Rivals

IX.

O týždeň neskôr.

S Maximilianom sme spolu ležali na gauči a rozprávali sa o tom, z ktorej z hosťovských izieb urobíme detskú. Keď v tom niekto zaklopal na dvere. Max vstal a išiel otvoriť. Prišiel do obývačky a v rukách držal nejaký list, na ktorý sa sústredene mračil. Potom pozrel na mňa. V očiach mal ľútosť a obavy.

„Je mi tak veľmi ľúto," šepol a podal mi list. Zmätene som na neho pozrela a zobrala si ten list. Pozrela som naň. Spoznala som to úhľadné písmo. Patrilo Sebastiánovi. Bolo v ňom napísané:

Drahá Elizabeth,

mrzí ma, že musím byť poslom zlých správ. Si od nás preč už veľmi dlho a od nás neprišla žiadna správa otec včera umrel. Posledné mamino želanie je Ťa naposledy vidieť sľúbil som jej, že ju k tebe dovediem, lebo Maximilian by zrejme nedovolil aby si opustila hrad. Preto vás oboch prosím, dovoľte nám vstúpiť na váš pozemok a privítajte nás v hrade. Mama ťa potrebuje, Elizabeth. Nenechaj ju, prosím, umrieť od žiaľu.

S láskou tvoj milujúci brat... Sebastián.

Natlačili sa mi slzy do očí. Pozrela som na Maxa. Vyzeral byť smutný akoby sa utápal vo vlastných spomienkach. Nadvihla som sa a prešla som k nemu. Objala som ho. Vyzeral byť veľmi osamelý a týmto spôsobom som mu chcela pripomenúť, že sme tu ešte my, ja, malé a aj Alec.

„Mala by si ležať. Nesmieš ublížiť sebe ani drobcovi," napomenul ma.

„Max, som ešte len v treťom mesiaci a na mne aj tak ešte nič nevidno," usmiala som sa nasilu.

„Možno nič nevidno, ale počuť to." Tak na toto som rozhodne nemala žiaden argument. Nakoniec sme sa vrátili k pohovke a sadli si na ňu. Pohľad mi spadol na list. Otec nemohol byť mŕtvy. Bol zdravý ako repa, keď som odchádzala. Ale tak.

„Myslíš si, že naozaj zomrel?" spýtala som sa Maximiliana.

„Áno zomrel, lebo s tým listom prišlo aj vymeovanie nového vodcu svorky McCoyovcov. Ak ťa to zaujíma, tak medzi členmi v rade sa už dlhšiu dobu povrávalo, že tvoj otec je vážne chorý. Možno to je dôvod prečo umr... Prepáč. Prečo odišiel od nás všetkých."

Až teraz som sa rozplakala. Keď to hovoril Max, tak to musela byť pravda.

„Neplač Elie. Ublížiš vám. Teraz nesmieš stresovať. Pustíme tvojho brata aj mamu k nám do hradu a budú môcť u nás ostať tak dlho ako budú chcieť. Pomôžeme im, len mi sľúb, že si neublížiš. Dobré?"

„Dobre," súhlasila som. Napokon ma objal akoby ma chcel ochrániť pred všetkým tým smútkom a ja som sa k nemu pritisla akoby to tak naozaj aj malo byť.

Večer max vyšiel pred bránu čakať moju mamu a Sebastiána. Mňa samozrejme zamkol doma s Alecom, ktorý mal na mňa dávať pozor, no namiesto toho mi doniesol tanier koláčikov a zdúchol ako gáfor. Keď som počula Maxov hlas na chodbe, tak Alec rýchlosťou blesku ku mne pribehol a tváril sa, že sa o mňa stará.

„Potrebuješ sa napiť, alebo niečo podobné?" spýtal sa. Iba som pokrútila hlavou. Chcela som sa postaviť. Rýchlo sa zohol a pomohol mi na nohy.

„Alec, som len v treťom mesiaci, všetko zvládam aj sama," namietla som a pritom zvýraznila „len v treťom".

„Nemusíš byť až taký starostlivý."

„Ale musí pokiaľ je to moje dieťa a moja manželka," ozval sa Max. Za jeho chrbtom sa objavila moja mama a brat.

„Mami!" skríkla som a hodila som sa jej okolo krku. Potom som ju pobozkala na líce a opäť som sa rozplakala. Následne som vyobjímala aj môjho brata.