Rivals

VIII.

Sedeli sme u doktorky a čakali sme kým prídeme na rad. Ľudia v čakárni na nás zvláštne pozerali. Samozrejme, že nás poznali. Kto by nepoznal Maximiliana Granvilla. Však to bol úžasne chutný a krásny boháč. Všetky ženy ho chceli, teda okrem mňa. Ja som bola myšlienkou, že sa stanem jeho ženou totálne zhrozená. V našom svete o Granvillovskej svorke kolujú iné rečí. Maximálne odlišné. V našom svete je Max, najobávanejší a najkrutejší muž. Ale zároveň skvelý vodca a niečo ako náš kráľ. Ale nikdy oficiálne nedostane tento titul. Vždy oficiálne bude iba jedným z členov v rade. Vlastne predsedajúcim členom, ale stále iba členom. Aj keď hádam neexistuje vlk, ktorý by nevedel o tom kto v skutočnosti ťahá za všetky šnúrky.

„Pani Granvillová!" zvolala sestrička.

„Tak poď, láska. Nech to máme za sebou," povedal Max a vstal zo stoličky. Zobral mi bundu z ruky a pomohol mi vstať. Chytil ma za ruku a pevne mi ju stisol. „Nemáme sa čoho obávať. Tak pokoj," povedal mi a viedol ma dnu. Vošli sme a zavreli sme za sebou dvere.

„Chcela by som aby pri mne bol môj manžel," povedala som sestričke a tá len prikývla. Vyzliekla som si sveter a podala ho Maxovi.

„Môžete si prejsť za pani doktorkou," povedala nám sestrička a my sme prešli do druhej časti ordinácie. Mala som pocit, že upokojovať potrebuje Maximilián. Bol nervóznejší ako ja. Prišiel mi celkom doplašený.

„Tak aký máte problém, pani Granvillová?" spýtala sa ma doktorka.

„Ja som tehotná," vykoktala som zo seba na čo mi Max pevnejšie stisol ruku. Musela som oceniť to, že sa ma snažil upokojiť aj napriek tmu, že on sám pokojný nebol.

„Dobre kedy naposledy ste mali menzes?" spýtala sa ma.

„Pred dvoma mesiacmi," odpovedala som jej. Na čo ona prikývla.

„Tak si prejdite do druhej miestnosti. Stiahnite si nohavice až po kolená a vyhrňte si tričko. Pozrieme sa či tam ten drobček naozaj je. Pán Granvill počkajte, prosím vás chvíľku. Zavoláme vás," povedala doktorka.

Prešla som do druhej miestnosti. Ľahla som si na lehátko a stiahla si nohavice a vyhrnula som si tričko presne ako kázala doktorka. Tá zapla monitor na stene. Na brucho mi dala gél.

„Pán Granvill môžete!" zakričala na Maxa a ten bledý ani stena vstúpil do miestnosti. Doktorka ukázala na monitor, na ktorom bolo embryo s bijúci srdiečkom. „No vyzerá to tak, že drobec je zdravý a v absolútnom poriadku. Má zvyčajné miery."

Max mi chytil ruku a pozeral sa na monitor. Nebola som si istá, či vidím správne, ale zdalo sa mi, že sa mu lesknú oči.

„To je moje dieťa," skonštatoval a pozeral na obrazovku. Videla som ako mu po lícach stekajú slzy. „To bude moje prvorodené dieťa?" spýtal sa.

„Áno. Vyzerá to naozaj dobre," povedala doktorka. Spravila fotku a vypla sono.

„Dajte mi prosím chvíľku," povedal Maximilián a vyšiel z miestnosti. Doktorka ma ešte prezrela, či je všetko v poriadku. Potom som vyšla z miestnosti a videla som sestričku ako môjmu manželovi podáva pohár vody. Ten ho s červenými očami a vďakou prijal.

„Nebojte sa. Stáva sa tu aj horšie. Toto je vôbec najkrajšia reakcia akú som kedy u otca videla. Naozaj málo otcov sa rozplače od šťastia, keď vidí svoje ešte nenarodené dieťa. Väčšinou sú to celkom iné reakcie," upokojovala ho sestrička.

„Aké?" chcel vedieť.

„No jedni nútia svoje ženy ísť na potrat, iní zas sa hnevajú a kričia na ne, ďalší ich napadnú. Preto sem ženy chodia väčšinou samé. Vaša, manželka vám musí nesmierne dôverovať. Keď sa nebála vás sem zobrať," hovorila mu.