Dievča z krajiny Kvin

11. kapitola - Svadba

Ráno ma zobudil spev vtákov. Vstala som a išla do kúpeľne urobiť rannú hygienu. Potom som sa presunula do paláca na raňajky.
Pri raňajkách som dostala pokyny od kráľovnej: ,,Lizzie, budeš družička nevesty a taktiež mi pomôžeš s obliekaním družičiek a nevesty. Svadba sa koná na hlavnom nádvorí a nevesta sa pripravuje tu v paláci. Dojedz a zavediem ťa tam."
Cestou som sa opýtala: ,,Dokážem vytvoriť aj prírodné látky ako je bavlna?"
,,Áno. Ešte sme to síce netrénovali, ale podľa mňa to zvládneš. Len škoda, že ešte nemáš vzduch. To sa ale spraví."
Prikývla som a potom sme už len mlčky prechádzali po chodbách. Zastali sme pred dverami spoza ktorých sa ozval chichot a vravy dievčat.
Kráľovná otvorila dvere a vstúpila. Dievčatá stíchli a poklonili sa. Kráľovná sa na ne usmiala a znovu ma predstavila. Uz je to trošku nudné.
,,Mne sa klaňať nemusíte. Kľudne mi tykajte a volajte ma Lizzie. Nechcem, aby ste ma brali ako niečo viac od vás."
Usmiala som sa a s každou si podala ruku. Predstavili sa mi. Tých mien bolo na mňa veľa, takže si nepamätám ani jedno.
Potom kráľovná zatlieskala a povedala: ,,Na miesta. Družičky na jednu stranu a nevesta na druhú. Lizzie mi pomôže vás pripraviť."
Otočila sa k neveste: ,,Novedzino (nevesta), akú farbu šiat majú mať družice? Alebo aký strih?"
Nevesta odpovedala: ,,Verda Amantino, prajem si strih šiat rovnaký a nech je na nich miloj da koloroj."
Kráľovná prikývla a dali sme sa do práce. (Pravdepodobne klasický obrad.)
Najprv sme odeli nevestu. Vytvorili sme jej krásne dlhé šaty. Na páse mala mašľu z kvetov. Šaty boli pokryté drobnými bielymi kvietkami. Mala 1 ramienko, ktoré zdobili biele miloj da koloroj. Tuším boli z nejakej prírodnej látky, ktorú kráľovná vytvorila a ja som ju ozdobila.
Závoj bol tiež vytvorený kráľovnou a okraj som dozdobila rovnakými drobnými kvietkami. Pri vytváraní kytici som mala ísť k neveste, aby ma chytila a tak aby sa vytvorila kytica podľa jej predstáv. Zaujímavé.
Chcela kyticu s krvavočervenými ružami.
Presunuli sme sa na družičky. Každá si povedala farbu. Kráľovná vytvorila buď tmavú alebo bledú látku, a ja som mala šaty dozdobiť na rovnakom mieste rovnakou farbou kvetu. Teda ak šaty boli bledomodré, kvet mal byť tiež. Nakoniec som ostala len ja.
Vďaka môjmu pečlivému sledovaniu som si na poprvýkrát vytvorila rovnakú látku. Stále neviem, čo to je. Ale nech. Zavrela som oči a kúzlila.
Neviem ako, ale cítila som krídla a v mojej predstave bola ranná hmla nad a v lese. Keď som otvorila oči, stále som mala krídla, oči všetkých prekvapené a so strachom. Ústa dokorán. Kráľovná na tom bola rovnako.
Krídla som stiahla a vybehla von. Nezastavila som sa a snažila som sa utiecť. Slzy ma pálili. Vážne som obluda. Ja odmietam ísť na svadbu. Dobehla som za roh a skryla som sa. Tam som si sadla na zem a plakala.
Prečo znovu ja? Keby nemám tie krídla, nič by sa nestalo. Odmietam ísť na svadbu. A môžu ma aj zabiť. Cestou sa pri mne zastavila matka. Neviem, ako ma našla. Sadla si ku mne na zem.
