Rivals

XIII.

O polroka neskôr.

Otvorila som oči. Bolo mi zle od žalúdka. Rýchlo som vstala z postele. Musela som utekať na záchod. Tam skončil obsah môjho žalúdka. Posledných pár týždňov som sa cítila naozaj divne. Lenže možnosť, že by som bola tehotná som mohla vylúčiť ja som predsa už nemohla mať detí. Teda aspoň podľa toho čo mi hovorili v nemocnici. S Maxom sme sa nejako už zmierili aj s tým že dedičmi budú Alecove detí. Lenže bol tu aj jeden ďalší fakt. Tento mesiac som nedostala svoje dni. Budem musieť presvedčiť Maxa aby ma zobral do mesta k mojej doktorke.

Vstala som od záchoda. Môj manžel už stál vo dverách s rukami prekríženými na hrudi. Pozeral na mňa. Bola som bledá a potrebovala som si vypláchnuť ústa a napiť sa vody.

„Posledný týždeň každé ráno grcáš. Čo sa deje, Elizabeth?" opýtal sa ma.

„Ale nič, drahý. Iba by som potrebovala zájsť k svojej doktorke do mesta. Mohol by si ma tam, prosím ťa, cestou do práce odviesť?"

„Ale veď doktorov máme aj tu," namietol.

„Ale ja musím ísť k doktorke do mesta," namietla som na jeho námietku zase ja. Napokon privolil.

Vošla som do čakárne v tesnom závese za mnou aj Max. Nedal sa odhovoriť a išiel so mnou. Keď videl, že idem ku gynekologičke na tvári sa mu usadil zmätený výraz, ktorý po chvíli vystriedala nádej. Ani sme nemuseli mať prepojené mysle a veľmi presne som vedela na čo myslí. Dúfal, že bude otcom, ale zatiaľ som mu nič nehovorila. Najprv mi to musí potvrdiť gynekologička a až potom mu to poviem. Nechcem zas vidieť ten jeho smutný a ľútostivý pohľad, ktorý ma zakaždým zabíjal.

Vošla som dnu a on chcel ísť so mnou. Iba som pokrútila hlavou a Sestrička ho vyhodila. Mohla som počuť ako sa nervózne prechádza po čakárni, lebo nemôže obsedieť.

Doktorka mi spravila sono. Pozrela som na obrazovku a videla som tam pohyb. Bolo to zrejme srdiečko, napadlo mi.

„Ste na konci štvrtého mesiaca," povedala mi a ja som sa rozplakala. Toto bol ako zázrak. Nedalo sa to opísať. Viete už pol roka som zmierená s tým, že už nikdy nebudem môcť mať detí a zrazu som tehotná. Niekto tam hore ma musí neskutočne milovať. Ešte to povedať Maximilianovi a ten sa zjaší. Zobrala mi krv na testy. Potom som vyšla von. Tam ma Max schmatol za ruku a vyviedol von z čakárne. Na chodbe ma pritlačil o stenu.

„Myslíš, že v noci nepočujem v našej spálni biť tretie srdce? Kedy si mi to chcela povedať?" vyletel na mňa.

„Teraz, Max. Ja som iba nechcela aby si bol opäť sklamaný, o jedno dieťa sme prišli a je to necelých sedem mesiacov. Nechcela som aby si mal planú nádej, ktorá sa nikdy nesplní. Vlastne aj toto je zázrak. Už nikdy som nemala mať detí. A pozri predsa len jedno budeme mať. Možno je toto naša posledná šanca. Už ich viac nemusíme dostať," odpovedala som mu.

„Postaráme sa oň. A tento raz ma budeš poslúchať na slovo. Nechcem prísť aj o toto dieťa. Ani nevieš aký som šťastný. Toto je všetko po čom som túžil. Mať s tebou detí." Pozeral mi priamo do očí. Ja som sa zviezla popri stene na zem a rozplakala som sa. Zohol sa. Nadvihol ma na nohy a silno ma objal. Potom ma zobral na ruky a ja som si tvár schovala. Ticho som plakala od šťastia a on sa usmieval. Odniesol ma do auta a za celú cestu domov aspoň stokrát opakoval: „Ja budem otcom." Neubránila som sa úsmevu keď ma viedol hradom a usmieval sa ako slniečko na hnoji. On zrejme chcel byť otcom viac ako ja matkou a to je zrejme dievčenský sen každej ženy. Len čo sa zavreli dvere do nášho apartmánu otočil sa ku mne. Opäť ma zobral na ruky a zatočil sa so mnou a pri tom vykríkol: „Milujem ťa žena moja!"