Dievča z krajiny Kvin

13. kapitola - Útok a pravda

Prebúdzam sa. Ešte ani nesvitá poriadne, no vonku je hluk. Rýchlo sa oblečiem a utekám von. To už vojaci pochodujú okolo môjho domu smerom k dedine a dedinčanov odprevádzajú na nádvorie za múry paláca.
,,Čo sa to deje?"
Jeden z vojakov mi odpovedá: ,,Útočí na nás temná armáda. Pomôž nám dostať ľudí do paláca."
Prikývnem a pustím sa smerom do dediny. Prehľadávam osobne každý dom.
Dedina je takmer prázdna, keď nájdem malého chlapčeka. Vezmem ho na ruky a snažím sa dostať k nádvoriu, ale popri mne preletí šíp. Začnem utekať.
,,Lizzie!"
Niekto skríkol moje meno. Kašlem na to a utekám ďalej. Nemám poriadnu kondičku. To je pravda. Od zajtra behám.
,,LIZZIE!"
Dobre. To som sa už otočila. Chlapec v mojom náručí plače. Vtom ho zasiahol šíp. Jeho malé telíčko sa zalialo krvou. To ale nie. Kladiem ho do trávy a očami plnými hnevu pozerám na strelca. Drží v ruke luk a tak preukrutne sa usmieva.
,,Čo chceš?!"
,,Tvoju smrť alebo teba."
,,Nikdy!"
Vystrelil znovu. Uhla som sa iba o vlások. Zdvihla som telo chlapčeka a utekám na nádvorie. Temnota za mnou beží a strieľa po mne šípy. Jednu ruku nasmerujem za mňa a vyčarujem tŕne. To už ale oproti mne ide naša armáda.
Dávam chlapca prvému vojakovi so slovami: ,,Odnes ho na nádvorie."
On prikývne a ide. Potom sa snažím vydýchať. Ale to už okolo lietajú šípy. Ako to, že tak rýchlo prerazili tŕne? Nerozumiem. No nič.
,,Lizzie, pomôž nám!"
Kričala na mňa Natálka. Obzriem sa a vidím ako sa oháňa mečom a odsekla hlavu vojakovi. Ale to sa už do jej nohy zapichol šíp. Spadla a snažila sa vytiahnuť ho.
,,Maski! Pomôž Verdaĵo!" zakričala som.
Toto ma naštvalo. Zabíjať nevinných a mojich kamarátov nikto nebude. Vystrela som ruky pred seba a zaútočila. Z dlaní mi vytrysklo zelené svetlo a okolo temných sa začali ovíjať tŕne. Kričali, revali a stŕhali ich zo seba. Čím viac ich trhali, tým rýchlejšie rástli. Zavrela som oči a nechala sa ovládnuť hnevom a mocou. Z chrbta mi vyrástli moje perute a z dlaní sa začalo šíriť aj červené svetlo.
Väznilo nepriateľov v ohnivých tŕňoch. Bolo všade cítiť smrad spáleného mäsa. Bol to zaujímavý pohľad. Vidieť stĺpy ohňa a tŕnia, z ktorých trčí hlava.
Pomaly sa blížili k mojim väzňom naši vojaci a keď zistili, že im plameň ani tŕne neublížia, začali každému odsekávať hlavu. Hoci som bola unavená a začala ma koža nesmierne páliť, nepovolila som, kým neostal s hlavou len jeden.
Vtedy som nahradila oheň vodou a obliala tak seba ako aj nášho väzňa. Pokynula som vojakom, nech ho spútajú. Snažila som sa vyhľadať Natálku.
,,Prepáčte, kde je Verdaĵo?"
,,Maski ju vzal do ošetrovne."
,,Aha. Všetci nepriatelia padli?"
,,Niektorým sa podarilo utiecť. Žiaľ, nedostihli sme všetkých."
,,Ďakujem. Tohto zavrite. Neskôr ho vypočujeme."
Ukázala som smerom na toho debila. Ako som si všimla, bol to vrah toho chlapčeka. Prišla som k nemu. Dostal facku.
,,To máš za to dieťa."
Zasyčala som a ponáhľala sa do ošetrovne. Ani som si nevšimla, že stále mám krídla. No nič. Zamávala som nimi a zhora som hľadala budovu s nápisom sickbay (ošetrovňa). Pristála som pred vchodom, stiahla krídla a otvorila dvere. Žiaľ moje telo vypovedalo službu a ja som sa ocitla na dlažbe.
Posledné, čo si pamätám je tma.

Piiiiip. Piiiiip.
,,Preberá sa?"
