláca, kde som ešte nebola. Zaviedla ma do obrovskej miestnosti, kde sa nenachádzalo takmer nič. Prikázala mi postaviť sa na jednu stranu a ona sa postavila na druhú. Zrazu bola odmeraná, chladná. Asi to bude následok včerajška. Nuž je načase, aby som bola aj ja chladnou.
Najskôr mi vysvetlila organizačné pokyny, ako napr. o koľkej bude tréning bývať a všetko okolo toho. Potom prešla k jednoduchým úkonom.
Takže už viem vyčarovať oblečenie, skrátiť ho a všetko okolo tohto. Ďalej viem skrátiť rastliny a tak. Také základné veci. Na konci tréningu mi povedala, že mám trénovať vo svojej izbe v domčeku. A že zajtra o takomto čase, ako dnes, začíname.
Fu. Celý tréning trval dosť dlho. Hádam aj 8 hodín. Šla som nájsť matku. Vykúzlila som si kvietok a nechala ho, nech mi ukazuje cestu. Zaviedol ma k dverám. Zaklopala som a keď sa ozvalo ďalej, vošla som. Naskytol sa mi pohľad na moju zničenú matku. Oči mala opuchnuté a červené a šaty zničené. Mávla som rukou a šaty mala nové. Samozrejme s farbami.
Podišla som k nej a povedala: ,,Prepáč, mami, to ráno. Neviem, čo to do mňa vošlo."
Ona sa usmiala pomedzi slzy a potľapkala na miesto pri sebe.
,,Ty prepáč. Nemala som ti klamať. Len si myslím, že nie je vhodný čas na to, aby si vedela, kto je tvojím otcom. Sľubujem však, že jedného dňa sa to dozvieš."
Z jej očí konečne sálala nefalšovaná úprimnosť. Objala som ju. Sedeli sme tam v objatí. Zvláštne, že sme si rozumeli aj bez slov. Potom sme vstali a šli sa do jedálne najesť. Celú cestu sme prekecali ako staré kamarátky. Je to super, že si rozumiem s mojou mamou. Po jedle sme sa rozlúčili a ja som šla pozrieť, ako sa darí Natálke. Vraj má dnes tiež tréning. Alebo v ich jazyku trejnado.
Mala by som sa naučiť tento jazyk. Je fakt super. Aj keď... niečo viem i podvedome.
Ich tréning bol zvláštny. Iný ako môj. Bojovali šabľami, holými rukami, kobijami... Dokonca sa cvičili aj v boji na koňoch a v jazde. Lenže nemali nič. Ani sedlo. Sedeli priamo na konskom chrbte. Ale na mňa nemajú. Na záver vyzval tréner dvoch bojovníkov. Natálku a Maskiho. To iskrenie medzi nimi sa nedalo prehliadnuť. Naraz sa postavili proti sebe. Napätie sa dalo krájať. Priviedli k nim kone a ostatným prikázali na tribúnu ísť.
Uklonili sa a vysadli na kone. Vytiahli meče z pošvy a vytasili ich proti sebe. Dúfam, že sú tupé. Vyrazili proti sebe. Krúžili a pritom bojovali proti sebe. Zrazu sa obaja naraz postavili. Stáli na konských chrbtoch. Omg! Ja nemôžem z nich. Znovu krúžili a odrážali útoky súpera a snažili sa zasiahnuť.
Zrazu si Natálka sadla a podrazila mečom Maskimu nohy. On spadol z koňa a Natálka bola v okamžiku pri ňom. Položila svoju nohu na neho a mečom mu prišla ku krku. Maski prerývane dýchal.
Ale to si k nim už šinul tréner. Maski využil chvíľu nepozornosti a odrazil Natálke meč. Ona sa zapotácala a spadla. Ale hneď bola na nohách.
Rozbehla sa pre svoj meč. Lenže Maski ju predbehol. Vzal jej meč do rúk a s víťazným výrazom sa k nej obrátil. Ale to nečakal jej reakciu.

