Dievča z krajiny Kvin

33. kapitola - Vzdaj sa alebo bojuj

Prebudila som sa. V izbe bolo prítmie. Tak z tých mračien sem slnko nezasvieti.
Prešla som do kúpeľne a dala si sprchu. Po včerajšku som bola zoslabnutá.
Bez moci, čiastočná strata krvi a k tomu dve znásilnenia. Kašlem sa na to. Bez sily vzduchu, ktorá by sa už mohla objaviť, je to o ničom. Vraj v smrteľnom nebezpečenstve. Pche. Ani len v tej zime, kedy som skoro umrzla nedošla. Ale načo aj. Na teplý vzduch asi potrebujem aj oheň. A ten som nemala.
Kým som bola v sprche, priniesli mi raňajky. Ejha! To je luxus. Ja neverím. Po tom včerajšku.
Najedla som sa a šla preskúmať hrad. Už keď som väzňom, aby som vedela, na čom a kde som.
Cestou som nestretla nikoho.
Len dúfam, že Tomáš nezorganizuje žiadnu akciu podobnú záchrane mňa. Lebo ma porazí z neho.
Potrafila som do sály. Stál tam ten zmrd s nejakými ďalšími pánmi.
,,Aaa, Lizzie. Práve som premýšľal, či pôjdem za tebou. Páni, toto je Lizzie Ramsonová, moja dcéra. Lizzie, moji generáli."
,,Nechýba vám jeden? Počkať ako sa to len volal. Ma ... Malamo. No jasné."
Tresla som si po čele.
,,Musím uznať, vedel toho dosť."
Zaškerila som sa. Generáli cúvli.
,,Lizzie!"
,,Áno, ,,otče"?"
,,Tvoj milovaný a náš zradca putuje s obrovskou armádou sem. Videl som to."
Zbledla som. Tohto som sa obávala.
Práve som zistila, že sú na ceste sem. Skvelé. Prečo ten chlapec neposlúcha. Potrebujem dať vedieť Tomášovi, ako sa dostane cez pustatinu.
Bežala som do svojej izby a snažila sa rozpamätať, ako sa dostať niekomu do hlavy počas sna. Podarilo sa.
,,Tomáš!"
Obzrel sa a uvidel ma.
,,Prečo ma chceš zachrániť?"
,,Milujem ťa. A bojím sa, čo ti urobí."
,,Už urobil."
Pozrel na mňa so strachom v očiach.
,,Najskôr on. Vraj som jeho osobná otrokyňa. A následne Desultory. Spolu s krvou."
Videla som na ňom, že sa nahneval.
,,Zabijem ho. Zabijem toho hajzla!"
Pobozkala som ho radšej. Keď sa upokojil, povedala som mu, čo som chcela. Že cez pustatinu sa dostane len s modlitbou. Prikývol. No len čo pozrel na mňa, akoby ho začal znovu chytať hnev. Nuž radšej ma pobozkal. Vášnivo. Domyslíme si.
Strhla som sa. Kokso. Ono keď nie v realite, musíme v sne. Neviem si predstaviť, čo by som robila, ak o neho prídem. Žiaľ, netušila som, že osud mi dá odpoveď.
Počas mojich túlačiek v paláci som objavila aj studňu. Ale reagovala len na čiernu mágiu. Takže asi nič. Kupodivu za tých pár dní ma Desultory už nepoctil, ale otec si ma zavolal do svojich komnát a tam sa snažil uhasiť si túžbu. Akoby iné otrokyne neboli. Ach.