,,Lizzie, čo sa stalo?"
,,Som obluda. Na žiadnu svadbu nejdem. Nech si hľadajú družičku miesto mňa. Jednoducho som nebezbečný netvor."
Už som prestávala plakať, ale som rovno kričala. Matka si ma pritisla a tíšila ma.
,,Prečo ja? Prečo práve ja?"
,,Lizzie, lebo len ty si bola splodená mnou a tvojím otcom. Neviem, čo sa stalo, ale môžeš začať rozprávať."
Prikývla som a spustila, čo sa udialo. Ako som pomáhala, a nakoniec, ako som pri výrobe svojich šiat vzniesla sa do vzduchu. Matka ma pozorne počúvala a potom sa usmiala.
,,Ostatní si musia zvyknúť, že máš krídla. Stále je to pre nich šok. Ale hlavne buď pokojná. A úsmev. Veď je svadba predsa." Usmiala som a matka ma zdvihla na nohy.
,,A ešte niečo."
Mávla rukami a na šatách sa mi objavila ešte ranná rosa. Len som otvorila ústa. Matka ma odviedla k zrkadlu a ja som neverila. Toto som bola ja? Šaty mi pekne zužovali postavu. Vlasy mi matka tiež mávnutím ruky zvlnila a vložila kvapky rosy ako perly.
Len som otvárala ústa od úžasu. Bola som nádherná. Akoby som to ani ja nebola. Najvtipnejšie však boli tie jebáky po ksichte. Dodávali tomu to pravé.
Matku som vdačne objala a šla som späť do sálu k družičkám a neveste.
Otvorila som dvere a dievčatá na mňa pozerali s otvorenými ústami. Usmiala som sa.
,,Kde si bola?"
Opýtala sa nevesta. Asi sa bála o svoju družičku.
,,Upokojiť sa. Nebojte, pokúsim sa už žiadne krídla nemať. Tak prosím, zabudnite na to. Veď máme oslavovať lásku dvoch ľudí."
Dievčatá uznanlivo prikývli a vtiahli ma do debaty. Neviem, o čom sme sa rozprávali, ale bolo mi to jedno.
,,Lizzie, ako to, že máš krídla? Veď Reganto de la Tuta nemá krídla."
,,Viem. Mám ich po otcovi, ale matka mi ešte nepovedala, kto je môj otec."
,,Jediný, o kom viem, že má krídla je La Mullama sinjoro. Nie je on tvojím otcom?"
,,Neviem. Raz mi dúfam matka povie pravdu."
,,Ja si myslím, že on je tvojím otcom. Lebo sa dosť na neho podobáš."
Zbledla som. Ak je mojím otcom naozaj La Mullana sinjoro, je lepšie, keby ma zabijú. Lebo ak ma ovládne temnota, bude to horšie ako zlé. Budem temná. Dievčatá si asi všimli moju bledú tvár.
,,Nechceš sa posadiť a napiť?"
Prikývla som. Musím tie pochmúrne myšlienky zahnať. Napila som sa vody. Poďakovala som sa a usmiala.
,,Čo sa stalo?"
,,Strach, že sa stanem temnou."
,,Neboj sa. Na to si príliš dobrá." Ozvalo sa od dverí. Pozrela som sa tam a stála tam Verda Amantino. Dievčatá sa uklonili.
,,Ak sa ty staneš temnou, tak sme všetci v prúšvihu. Ale si príliš dobrá na temnú stránku. Neboj sa. Raz ti poviem, odkiaľ to viem."
Je to fajn, keď vám iní ľudia veria viac ako vy sami sebe.
,,Dievčatá, pripravte sa. O chvíľu sa začne obrad. Nezabúdajte, že každá má svojho partnera medzi družbami. Počet sedí, nemusíte sa báť. Takže šup, šup, nastúpiť do dvojradu a hurá na obrad." Usmiala sa. Nastúpili sme do dvojradu a vychádzali sme zo sálu. Vonku už čakala nevestina rodina a hostia. Otec s matkou ju vzali medzi seba a takto v sprievode sme šli na nádvorie.