Natálka sa rozbehla k nemu sťa besné zviera a zaútočila. Skočila na Maskiho, čím ho zrútila a jemu vypadli meče z rúk. Padol na chrbát a Natálka na neho.
Tváre mali blízko. Napätie medzi nimi sa dalo krájať. Vtom Maski urobil niečo nečakané.
Jednou rukou si pritiahol Natálkinu hlavu a pobozkal ju. Všetci prestali dýchať.
Bozkávali si asi minútu, než sa Natálka spamätala. Odtiahla sa a zdvihla. So slzami v očiach bežala preč smerom k lesu. Maski sa na ňu pozeral a tiež len tak tak zadržiaval slzy.
Ja som utekala za Natálkou.
,,Verdaĵo! Stoj!"
Otočila sa. Keď ma videla, pokračovala v behu. Potkla sa o koreň a padla. Dobehla som k nej a objala ju.
,,Neplač. Ššššššt. Už je dobre."
Zdvihla som ju a krokom sme zamierili do lesa. Tam sme si sadli na peň. Chvíľu bolo ticho.
Potom Natálka pomedzi vzlyky prehovorila: ,,Toto sa nemalo stať. Teraz ho už z hlavy nedostanem."
,,Ako to myslíš?"
,,Ja-ja-ja ľúbim Maskiho."
Otvorila som ústa. Preto to napätie.
,,Ako vieš, či on neľúbi teba?"
,,Nie je toho schopný. Keď sa narodil a jeho matka zistila, že nie je dievča, nechcela ho. Nechávala ho pestúnkam. Vyše roka sa na neho nepozrela. Až neskôr po dohovorení tvojej matky sa spamätala a začala sa o neho zaujímať. Ale to už bol z neho chladný chlapec. Nedokáže ľúbiť."
,,Keby vidíš, ako pozeral za tebou, keď si utekala preč, zmenila by si názor. Toľko lásky v očiach som nevidela ešte u nikoho."
Ona len otvorila ústa. Potom sa rozplakala znovu. Kokso, ona má snáď neobmedzenú zásobu sĺz? Znovu som ju objímala, kolísala zo strany na stranu a tíšila.
,,Natálka, on ťa ľúbi. Tak už nerev."
,,Je-je-jeho mama to nedovolí. On je princ a ja obyčajný bojovník. Aj keď v tom bozku bolo cítiť snáď lásku celého sveta."
,,Neboj sa. Ak bude treba, prihovorím sa a obránim vás. Nemôže brániť láske. Lebo len tak sa porazí zlo. Láskou."
Sedeli sme tam v tichom objatí a Natálka pomaly prestávala plakať.
Začuli sme však pukot halúzok a hlas.
,,Lizzie, Verdaĵo! Kde ste?"
Nebol to nikto iný ako Maski. Áno. Láska mojej kamarátky. O chvíľu nás našiel. Ja som podišla k nemu a odtiahla ho.
Zasyčala som: ,,Ak jej ublížiš, neželaj si ma."
Potom som ho podstrčila k nej a odišla.

Pohľad Maskiho
,,Ak jej ublížiš, neželaj si ma."
Potom ma Lizzie podstrčila k mojej láske. Sedela tam, schúlená na pni stromu, s očami červenými od plaču.
,,Verdaĵo, milujem ťa."
Potreboval som jej to povedať. Ten prekvapený pohľad, ktorý ale nezakrýval lásku bol na nezaplatenie. Sadol som si k nej a povedal.
,,Milujem ťa. Si to najlepšie, čo ma stretlo. Vďaka tvojmu milému prístupu k mojej arogantnej drzosti som našiel lásku. Prosím, neopusť ma!" Usmiala sa.
,,Ľúbim ťa. Viac ako svoj život. Len sa bojím tvojej matky. Ona nám lásku nedopraje. A tiež si môj nadradený. Ten bozk ..." prerušil som ju mojim prstom.
,,Ten bozk bol to najlepšie, čo som mohol urobiť. A je mi jedno, že to všetci videli. Jednoducho nemôžem už tajiť svoje city. A je mi jedno, aké následky to bude mať. Radšej byť obyčajný a s tebou ako princ a bez teba."
Opäť sa usmiala a pohladila ma po líci. Naše pery som spojil v jednom bozku.
Ako sme sa oddelili, vzal som jej ruku a zdvihol sa.
,,Poď, láska. He načase čeliť osudu a poraziť zlo spoločne."
Zdvihla sa a vykročili sme smerom k našim priateľom, ktorí čakajú na naše spoločné a dlhé vysvetlenie.

Táto časť je venovaná bookslovernatalie za podporu a ochotu napísať príbeh Verdaĵoinho života. Ďakujem ti.