Rivals

IV.

A bolo to tu. Dnes som sa mala sťahovať do jeho prekliateho domu. Chcela som povedať, že mnou ani nehne ale v konečnom dôsledku to bolo jedno, lebo ten hajzel mi zviazal ruky a odvliekol ma do svojho auta. Iba som so slzavými očami pozerala na svoj domov. Nemohla som veriť, že ma odtiaľ odvliekol. Od kedy som ušla bol protivný a nevrlý. Rovnaká som bola aj ja. Až som sa čudovala, že som nedostala ďalšiu bitku.

Jeho dom bol skôr zámok ako obyčajný dom. Zlatá klietka, do ktorej ma onedlho zavrú a v ktorej budem žiť podľa Granvilových pravidiel. Už teraz som vedela, že nebudem môcť nič robiť. Žiadne námietky, žiadne podkopávanie autority, žiadna sloboda. Na každom kroku ma bude niekto kontrolovať.

„Dobrý deň pane," pozdravil Granvila muž v čiernom obleku stojaci pri vchodových dverách.

„Dobrý deň, Jack. Ako sa máte?" odvetil mu. Podľa všetkého to bol majordóm, ktorého funkciu za chvíľku prevezmem ja.

„Dobre pane. Vidím, že ste doviedli pani domu. Cestovalo sa vám dobre?"

„Ako sa to vezme," odsekla som a zagánila som na Granvila.

„Perfektne," povedal a ťahal ma ďalej. Počula som Jackov tichý smiech. Jack nebol starý, práve naopak bol to mladý chalan, o niečo starší ako ja, ale pôsobil veľmi dospelo.

Prechádzali sme neskutočným množstvom chodieb a schodísk. Stretávali sme rôznych vlkov na rôznych pozíciách. Najprv sa poklonili a potom si o mne šepkali. Túto svorku som znenávidela úplne od začiatku. Ja sem predsa nepatrím. Nie som ako oni.

„Ona nemôže byť našou Lunou. Pozrite sa na ňu. Nechce tu byť. Ona nemôže byť jeho spriaznenou dušu. Proste má nesprávne dievča," počula som rozprávať akúsi starenu. Presne tak! Toto isté som si myslela aj ja. Čo je mňa potom, že to bola pravda. Ale konečne by to niekto mohol vysvetliť aj Maximiliánovi. Akoby som niekomu vybozkávala nohy, keby ten niekto prikáže Granvillovi ma pustiť.

Vošli sme do nášho apartmánu. Mal presklenú obývaciu stenu a veľký balkón s kvetinami. Poobzerala som sa dookola. Okrem tej záhrady tu nebolo ani náznaku po ženskej ruke. Vošla som ďalej. Aj tak som inú možnosť nemala, lebo zamkol dvere do apartmánu a ja som nemala kľúče. Zrejme mi ich ani nikdy neplánuje dať.

Ešte raz sa poobzerám po byte. Od tadiaľ, kde som stála bol perfektný výhľad na kuchyňu, jedáleň, obývačku a na les okolo hradu. Všetko bolo strohé. Presne ako on, napadlo mi. Obývačke bolo päťdesiat percent vybavenia čierne. Podlaha bola biela a bar a nábytok zas tmavé hnedé. Steny boli slabo sivé. Biela plávajúca podlaha prechádzala do jedálne, ktorá pôsobila už milším dojmom. Nábytok v nej bol z tmavého dreva, sedačky boli mohutné a rovnakej farby ako stôl. Vyzerali akoby ste ich zobrali z nejakého romantického zámku. Poťahy na nich však mali vanilkovú farbu. A stena bola v slabom odtieni hnedej.

Jedáleň a obývačka bola od seba oddelené pultom. Rovnako to bolo aj s jedálňou a kuchyňou. Kuchyňa bola zariadená v rovnakom štýle ako jedáleň. Tá kuchyňa vyzerala akoby sa v nej nikdy nevarilo. Celkovo celý dom tak vyzeral.

Zaviedol ma do mojej izby, alebo lepšie, zaviedol ma do našej izby. Tam mi zložil moju tašku a kufor pred mohutnú drevenú skriňu s prírodnými motívmi. Aj spálňa bola strohá a pôsobila chladne. Necítila som sa tu dobre. Akoby v tej posteli nikdy nespal. Cítila som sa tu ako cudzinec.

Pri jednej strane postele bolo francúzske okno, ktoré viedlo na malý balkón s výhľadom na les. Bolo to oslobodzujúce nachvíľu vypadnúť od môjho manžela. Iba podotknem, že jeho manželkou som sa stala so zbraňou priloženou ku spánku. Čiže som veľmi nemala na výber.