Rivals

XI.

Prechádzala som sa okolo nášho hradu. Helena odiša lebo sa musela vrátiť do kuchyne a Alec mal ešte nejaké povinnosti. Mal za mnou prísť už o pár minút. Takže som sa zatiaľ prechádzala sama. Počasie nebolo bohvie aké. Fučalo, bolo pod mrakom a vyzeralo to, že sa má každú chvíľu spustiť riadny dážď. Z diaľky sa sem-tam ozvalo nejaké to zahrmenie. Aj napriek tomu som kráčala ďalej lesnou cestičkou. Nemohla som si pomôcť a musela premýšľať nad svojím bratom. Nemohla som ho nútiť do niečoho, čo nechcel. Navyše, mrzel ma ten jeho výstup u nás v salóne. Možno by som mala ďalej čítať otcove listy. A však aby som vám pravdu povedala, po tom prvom liste ma absolútne prešla chuť. Nechcela som sa utápať v žiali. Vlastne, doteraz otcovi neviem odpustiť, že mňa a Sebastiána rozdelil svojou hlúpou firmou. Veď sme predsa boli súrodenci na život a na smrť. Prečo sa to takto muselo zmeniť. Nechcela som aby sa Sebastián zmenil. Lenže on sa zmenil a ja som s tým už nič nemohla urobiť.

Na chvíľu som zastala. Podoprela som si chrbát rukami a pozrela sa do zeme. Boleli ma nohy a môj chrbát na tom tiež nebol najlepšie. Spať celú noc v jednej polohe mi neprospievalo, ale veľa možností som nemala. Nadýchla som sa.

Niekto tu je, napadlo ma, keď som uctila neznámy pach. Lenže skôr ako som stihla hocijako zareagovať, mi niekto na hlavu nasadil vrecovinu, cez ktorú som nič nevidela. Ucítila som úder do chrbta. Po celej chrbtici sa mi rozlievala tupá bolesť. Padla som na zem. Keďže som padala rovno na brucho, tak som snažila náraz stlmiť rukami. Ozvalo sa zaprašťanie a bola som si istá, že som si zlomila zápästie. Ešte som sa rýchlo pretočila na chrbát aby som dopadla naň a nie na dieťatko. Opäť sa mi telom šírila veľká bolesť. Tento raz to nebolo len z chrbta, ale aj z ľavého zápästia. Dúfala som, že malému sa nič nestalo, lebo Max by ma zabil. A nie len mňa ale aj Helenu a Aleca.

Samozrejme, teraz nemohol vedieť, čo sa deje lebo mal vo firme dôležité rokovanie a Black blokoval moju myseľ aby sa Max mohol lepšie sústrediť. Bála som sa, čo sa stane ak sa to Maximilian dozvie.

Udreli ma do hlavy a zotmelo sa mi pred očami. Stratila som vedomie.

Prebrala som sa v akejsi cele. Toto rozhodne nevyzeralo dobre. Rýchlo som zhodnotila svoj stav. Chrbát ma bolel. Ruka bola nepekne opuchnutá, ale na zemi okolo mňa nebola žiadna krv. Ale bola som uviazaná a nemohla som sa riadne hýbať. Bola som unavená, hladná, vystrašená a zúfalá. Perfektný základ pre to aby môj syn bol väčší nervák ako jeho otec. A vôbec, kde je Max, keď ho s Aidenom najviac potrebujeme? Napokon som sa od náporu všetkých tých pocitov rozplakala.

Max tu nebol. Bol preč a ani neviem ako ďaleko. Čo bude s naším synom? Čo bude so mnou a Aidenom? Uvedomovala som si, že tu môžeme umrieť obaja. Ja aj moje dieťa. No ešte horšia predstava boa, že by tu mohol zomrieť iba Aiden.

Pozrela som sa vedľa. V cele sedela akási žena. Skoro ma naplo, keď som v nej spoznala svoju mamu.

„Mami?" spýtala som sa. Otočila ku mne svoju strhanú doráňanú tvár. Pozrela na mňa vystrašeným pohľadom. Potom ním skĺzla na moje brucho a rozplakala sa.

„Elie, dieťa moje," šepla a srdcervúco sa rozplakala.

„Mami, čo sa to deje? kto ťa sem zavrel?" pýtala som sa jej vystrašene.

„Sebastián," dostala zo seba. Žalúdok mi spravil kotrmelec a tento krát som mala na mále.

„Nerozumiem mami. Ja to nechápem. Veľmi ti ublíži?" spýtala som s so slzami v očiach. Bála som sa. Tak príšerne som sa bála. Bola som zamknutá v cele a ruky aj nohy som mala priviazané k stene.

„On ho zabije. Elie," nariekala moja mama.

„Koho zabije?" opýtala som sa a plakala hádam viac ako moja mama.