Bola som lenivá otvoriť oči, nuž som pohla rukou.
,,Prebrala sa."
Niekto si s úľavou vydýchol. Už som konečne otvorila oči. Oslepilo ma svetlo, tak som ich na chvíľu zavrela. Keď som ich znovu otvorila, sedela pri mne matka a teta.
,,Kde som?"
,,Na ošetrovni. Odpadla si od únavy a vysilenia."
,,Čo sa stalo?"
,,Zaútočila na nás temná armáda. Nikdy si nedovolila tak blízko paláca."
,,Dúfam, že toho živého väzníte. Chcem ho osobne vypočuť."
,,Áno. Dobre, môžeš."
Vtom som si spomenula.
,,Kde je Verdaĵo?"
,,Je v poriadku. Šíp našťastie nebol otrávený. Maski je pri nej."
Videla som, že tete to nie je veľmi po vôli. Ale ja som si s úľavou vydýchla.
,,Reganto de la Tuta, povedz jej to."
Matka prikývla a teta odišla. Asi šla vynadať Natálke. Chúďa dievča. Hroznú bude mať svokru.
Au. Zase ma páli pokožka. Zdvihla som si oblečenie, tuším to bola nočná košeľa, a zhíkla som.
,,Ma-mami?"
Opýtala som sa so strachom. Na mieste môjho boku sa vynímalo ohnivočervené a zelené sfarbenie. Už na prvý pohľad bolo jasné, že toto sa nezmyje.
,,Je načase povedať ti pravdu. Bola som slobodná a raz ma kamoška zatiahla do baru. Tam mi objednala alkohol a ja ako neskúsená, som bola asi po dvoch pohárikoch už opitá. Vtedy som si všimla jedného muža. Vyzeral veľmi dobre. Išla som k nemu a samozrejme, som sa s ním rozprávala. Ukázalo sa, že aj on bol opitý, ale bol skúsený s alkoholom. Neviem ako, ale šli sme ku mne domov. Bývala som už sama.
Vedela som, kto som aj o mojich schopnostiach som bola informovaná.
Tam sme sa spolu vyspali. Bol môj prvý. Nepoužili sme ochranu a tak si vznikla ty. Až neskôr som zistila, že ten muž bol ... bol .... La Mullana sinjoro. Áno. Samotný pán temnôt. Len čo si sa narodila, použila som ochranné kúzlo a dala ťa na starosť tejto rodine. Vedela som, že tvoj otec sa o tebe skôr či neskôr dozvie, a tvoja stará mama, no vtedy sme boli pohádané. A tá kliatba na moje sestry. Snáď chápeš. Keď sa blížil tvoj šestnásty rok, poslala som tvojich ochrancov, aby sa s tebou skamarátili. Boli ochotní. Ochrancovia boli samozrejme z každého kráľovstva. A toto (ukázala na moju teraz už farebnú pokožku) je dôsledok temnoty v tvojich žilách. Každý obzvlášť zlý skutok urobí toto. Pri boji ťa ovládal hnev. Preto si zafarbená. Ale keď si zabila spolužiakov, to si bola ešte čiastočne pod ochranou. Teraz však kúzlo nejde obnoviť. Ostane ti to do konca života."
Matka sa celý čas dívala na stenu. Potom pozrela na mňa.
,,Ďakujem, že si mi to konečne povedala."
Usmiala som sa na ňu a objala ju. Možno si myslíte, že som mala robiť scény, ale na čo? Konečne viem celú pravdu. Dokázala asi obísť ten elixír, keď mi hovorila jej minulosť. Nevadí. Hlavne, že viem pravdu.
,,Mami, myslíš, že už budem môcť ísť pozrieť Verdaĵo?"
,,Asi hej. Opýtam sa doktora."
Ale to už doktor vchádzal dnu.
,,Ako sa cítite?"
,,Dobre. Môžeš ísť domov?"
,,Áno. Ešte prinesiem papiere."
,,A môžem zatiaľ ísť navštíviť Verdaĵo?"
,,Samozrejme. Izba 28."
Prikývla som. Vstala som z postele a matka ma mávnutím ruky prezliekla. Poďakovala som sa a vydala som sa hľadať izbu 28. Po päťminútovom blúdení mi jedna sestrička vysvetlila, kde ju nájdem.
Zaklopala som a vošla. Natálka sedela na posteli a Maski vedľa nej. Prsty mali prepletené. Usmiala som sa.
,,Ako hrdličky?"
,,Skvelo. Až na to, že kráľovná nie je nadšená."
,,A čo si čakala? Ona asi nepozná lásku muža a ženy."
