50 úloh k šťastiu

11. Jedenásta úloha

„Malé nepríjemnosti, ktoré nám denne strpčujú život, musíme vnímať ako skúšku našich síl pre nepríjemnosti väčšie, aby sme v našom šťastí nezmľandraveli." - Arthur Schopenhauer  

,,Ak ti mám povedať pravdu, chvíľu mi trvalo, než som pochopil úplný význam slov, ale ten chlap hovorí čistú pravdu. A presne tu začína tvoja ďalšia úloha drahá May. Prestaň brať všetko čo sa stane tak vážne a lámať si nad tým hlavu. Možno ti to nepomôže hneď sa usmievať, ale časom budeš mať lepší pocit a aj viac chuti do ďalšieho dňa. Tak sa poďme do toho vrhnúť.

Pozerala na svetloružový lístok, ktorý vytiahla zo schránky. Nad dnešnou úlohou sa zamyslela, ale nie v zlom. Vedela, že dotyčný má pravdu. Lámala si hlavu takmer nad všetkým. Riešila to, že sa jej pošta oneskorila, že niečo nestihla na čas, že na niečo zabudla, že sa jej niečo nepodarilo a vďaka tomu si kazila deň viac, ako bol. Musela uznať, že nech je ten človek ktokoľvek, má až moc veľkú pravdu a pozná ju dobre, možno aj viac, ako ona sama. 

Už od prvého dňa, prvého lístočka jej vŕtalo v hlave, kto je onen človek. Či je to chlap alebo žena, starý alebo mladý, známy alebo neznámy. Po jedenástich dňoch vie len dve veci. Prvou je to, že je to chlap a druhou je to, že vie, ako sa usmieva, aj keď to jej je na nič. Lístok založila do kabelky na miesto, kam si dáva ostatné a ako inak, vybrala sa na jednu z ďalších prechádzok do práce.

V práci si sadla za stôl a pustila sa do roboty. V polovici rozrobenej práce sa stalo presne to, čo nemalo. Na počítači jej vyskočila chyba a pri snahe opraviť to, sa celá jej doterajšia práca vymazala. Mala chuť kričať, nadávať, rozbiť všetko okolo seba a nakoniec utýrať toho muža, ktorý vymyslel takéto pekelné stroje. 

Ešte predtým, než stíhla spraviť niečo z toho, na čo mala chuť, v mysli jej prebehla ranná úloha. No ak má byť toto niečo ako skúška, tak potom pekne ďakujem, prebleslo jej hlavou a znova sa pustila do práce, ktorú mala do hodiny poslať svojmu šéfovi. Ako sekretárka toho mala naozaj veľa a nepohrdla by pomocou, ale to sa bohužiaľ nestane.

♥♥♥♥♥

Po náročnom dni sa konečne vybrala domov. Ulice sa už pomaly vyprázdňovali a jediné, čo v tom meste žilo boli kluby. Naposledy v nejakom takom bola, keď mala sedemnásť a to tiež len na chvíľu, keď zachraňovala Lunu zo spárov opitých nadržancov. 

Z jej spomínania ju vyrušilo niečo studené na jej bielej košeli. Pozrela sa na tvorcu chladu a potom na mladé dievča, ktoré to malo na svedomí. Na vrchnej časti jej oblečenie sa začal zväčšovať hnedý fľak od studenej kávy. 

,,P-p-prepáčte. Je mi to vážne strašne ľúto. Ja vám tu košeľu preplatím alebo kúpim novú, len mi povedzte kde." koktalo na ňu dievča a Maya mala chuť sa rozosmiať a váľať na zemi od smiechu. Pozrela na čiernovlásku pred ňou a pokúsila sa o chabý úsmev.

,,To je v poriadku. Nič sa nestalo a novú košeľu mi kupovať nemusíš. Radšej kúp sebe novú kávu." prehovorila na ňu milým hlasom a vybrala sa domov. 

Keď konečne otvorila vchodové dvere, spomenula si na pozvánku od Delphine. Zaklopala jej na dvere a žena ju s úsmevom na perách pustila do svojho kráľovstva.