Netrvalo to dlho. Neviem ani, ako sa im to podarilo. No odrazu bol v zámku poplach, že sa blíži armáda na čele so zradcom.
Cítila som nepríjemný pocit, ktorý sa mi vkrádal do srdca. Akoby sa malo stať niečo zlé.
Prišli za mnou dvaja vojaci a schmatli ma. Ťahali ma do sály, kde ma zhodili pred ich vládcom. No čo. Veď som otrokyňa.
,,Postav sa!"
Nuž som vstala. Uviazali mi ruky za chrbtom. Nerozumela som tomu. Doteraz som sa tu mala ako princezná (odhliadnuc od znásilnení), a zrazu toto? Asi chcú nahnevať Tomáša.
Stála som tam zahĺbená vo svojich myšlienkach, keď do mňa niekto sotil až som spadla.
,,Ideme!"
Zdvihol koniec povrazu a ťahal ma. Stále som padala, len priznajme si, rýchlo cúvať neviem. Po chvíli mu došlo, že to takto nepôjde. Zviazal mi ruky vpredu a už to šlo.
Nakoniec sme dorazili von.
Na pláni stáli oproti sebe dve vojská. Prvé, temná armáda tu stála čierna a plná všakovakých tvorov. Upíry, možno vlkolaci, myslím, že som tu ale aj zahliadla elfov a trpaslíkov? To už neviem. Ale hlavne plná obyčajných ľudí. Zo Zeleného, Vodného kráľovstva, ďalej aj z Ohňa a Vzduchu. A kto mal tušiť, že v Ohnivom kráľovstve majú ľudí tmavých asi ako naši cigáni a dokonca aj ako Afričania.
Samozrejme majú na sebe nejaké brnenie. Ako v stredoveku. To im nestačia uniformy?
Oproti ako sa mi dá vidieť je oveľa väčšia armáda a hýri farbami. Červená, sivá, modrá, zelená a tá posledná je .... hnedá? Asi zle vidím. Predsa len sú dosť ďaleko.
Zrazu mi myklo rukami a padla som k zemi. Sykla som.
,,Vstávaj!"
Nuž som vstala a poslušne kráčala za tým bláznom. Zhruba v strede sme sa stretli. Ja, môj ,,otec" a Tomáš. Chcela som sa vrhnúť na neho, ale povraz ma stiahol späť.
,,Tak, čo by si chcel?" opýtal sa posmešným tónom môj väzniteľ.
,,Ju! Aj s jej schopnosťami."
Siahol do vrecka a na údiv nás oboch vložil kamienok hýriaci farbami s mojimi schopnosťami do Tomášovej ruky. (Ako to viem? Cítila som ich. Ako moje telo reaguje na ne. Ako smädný prahne po vode.) Ten ho zovrel a ukryl.
,,A teraz ju!" A ukázal na mňa.
,,Veľa by si chcel, nezdá sa ti? Je to moja osobná otrokyňa. Nevieš, že tie môžeš získať zabitím majiteľa?"
Tomáš sa mi pozrel do očí a ja som záporne pokrútila hlavou. Nechcem, aby umrel kvôli mne.
,,Dobre teda."
Obaja vytasili meče a začali zápasiť. Do ich kriku sa pridali ďalší a strhol sa boj. Všade bolo počuť rinčanie zbraní ale aj krik vojakov a samozrejme kráľovné využívali svoje schopnosti naplno ako aj ich dcéry.
Ku mne sa prebojovala Natálka s ... bruškom? Akože nebolo to vidno pod brnením veľmi, ale mala ho dosť natesno.
,,Ty si ....?"
Len prikývla. Objala som ju ako sa mi dalo. S tým povrazom som veľa nezmohla.
,,Ukáž." a rozrezala mi ho.
Konečne som ju poriadne vyobjímala. Ale to len my môžme začať sa objímať na bojisku.
Následne mi Naty hodila meč a ona bojovala s dýkami.
Kráľovná vody ku mne pribehla a pošepkala mi: ,,Svoje schopnosti prehltni. Je to rovnaké, akoby som ti ich vracala ja. Ale lepšie."
Prikývla som.
Vtom krik preťal výkrik. Všetci prestali bojovať a pozreli smerom k dvom veliteľom. Prerazila som si cestu k nim akurát keď Tomáš padol na kolená. Rukou si držal krvácajúcu ranu. No krv vytekala prirýchlo.
Pribehla som k nemu so slzami v očiach.
,,Tomáš!"
Hlavu mal na mojich kolenách a z posledných síl zašepkal: ,,Milujem ťa, moja víla."
Ten jas z jeho očí sa vytratil.
,,Nieeeeeee!!!"
Výkrik plný bolesti a zúfalstva. Len som tam sedela a plakala, nechajúc ostatných pozerať na mňa. Po chvíli sa opäť rozrinčali zbrane. Len ja som tam kľačala a pozerala do zeme. Oddávala sa prázdnote a bolesti. Rukami som nahmatala vrecko, kde bol kamienok. Vybrala som ho a stisla v ruke.
Časom ju však vystriedal hnev. Taký ten nekonečný. Prelieva sa vám žilami a vy neviete, čo rozbiť, ako ho vyventilovať. Z chrbta vystrelili krídla a oči mi sčerneli. Zdvihla som ruky a zdvihol sa vietor. Ruka ma pálila. Vedela som, že som získala to posledné. Už som kompletná. Prehltla som kamienok a s výkrikom bolesti sa mi vrátili schopnosti a moc. Všetci stíchli a zastavili sa.
,,Kde je?!" znel môj hlas pustatinou.
,,Kde je La Mullana sinjoro?! Kde sa ukrýva?!"
Zrazu sa dav rozostúpil a on vykročil ku mne. Na môj pokyn ho rastliny uväznili a vytiahli do výšky, z ktorej nakoniec dopadol na zem. A bol to tvrdý pád.
,,Už nie si taký hrdina. Máš dosť?" posmievala som sa mu.
,,Vzdaj sa alebo bojuj!" zaznela výzva z mojich úst.
On vstal a povedal: ,,Vzdať sa? Nikdy! Vojaci, stiahnuť! Toto je len medzi nami."
Obe armády sa stiahli, teda presnejšie utvorili kruh a nikomu neprekážalo, že môže stáť pri nepriateľovi. Oči boli na nás.
Roztiahol krídla a oči mu blčali. No nemal ich čierne ako ja. Zaútočila som. Či už som využívala akýkoľvek živel alebo ich spojenie, zakaždým sa im perfektne vyhol. Akoby čítal moje kroky. Následne zaútočil on a spôsobil mi menšie poranenia, zatiaľ čo on bol bez škrabanca. Zavrela som oči. Prestala som premýšľať a poháňané hnevom moje zlé ja získalo moc. Útočila som takmer bez prestávky. Neviem ako, ale odrazu schmatol Verdu Amantino a urobil si z nej živý štít. Z toho šoku sa nestihla brániť a klesla na zem. Mŕtva.
Nezastavilo ma to. Jediné, čo som chcela bolo, aby ten chlap umrel. Priletela som k davu a vzala si meč a dýku. Následne som spojila schopnosti so zbraňou a bolo to ničivejšie, čo ma potešilo.
Boj sme presunuli do vzduchu. Neustále som striedala vietor, oheň, vodu a prírodu. Sústredila som sa na menej chránené miesta a tým som ho zranila. No nie dostatočne. Stále žil a stále vládal. Hoci reflexy som spomalila.
Vzala som dýku a vložila do nej takmer všetku silu. Následne som ju hodila. Dýka letela a všetci zadržali dych. Prenikla cez brnenie, kožu a zapichla sa do srdca. Pozrel na mňa a začal padať k zemi. Ja som bola naďalej vo vzduchu a sledovala divadlo podo mnou.
K mŕtvole sa zhŕkli všetci. Konečne som bola šťastná. Robilo mi radosť vidieť ho tam ležať, bez života.
Zletela som dole a prehovorila: ,,Telo spáľte a temná armáda späť do hradu."
Faligi sa rozbehla ku mne, no zarazila sa pri pohľade do mojich očí.
,,Lizzie?" opýtala sa opatrne.
,,Ja nie som Lizzie. Oddnes som La Malluma Reĝino." (Temná kráľovná)
Necítila som nič. Ani ten chlad. Doprevádzaná pohľadmi mnohých som vykročila k môjmu novému domovu.

