50 úloh k šťastiu

27. Dvadsiata siedma úloha

,,Hoci vplyv minulosti na život je veľmi silný, človek ho silou svojho ducha môže zmeniť."  

- Lev  Nikolajevič Tolstoj

,,Nejak tak to je a malo by to tak byť. Teda, no to je jedno, meliem z cesty. Dneska nebudeš mať nejak extra náročnú úlohu, pretože na zajtra mám pre teba prichystanú náhradu. Neboj sa, nie je to nič zlé, teda možno. Dúfam, že ma budeš mať stále rada a nebudeš ma chcieť zabiť. No ale späť k dnešku. Tolstoj to vyjadril dobre a ty by si sa mala podľa toho riadiť. Minulosť na tebe spôsobila neprestávajúci smútok, ale ak sa budeš snažiť, môžeš ho zmeniť. A ako vidím, tak sa snažíš a naozaj, som na teba hrdý a ak sa náhodou stretneme, poviem ti to aj do očí. Takže sa snaž ďalej robiť pokroky. To bude teraz tvoja ďalšia nenáročná úloha."

Dočítala posledné slová a musela sa usmiať. Je na ňu hrdý a to ju tešilo. Aspoň niekto, za posledných päť rokov ocenil to, o čo sa snažila. Papierik schovala do kabelky medzi tie ostatné a vybrala sa s pozdvihnutými kútikmi do práce.

,,Ale ale, niekto sa tu konečne naozaj usmieva. Ten mladík je na dobrom smere. Som rada aj za neho." Maya započula hlas Delphine a zarazila sa. Ona pozná jej neznámeho.

,,Vy viete kto to robí?" spýtala sa jej s nadšením v hlase a Delp pokývala hlavou na znak súhlasu. Ale než stihla čokoľvek povedať, stará pani ju predbehla.

,,Ale nemôžem ti to povedať. Dala som mu sľub a ja sľuby dodržím." s týmito slovami sa pobrala ďalej k svojej skupinke ľudí a nechala tam May stáť s nekonečnými myšlienkami. 

Ponorená v nich sa vybrala ďalej do práce a zastavila sa až pri dievčatku, ktoré znova sedelo tam kde vždy v tom istom oblečení. Už vie, čo urobí nabudúce, keď bude mať voľno. Zoberie malú Zoe na nákupy a poriadne sa najesť. Nad tou myšlienkou sa pousmiala a znovu si k nej kľakla.

,,Ahoj Zo, aj dneska som tu na krátko, ale zajtra ti niečo prinesiem, budeš ma tu čakať?" neprestajne pozerala na ňu a čakala na jej odpoveď. Dievčatko pomaly zdvihlo hlavu a svoje modré oceánové oči uprela do tých Mayiných žiarivo zelených. Opatrne pokývalo hlavou na znak súhlasu a May jej venovala žiarivý úsmev. Dala jej pusu na čelo a rýchlo sa vybrala do práce.

Dievčatko sediace na zemi len stále upieralo pohľad na vzdialujúcu sa postavu ženy, ktorá mu po roku znovu dalo nádej, že raz bude možno všetko zase lepšie. Postavilo sa zo zeme a držiac si hladné brucho sa vybralo do detského domova, kde posledný rok žilo samo, bez priateľov.