50 úloh k šťastiu

09. Deviata úloha

,,Teraz budem znieť hnusne, ale som rád, že si si vybrala vyriešiť aj tento problém. Tak trochu som dúfal, že tam napíšeš aj ten a som na teba hrdý May, strašne moc. Konečne si sa postavila na vlastné nohy a máš o trápenie menej. Dneska ťa čaká vyriešiť posledný problém. Som zvedavý, čo si si vybrala."

Držala v rukách tmavofialový papierik a pozdvihla obidva kútiky pier. Síce ju desilo, že neznámy vie o nej všetko a ona o ňom nič, ale v jednom má pravdu. Konečne má o trápenie menej a môže sa riadiť vlastnou hlavou. Ráno dokonca vstávala aj s lepším pocitom. Lístok si zase odložila a vybrala sa pešo do práce. Už si pomaly ani nepamätala, kedy sa naposledy viezla v aute.

Keď si sadla za stôl, vytiahla poslednú kartičku a aj keď vedela, čo na nej je, zatvorila oči, otočila ju a až potom ich otvorila. Svietila na ňu svetlofialová jednotka. Keď si znova prečítala zadania, musela sa v duchu zasmiať. Až teraz si uvedomovala, aké absurdné problémy mala a nebola schopná ich vyriešiť. Nebola schopná si otvoriť ústa a niekoho o niečo poprosiť. Žila sama so sebou a až teraz zistila, že nie všetko je tmavé, ako to jej oči videli. Zo začiatku brala túto hru ako prkotinu, ako nejaký výstrel, ale po deviatich dňoch si sama uvedomovala, že nejakú moc to na ňu malo. Síce malú, ale malo.

Večer, keď prišla domov, si zložila veci do chodby a v kuchyni napustila pohár čistej vody. Obliekla sa do starého a keďže bolo neskoršie v noci, rozhodla sa ísť za svojou susedou. Opatrne zaklopala na dvere oproti tým svojím a netrpezlivo čakala, čo sa bude diať. Mala strach, ako jej staršia pani zareaguje, ale sľúbila si, že to urobí. Po chvíli sa konečne otvorili dvere a na May vykukla biela hlava.

,,Dobrý večer, prepáčte, že Vás ruším v takúto neskorú hodinu, ale už dlhšie nemôžem spávať, lebo Váš televízor hrá trochu hlasnejšie." spustila, a až keď jej suseda zdvihla hlavu si všimla, že žena, s ktorou sa práve rozpráva je žena, ktorú stretáva každé ráno. Takže preto pozná jej meno.

,,Ale jasné May, ty trubka, prečo si sa neozvala skôr? Vieš, som už trochu nahluchlá a preto neviem, ako moc je ten televízor počuť. Nechceš ísť dnu a dať si dobrý bylinkový čaj?" spýtala sa teraz už známa osoba vo dverách a Maya sa konečne tiež úprimne usmiala.

,,Och, rada by som Delphine, ale ráno vstávam do práce. No ak sa mi to večer podarí, s radosťou by som prišla zajtra, teda samozrejme ak by som mohla." odpovedala May s otázkou v očiach. Staršia dáma zakývala hlavou na znak súhlasu a v očiach mala iskričky.

May sa rozlúčila a vybrala sa konečne do postele spať. Posledná vec čo jej preblesla v hlave predtým, ako zaspala, bola myšlienka na to, aký je ten svet v skutočnosti malý.