Pohľad tretej osoby
Ten chlad a temnota sálajúce z jej očí. Faligi vzdychla a klesla matke do náručia.
,,Mali sme ju varovať, že používaním temnej moci vo veľkom množstve jej prepadne," vzlykla.
,,Poď. Skontrolujeme mŕtvych a zranených a odídeme odtiaľto čo najskôr."
Dievčina prikývla a vybrala sa kontrolovať mŕtvych. Spolu ich odniesli na kopu a prezreli aj zranených. Medzi mŕtvymi bola Verda Amantino, Tomáš, Vulpo, Flamo aj Fero. Ešte samozrejme zopár ďalších. Zranených bolo viac. Niektoré ľahšie a iné ťažšie. Maski upadol do bezvedomia.
Ošetrili, čo sa dalo. Tí, čo vládali, niesli nevládnych a mŕtvych, aby ich mohli pochovať. Rozišli sa do svojich domovov.
Len jeden človek ostal na pustatine. Brnenie padlo v prach vedľa ženy. Držala sa ruky na brušku a postupne prepadala zlu.

Som tu s ďalšou kapitolou. Chcela som úprimne zabiť aj ročné obdobia, ale potom mi došlo, že sú nesmrteľné.
Nezabite ma, že som zabila Tomáša. Pri tej scéne som si aj ja poplakala.
Vopred vám hovorím, že tomu drobcovi zlo neublíži, pretože je pod ochranným kúzlom. A moja otázka znie, kto je tá žena? (Nápovedu ste dostali.)
Aký máte názor na kapitolu? Kto sa potešil smrti temného pána a koho zarmútil fakt, že Lizzie prepadla zlu?
Odpovede, prosím, napíšte do komentárov. Aby som vedela, či si mám napísať závet. ;) A nebojte sa, na epilóg budete čakať, kým ho nenapíšem.