Rivals

III.

„Pre Boha, Elizabeth. Spí už," zavrčal na mňa.

„Nemôžem," zafňukala som.

„V čom je dočerta problém?" spýtal sa a posadil sa. Jeho modré oči boli stále privreté. Chvíľku trvalo kým sa na mňa pozrel unaveným pohľadom. Opäť som sa prehodila na druhú stranu. Vedľa neho sa proste nedalo spať. Kradol mi perinu. Bola mi tým pádom zima. Bol rozvalený na celú posteľ a mne ostalo na spanie úbohého pol metra štvorcového. Neskôr som sa posadila aj ja. Zliezla som z postele a zo skrine som si vytiahla deku.

„Kam si myslíš, že ideš," zavrčal Maximilián.

„Spať na gauč," odvrkla som mu.

„To v žiadnom prípade," namietol.

„To teda áno idem! Vedľa teba sa vôbec spať nedá! Si obrovské monštrum, ktoré sa rozvalí cez celú posteľ! Myslíš si, že mne na spanie stačí pol metra štvorcového? Tak myslíš si to?" už som na neho kričala. Tento chlap ma vedel vytočiť do nepríčetností.

„Áno myslím si to. Pozri na seba! Si krpatá a tenká. Ja som chlap. Potrebujem viac miesta," odvetil mi.

„Ty si v prvom rade jeden hnusný grobian! Nie chlap. Keby si bol chlap tak ma netrápiš tri roky a neunášaš a spýtal by si sa ma, či s tebou chcem vôbec byť! Lenže ty nie! ty si myslíš, že keď si Maximilián Granvil, tak že ti každá žena padne k nohám!"

„Veď aj padne," odvrkol ľadovým tónom, ktorý Elizabeth odignorovala.

„Tak to sa teda mýliš, lebo ja nie som žiadna šľapka ani nejaká kurtizána! Ja som žena, ktorá o takých darebákov a grobianov ako ty proste nemá záujem!"

„Toto si prehnala, Elizabetha!"

„Do Boha nehovor na mňa. Nie som ti nič. Ani ty mne. Nič pre mňa neznamenáš! Keby umieraš je mi to srdečne jedno! Srala by som na teba! Tak isto ako ty na mňa! Potrebuješ ma iba preto aby si získal firmu! Mne je to u riti! Kašlem na to čo chceš ty! Kašlem na teba Maximilián Granvil!" tak a bolo to vonku. Všetko, čo som cítila. Všetky tie roky strachu a skrývania sa. Všetko bolo razom zo mňa preč a mne sa uľavilo. Nie však na dlho. Maximilián bol razom na nohách a zúrivo sa na mňa pozeral. Týčil sa nado mnou akoby bol samotným satanom. Zazerala som mu do očí, ktoré teraz boli ako ľad. Ani som nepostrehla kedy zdvihol ruku. Napokon som iba zacítila úder do tváre a padla som na zem. Strašne to bolelo. V nose a v ústach som zacítila kovovú pachuť. Rukou som si pretrela tvár. Tiekla mi krv. V ústach som nahromadila čo som mohla a vypľula som to smerom k Maximiliánovým nohám. V tom momente som dostala druhú ranu z druhej strany.

Uprela som na neho čo najpohŕdavejší pohľad. Vložila som do neho toľko odporu koľko len išlo. Nikdy sa mu nepodvolím. Nikdy.

Čakala som už niekoľko hodín. V celom dome bolo ticho. Obliekla som si na seba druhé veci a prehodila cez seba čistú deku. Nech je pre neho ťažšie ma stopovať. Potichu som otvorila dvere na balkón. Táto izba bola na prízemí, takže stačilo iba vybehnúť a utekať. A to som aj urobila. Vyšla som na balkón a zavrela za sebou dvere. Už mi nič nebránilo v tom aby som utekala ako len môžem. A to som aj urobila vbehla som do lesa a nezastavovala sa. Musela som utiecť. Proste som musela utiecť. Inej cesty nebolo.

Len čo som prekročila hranicu, okolo mňa sa zhŕkli muži môjho dlhoročného kamaráta. Prišla som do jeho zámku.

„Aaron, prosím pomôž mi," šepla som len čo som sa dostala do jeho pracovne. Aaron bol jeden z tých, čo robia dlho do noci, preto som utekala k nemu. Vedela som, že on ani jeho svorka ma nenechajú stáť pred bránami hradu. Nikdy ma nenechal stáť pred bránou. Vždy ma prijal a uchýlili, už keď som bola malé dieťa som sem utekala.