Rivals

VI.

„Elizabeth! Alec!" zakričal na nás Max z kuchyne. Alec mi pomohol vstať a pomaly sme prišli za nim. Pozrela som na stôl a na Aleca. Ten iba nemo otváral a zatváral ústa.

„Max," oslovila som ho a odpoveďou mi bolo iba tiché hmm. „Nie si chorý?" opýtala som s ho.

„Je mi fajn," odvetil.

„Si si istý? Žiadna bolesť hlavy, horúčka alebo zimnica?" uisťovala som sa. Možno sa teraz pýtate sami seba, že prečo sa pýtam ako idiot. No, je to proste preto, že Max nevarí. Nikdy nie len tak. Preto prvé čo ma napadlo bolo prirodzene, že je chorý.

„Som si na sto percent istý, Elizabeth," odpovedal mi.

„Ale ja..."

„Musíš vždy pokaziť pekný moment?" spýtal sa. „Pozri, Alec poslušne čuší, len ty tu do mňa vyrývaš preto lebo som si dovolil nám navariť obed."

„Alec čuší lebo nevie, čo na to povedať," namietla som.

„Nie . Alec pochopil, že sa nemá vypytovať kraviny. Len tebe to ešte nedošlo," namietol.

„Robím si o teba starosti. To sú podľa teba kraviny? A Alec naozaj nevie, čo má povedať. Iba otvára a zatvára ústa ako ryba na suchu," bránila som sa.

„Hej! Ja som tu! A prosím vás nebuďte ako malé deti," ozval sa Alec, čím zrejme zachránil náš rodinný obed.

„Prepáč," ospravedlnili sme sa obaja. Max sa na mňa usmial. Podišiel ku mne a pobozkal mi ruku. Jeho modré oči pozreli do tých mojich. Čo som to v nich videla? Lásku? Obdiv? Neviem. Možno som si to len celé vymyslela.

„Neboj sa. Všetko je v poriadku, len som vás oboch chcel trošku potešiť. To je všetko. Pekne si sadni a poriadne sa nejedz. Potrebuješ opäť nabrať sily."

Stále na mňa pozeral. Viete tým detským nevinným pohľadom. Poslúchla som ho a sadla si. Nabral nám na tanier vývar. Všetko som zjedla. Potom prišli na výber zapekané špagety alebo pečené mäso. Ja som si dala tie špagety.

„Zajtra sú na raňajky wafle alebo lievance," oznámil nám Maximilian.

„Ja ich napečiem," ponúkla som sa. Max sa iba zasmial.

„Nenapečieš, zlatko. Lebo ideme na raňajky do veľkej jedálne a keby sme hneď aj tu v byte, ty musíš oddychovať nemáš ešte celkom zahojene rany. Neboj sa, raz nám ich napečieš. Som presvedčený, že tvoje lievance sú viac ako fantastické," odvetil mi z kuchyne.

„Tak aspoň na večeru napečiem koláč," navrhla som.

„Jedine tak so mnou. Budeš mi diktovať a ja budem robiť. Nesmieš dvíhať ťažké veci," opäť namietol. Už som nevedela, čo mám na to povedať. Hneval ma.

Vytiahol z rúry pečené mäso. Hneď ako som ucítila jeho vôňu, naplo ma. Čo má sakra byť? Doteraz som s mäsom nemávala žiadne problémy. A zrazu mi je z neho zle. Vstala som od stola a tackavo som sa náhlil z jedálne do najbližšieho záchoda. Max sa rozbehol za mnou. V očiach mal výraz buď zdesenia, alebo starostí, ale teraz som na to nemala čas. Proste som musela... Takmer som sa nestihla včas nakloniť nad záchodovú misu, v ktorej potom skončil celý obsah môjho žalúdka.

„Si v poriadku?" spýtal sa ma.

„Ale áno, len mi prišlo trošku zle z toho mäsa. Nič vážne," odpovedala som mu.

„Z čoho ti prišlo zle?" opýtal sa tak potichu, že som ho skoro ani nepočula.

„Z toho pečeného mäsa," zopakovala som. Pomohol mi postaviť sa. V umývadle som si opláchla ústa a pobrala sa naspäť do jedálne dojesť svoje špagety.