Rivals

X.

Už ubehli dva mesiace. Čoskoro malo byť dedičské konanie. Čím bližšie bolo tým viac mi bolo zle. Prežívala som viac stresu. Veľmi som sa bála toho ako to zoberie Sebastián. Boli len dve možnosti. Buď veľmi dobre, alebo veľmi zle. Samozrejme, o mnoho viac by ma potešila tá prvá možnosť. Nepáčilo sa mi, že všetko mám dostať ja a Maximilian. Veď predsa aj môj brat vo firme tvrdo pracoval.

S Maxom sa stáli v telocvični a cvičili sme. Teda, Maximilian cvičil a ja som sa na neho pozerala. Mne zakázali cvičiť a dvíhať ťažké veci hneď ako mi narástlo tehotenské brucho. Dokonca aj Alec sa postavil na ich stranu. Snažila som sa ich presvedčiť, ale všetci muži na čele s mojím manželom na mňa vražedne pozerali. Ich pohľady jasne hovorili, že nech len niečo skúsim a budú ma zamykať v apartmáne. A boli by schopný ma nepustiť ani do kuchyne, kde mi všetky tie veci zakazovala hlavná kuchárka, Helena.

Tak som len sedela na lavičke a pozerala sa ako Max s bojovníkmi bežia už hádam sté kolo okolo telocvične. Už som sa vážne začínala nudiť. Tak som si zaumienila, že sa zdvihnem. Lenže poviem vám úprimne, som nízka, útla, nemotorná a cítim sa ako veľryba. A k tomu mám veľké brucho. Teda nie je veľké ako tesne pred pôrodom, ale na mne to proste tak vyzerá. Snažila som sa zdvihnúť z tej hlúpej nízkej lavičky hádam desať minút, aj to ma potom zdvihol môj manžel a zasmial sa mi do ucha.

„Nemala by si ležať v posteli a oddychovať?" podpichol ma.

„S oddychovaním mi daj pokoj! Nechcem tučnieť. Absolútne stačí, že sa zaguľacujem. Nechcem ešte aj priberať," odfrkla som si a otočila som sa k nemu.

„No tak, ty budeš vždy krásna. Aj teraz si," povedal a pohladil ma po bruchu, čo zapríčinilo to, že naše dieťa mi uštedrilo riadny kopanec do žalúdka. Až ma prehlo a naplo. Spýtavo sa na mňa pozrel.

„Tvoje úžasné dieťa vie presne kam ma má kopnúť," povedala som a narovnala som sa.

„Neboj sa už zajtra budeme vedieť, čo to je. A potom nám ostávajú už iba štyri mesiace a budeme rodičmi," tešil sa.

„Kiežby som sa mohla tešiť rovnako ako ty. O dva dni je dedičské."

„Zvládneme to. Neboj sa."

„Mám pocit, že sa niečo veľmi pokazí. Že budeme mať iba ešte viac problémov ako do teraz. Mňa to už unavuje, Max."

„Vidíš mala by si ležať v posteli aby si sa nevyčerpávala."

„Nevyrývaj do mňa, Maximilián. Dobre? Poznáš môj názor. Tehotenstvo nie je choroba, na ktorú sa umiera. Som žena. Vieš koľko žien bolo v tvojej svorke tehotných a neumreli na to? A k tomu museli aj robiť. Prečo by som ja mala byť výnimkou?"

„Ty nie si výnimkou. Veď predsa pomáhaš v kuchyni," namietol.

„Ale nenosím ťažké hrnce ako napríklad Tereza. Iba čistím a šúpem zeleninu. A potom tam je aj Monika a tá zas prevláka celé kýble čaju. Prečo nemôžem aj ja prevlákať kýble čaju. Je to voči nim neférové."

„Ale ty si moja manželka a nosíš môjho potomka. Dediča a ten je dôležitý. Pre mňa je dôležitejšie moje dieťa, nie dieťa nejakej slúžky v kuchyni."

„Ale aj tá slúžka v kuchyni je rovnaká žena ako ja a tiež ma svojho manžela, ktorý by ju najradšej zamkol v izbe a nechal ju celé dni ležať a oddychovať."

„Ja viem, ale svorka aj firma musia fungovať, či už je nejaká žena tehotná alebo nie."

„Tak potom ber aj mňa ako nejakú tehotnú ženu."

„Nemôžem."

„Prečo?"

„Lebo ty si moja žena! A už o tom nediskutujem! Ideme hore a tam si ľahneš a nebudeš vymýšľať, lebo ti zakážem chodiť do kuchyne. Rozumela si?" odvrkol mi. Náš rozhovor ho musel iritovať, lebo začal útočiť. Preto som radšej zostala ticho a sklopila som zrak. Nasledovala som ho do apartmánu tam ma uložil na gauč. Prikryl ma dekou, za chrbát mi dal vankúše a doniesol mi knihy. K tomu do pozadia pustil hudbu.