Rivals

v.

Už som mala všetko nachystané. Na stole bolo nastoľované, palacinky boli už zarobené a šľahačka bola tiež už hotová. Už som na stôl iba položila sirup a zavárané maliny. Pobrala som sa k Maxovej pracovni. Zaklopala som na dvere.

„Áno, láska?" ozvalo sa z vnútra.

„Už máš obed na stole, Max. idem ešte ohlásiť Aleca," odpovedala som.

„Dobre, miláčik. Za chvíľku tam budem iba dokončím jedni papiere."

„Ok. Čakáme ťa."

Zaklopala som na dvere Alecovej izby. A oznámila som mu, že obed je už hotový a že ho čakám v jedálni.

„Láska. Vonia to tu úžasne," zapriadol Max a cestou na svoje miesto ma pobozkal. Usmiala som sa. Posadil sa oproti mne. Už viem ako si ho získam. Láska predsa vedie cez žalúdok, pomyslela som si.

„Má pravdu. Tak dobre nevarí ani naša kuchárka," pridal sa Alec s plnými ústami. Jedným okom na mňa žmurkol.

„Ďakujem." Obed potom prebehol viac menej v tichosti. Pochopila som, že Alec a Max sú riadni hladoši, preto budem musieť varievať viac jedla. Z palaciniek prakticky neostalo nič. Keď som dojedla, zdvihla som sa zo stoličky a začala som spratávať prázdne taniere a nádoby zo stola. Uprostred mojej činnosti sa postavil aj Max. Prešiel do kuchyne k dresu a začal umývať. Mokrý riad dával na utierku. Ja som potom riady brala, utierala a upratovala na svoje miesto. Keď sme mali všetky riady upratané, umyla som stôl v jedálni a zaniesla som vyleštené príbory do príborníka.

„Už je všetko hotové. Ďakujem," poďakovala som mu.

„Nie je za čo, Izy," odvetil. Pristúpil ku mne a pohladil ma o vlasoch. Snažila som sa aby mnou veľmi nemykalo pri každom jeho dotyku. Usmial sa na mňa. Ostala som zmätená. „Budeme musieť ešte popracovať na našom fyzickom kontakte. Ale to dáme. Je tak?"

„S-samozrejme," pritakala som mu.

„Neboj sa. Niečo sme si sľúbili a ja tú svoju časť dohody splním. Prisahám." Uisťoval ma. Prikývla som hlavou. Nedalo sa povedať, že by som mu päťkrát verila. No, ale dobre. Dajme tomu, že mu verím. Pohladil ma po líci. Jemne ma k sebe privinul a dal mi letmý bozk do vlasov. Zhlboka sa nadýchol. Chvíľu sme takto stáli. Napokon som to už nevydržala a musela som niečo povedať, inak by som asi zomrela od hanby a toho trápneho ticha.

„Požičal... teda požičali by ste mi prosím vás nejakú knihu. Teda ak pre mňa nemáte nejakú robotu, samozrejme."

„Izy, som tvoj manžel. Je mi to trošku nepríjemné, keď mi vykáš. Ty nie si môj zamestnanec, ani podriadený. Ty si moja žena. Tak žiaden stres. Pokojne to povedz. M-A-X-I-M-I-L-I-A-N."

„M-maximilian," vykoktala som zo seba.

„Tak sa mi to páči, Izy. A od teraz sa skús so mnou rozprávať tak, že ma oslovíš prezývkou. Nemusíš zakaždým hovoriť cele moje meno. Je pekelne dlhé. Úplne mi postačí keď povieš Max, a keď mi budeš tykať. Rozumela?"

„Rozumiem... Max," odpovedal som mu.

„Čo? Stres, panika?" spýtal sa ma s úsmevom.

„Tak trochu," priznala som sa.

„Zapamätaj si, ty sa nemáš čoho báť. Dobre, idem ti po tú knihu."

Odišiel do pracovne. Po chvíli sa vrátil. Knihu položil na konferenčný stolík v obývačke. Potom opäť prišiel ku mne. Opatrne ma zobral na ruky. Doniesol do obývačky a uložil na gauč. Podvihol ma. Za chrbát mi zasunul vankúš a prikryl ma hrubou dekou. Vraj aby mi nebola zima. Nakázal mi oddychovať a že ak budem chcieť si pospať, že ho mám zavolať. Naposledy ma pobozkal na čelo a išiel pracovať.