Prebiehalo to nasledovne:
Vonku už boli ľudia z dediny. O chvíľu sa z inej strany vynoril sprievod ženícha. Vpredu družbovia tiež vo dvojiciach, samozrejme aj Maski, za nimi rodičia so ženíchom a potom zvyšok. Prešli uličkou medzi ľudmi k oltáru. Tam sa družbovia rozdelili na dva smery a pred oltárom nakoniec ostal sám ženích.
Teraz sme na rade my. Urobili sme to isté. Nakoniec tam ostali len ženích a nevesta. Spojili svoje ruky a prepietli si prsty. Čakali, až za slávnostného zvuku príde Verda Amantino, ktorá spečatí ich lásku. Tá sem práve prichádzala.Prešla pomedzi nich. Otočila sa k ľuďom a tí sa jej hlboko poklonili.

Začala rozprávať: ,,Karaj ĉeestas! Hodiaŭ venis la tago, kiam ni kombinas la amon de du junuloj. En ilia vivo stadio okazas kiam vi devas fidi nur sur sin. Sed ni iru al la ceremonio.
La novedzino, vi prenas vian elektita lin kaj esti fidela ĝis la morto?"
,,Jes."
,, Grumo, vi prenas vian elektitaj kaj vi estos fidela ĝis la morto?"
,,Jes."
,,Vi povas meti la unuan geedza kison."
Pobozkali sa.
(,,Drahí prítomní! Dnes nadišiel deň, aby sme spojili lásku dvoch mladých ľudí. V ich živote nastane etapa, keď sa musia spoliehať iba na seba. Ale prejdime k obradu. Nevesta, berieš si tvojho vyvoleného a budeš mu verná až do smrti?"
,,Áno."
,,Ženích, berieš si tvoju vyvolenú a budeš jej verný až do smrti?"
,,Áno."
,,Môžete si dať prvý manželský bozk.")

Ľudia začali tlieskať. Mladomanželia boli nádherní a láska medzi nimi sa dala krájať.
Družbovia si išli každý pre jednu družičku. Spoločne sme sa presunuli k stolom a k tanečnému parketu. Usadili sme sa.
Stoly boli delené nasledovne: mladomanželia, družbovia a družičky, hostia nevesty, hostia ženícha, zvyšok. Ako u nás sme jedli, samozrejme prípitok a tak.
Potom nasledoval edziĝinta danco (manželský tanec), potom sme tancovali my družičky, potom družbovia a nakoniec spoločne. Potom už išli aj ostatní hostia. Tancovalo sa do tmy.
Medzitým ma môj družba stihol vytiahnuť aj von na vzduch.
,,Ty budeš Lizzie. Nemám pravdu?"
,,Áno. A ty si?"
,,Folio." (List)
,,Páči sa ti tu?"
,,Tak ja som tu vyrastal. (Smiech) Ale chcel by som sa ísť pozrieť aj do iných kráľovstiev. Čo ty?"
,,Je tu strašne krásne. Ja nielenže chcem ale aj musím navštíviť ďalšie kráľovstvá. Potrebujem sa naučiť, ako správne používať svoje schopnosti a hlavne držať ich pod kontrolou."
,,Aha. Myslíš, že by si ma mohla vziať so sebou?"
,,Neviem. A aj keby, čo by si tam robil dva roky? Dokopy desať rokov budem venovať len štúdiu. A to ja nechcem. Lenže ináč sa to nenaučím."
,,Nebuď smutná. Som presvedčený, že ty to zvládneš."
,,Chcem tvoj optimizmus. A najhoršie je, že okrem schopností mám aj krídla. Viem len toľko, že sú po otcovi. Ale netuším, kto je môj otec. Aj keď mám jeden typ."
,,Krídla? Ten má len jeden tvor. La Mullana sinjoro."
,,Možno je on mojím otcom. Ale bojím sa pravdy. Ak je totiž pravda toto, znamená to, že časť zo mňa je temná a ja musím vynaložiť obrovské úsilie, aby nikdy nezískala kontrolu."
,,Ty to zvládneš. A neboj sa. Stojíme pri tebe."
,,Ďakujem." (Úsmev)
,,Za málo. Pán zla teraz niečo chystá. Lebo ani dediny sa nevypaľujú vo veľkom ako voľakedy. Hlavne buď opatrná. A neprijímaj cudzích do svojho domu."
,,Ďakujem za radu. Kedže ja neviem veľa, niekedy mi musíš porozprávať ešte o tom. Teraz už poďme dnu."
,,Dobre. Smiem prosiť o tanec?"
,,Jes."
Zasmiali sme sa a vošli tancovať.
Potom mali manželia posledný tanec ako ukončenie svadby.

Kráľovná Verda Amantino im odovzdala kľúče so slovami: ,,Mi prezentas al vi la ŝlosilojn al via nova hejmo. Plenigu per infanoj kaj la amo." (Odovzdávam vám kľúče od vášho nového domova. Naplňte ho deťmi a láskou.)
Všetci sa rozlúčili a pobrali sa domov. Manželia šli spolu do ich nového domova. Tu sa dodržiava asi svadobná noc.
Na ďalší deň sa pomáhalo s presťahovaním. Manželia všetkým ďakovali a ešte pohostili a rozdávali aj z koláčov. Malé deti behali okolo nich a gratulovali im. Aj tie dostali koláčiky. Bolo vidieť, že tu panuje porozumenie a láska s pokojom.

Máme tu svadbu. Trošku zvykov treba na priblíženie. Snáď sa kapitolka páčila.
Časti kapitol spájam do jednej, ak ste si všimli. Strácam prečítania a vojtíky, ale obetujem to. Veľa rolovania dole. :-D