,,Asi."
Ale to už sme sa museli zasmiať.
,,Ako noha?"
,,V pohode. Doktor vravel, že šíp nebol otrávený. Je to zvláštne. Vždy používali otrávené šípy."
,,Chcete počuť moju teóriu?"
,,No.."
Ešte aj toto povedali jednohlasne. Až som sa musela zasmiať.
,,Je to jednoduché. La Mullana sinjoro nechcel, aby jeho dcéra zomrela otráveným šípom. A útočili blízko paláca, aby ma mohli uniesť."
Maski otvoril ústa, ale potom prikývol.
,,Má to niečo do seba."
,,Ešte mi ostáva vypočuť si väzňa. Buď potvrdí alebo vyvráti moju teóriu."
Obaja prikývli. Rozlúčila som sa a pobrala domov. Čaká ma totižto vypočúvanie.

Pohľad temnoty
,,Ako to, že sú mŕtvi?!"
Skríkol pán temna na utečencov z boja.
,,Všetkých zabila tá malá čarodejnica, ktorú sme mali priviesť."
,,Toto mi vysvetlite!"
,,Najprv generál Malamo zastrelil chlapčeka, ktorého niesla v rukách. Kričal na ňu a keď sa otočila, zabil to malé. Položila ho do trávy a spýtala sa, čo chce. On jej odpovedal: tvoju smrť alebo teba." Ona sa naštvala,vzala chlapca a vyčarovala nám stenu z tŕnia. Nebola však dosť silná, nuž sme ju hravo zničili. Ale to už išla oproti nám armáda. Niekto zasiahol mladú bojovnicu s červenými vlasmi šípom do nohy. To už ale tá čarodejnica nevydržala, všetkých uväznila v tŕňoch. Dokonca mala krídla ako vy, pane. Nám sa podarilo presekať a utiecť. A z diaľky sme videli, že tie tŕne začali horieť. To sa už ale vojaci rozbehli za nami. Ešte nejakých zabili. Nám sa podarilo utiecť."
,,Dobre. Teraz mi mazajte z očí!"
Uklonili sa a odišli. Kráľ len prikývol hlavou a usmial sa. Jeho malé dievčatko je šikovné. A ak dobre si myslí, bude mať farebný fľak. Štvalo ho však, že mu ju nedoviedli. Asi je silnejšia než som čakal, pomyslel si.
,,Diablo!"
Spomínaný vyšiel spoza bočných dverí.
,,Áno, pane?"
,,Lizzie je tvrdohlavejšia ako som si myslel. A silnejšia. Tvojou úlohou bude priviesť ju sem. Akonáhle sa skončí tvoj výcvik, budeš sa musieť aj naučiť loviť. Zverinu aj ryby. Rozumieš?"
,,Nie veľmi."
,,Nevadí. Možno na to časom prídeš. Malamo je mŕtvy."
,,Čo?!"
,,Áno. Lizzie ho zabila."
,,To dievča je asi silnejšie a nebezpečnejšie ako som si myslel."
,,Súhlasím. A teraz do práce."
Diablo prikývol a odišiel.
Kráľ ešte ostal v sieni. Prechádzal sa hore-dole a premýšľal. Neustále mu chodila po rozume Reganto de la Tuta. Jej matka. Určite sú rovnaké.
Potriasol hlavou a vybral sa na miesto, kde mohol vidieť minulosť a prítomnosť. Áno. Mal miesto, kde je studňa. A tam mal namierené. Použil nejakú kúzelnú formulu. Mal len moc temna. Ale tá tu bola potrebná ako hadovi nohy.
O chvíľu sa voda rozvírila a jemu sa naskytol pohľad na bojisko a dnešnú bitku. Po toľkých rokoch opäť jeho armáda prehrala a vrátila sa len chatrná hŕstka. Našťastie Malamo prežil a teraz je väznený v paláci. Jeho dcéra ho bude vypočúvať. Tak to si neskôr pozrie.
Ako sa hrabal v minulosti, napadla pána temnôt zvláštna myšlienka. Najskôr odstúpil od studni a premýšľal, či je to múdre. Nakoniec uznal, že ak chce jeho dcéru prinútiť bojovať po jeho boku, musí ju poznať čo najlepšie.
Preto pristúpil k studni a pozeral sa na miesto, kde to všetko začalo. Na miesto, kde vypil viac, než bolo potrebné. A vďaka tomu vznikla teraz už 17ročná dievčina, ktorá má krídla a moc temna, vody, ohňa, vzduchu a prírody. Vznikla Lizzie Ramsonová. Jeho dcéra.