Nemesis: Tajomstvá rodiny Olympu [POZASTAVENÉ]

I.

SÚČASNOSŤ

Najskôr som započula zvuky. Boli tiché, akoby niečím tlmené a hoci som nebola schopná vidieť to, pôsobili zúfalo. Pýtala som sa samej seba – môžu byť zvuky zúfalé? No nedokázala som nájsť postačujúcu odpoveď. Jednoducho som počula zúfalé zvuky.

Po nich nasledovali ľudské hlasy a čoraz silnejšie údery. Akoby sa niekto snažil vybiť si svoju zlosť na pevných kameňoch, o ktorých vedel, že ich nikdy nemôže preraziť. Prečo však niekoho zaujímalo niečo, čo bolo blízko mňa? Ani som sa nepohla. Počúvala som, ako sa niekto zúfalo snaží preraziť bariéru.

Chlad na mojej pokožke mi napovedal, že sa niečo zmenilo. Už dlho som necítila chlad, dokonca ani teplo. Už dlho som necítila nič. No aj tak som sa stále nepohla. Možno to bolo tým, že som nemohla.

No akonáhle som na svojom tele ucítila ľudské dotyky a nepríjemne silný chlad od hlavy až po päty, nebolo mi všetko jedno. Chcela som otvoriť oči, chcela som začať kričať, urobiť čokoľvek. No nešlo to. Stále som sa nemohla pohnúť.

Chlad vystriedalo teplo a panika. Počula som asi tri ľudské hlasy, ktoré sa zúfalo snažili zohnať pomoc – predpokladala som, že pre mňa. Ale ako som im mala vysvetliť, že nepotrebujem pomoc, keď som sa nemohla pohnúť? Ako som im mala povedať, že nechcem, aby sa ma dotýkali, keď som nemohla urobiť absolútne nič, nech už som sa snažila akokoľvek?

Netrvalo dlho a moje končatiny konečne začali plniť moje požiadavky. Najskôr som jemne pohla prstami na rukách a potom som sa dokázala zhlboka nadýchnuť. Hneď ako som to ale urobila, cítila som vodu v mojom hrdle a to ma donútilo otvoriť oči a z plných pľúc zakašlať. A v tom momente všetky hlasy stíchli a hoci som videla rozmazane, vedela som, že ich pozornosť patrila len a len mne.

Pomaly sa mi zaostroval zrak a keď som bola schopná vidieť pred seba, všimla som si, že dolnou časťou tela ležím na ľade, zatiaľčo tou hornou na niekom prikrytá čiernou bundou. V čisto bielych šatách a úplne bosá.

Ako som sa vôbec ocitla na tomto mieste? Nepamätám si, že by som tu niekedy bola. Určite nie. Ani si len nepamätám, že som niekedy mala oblečené tieto biele šaty. A dokonca som si nepamätala ani to, ako vyzerám. Počkať. Kto vlastne som?

„Nie je tu signál," prehovoril dievčenský hlas predo mnou a podišiel bližšie ku mne. Jej pohľad spočinul na človeku, ktorý ma držal. Na človeku, ktorý bol momentálne mojím vankúšom.

Chceli snáď zavolať záchranku? Ale veď ja som bola úplne v poriadku až na to, že mi bola zima.

„Si v poriadku? Ako sa voláš?" počula som mužský hlas priamo nado mnou. Nevedela som, čo mám odpovedať. Bola som v poriadku, ale tá druhá otázka bola pre mňa oveľa ťažší oriešok. Bolo normálne, že som nevedela, ako sa volám?

Jemne som prikývla, pričom som sa pozerala na druhého chlapca, ktorý mohol mať možno osemnásť rokov, rovnako ako dievča. Pozeral sa na mňa ako na zjavenie a podľa všetkého vymýšľal plán, ako mi zohnať pomoc.

Netrvalo dlho a aj on prehovoril: „Nemôžeme ju tu nechať. Je zázrak, že je nažive. Človek dokáže pod vodou prežiť maximálne štyri minúty, človeče. Som si istý, že za štyri minúty by voda nezamrzla, a ešte tak pevne. Musíme ju dostať do nemocnice."

Nemocnica. Nemocnica. To slovo mi naháňalo strach. Za žiadnu cenu som nechcela ísť do nemocnice. Bola som úplne v poriadku. Nič mi nebolo. Ale... Povedal, že som bola vo vode? Pod ľadom? Ako dlho?

„Nie... Prosím... Nie nemocnica," vykoktala som zo seba takmer okamžite a snažila som sa pohnúť, no celé telo ma bolelo. Nechcela som, aby ma niekto zachraňoval. Veď som predsa ani nevedela, ako je možné, že som prežila.

„Ako sa voláš?" chlapec nado mnou znovu zopakoval svoju otázku, no ja som ani teraz nepoznala odpoveď. Ostala som ticho snažiac sa vymyslieť, čo by som im mala povedať. Keby som im povedala, že neviem, ako sa volám, buď by si mysleli, že som šialená, alebo by trvali na tom, že ma musia čo najskôr dostať do nemocnice kvôli tomu, že som stratila pamäť. Ale ja som v strate pamäti nič nebezpečné nevidela. Jednoducho som len nevedela, kto som. Bola som si takmer istá, že o chvíľu si spomeniem.

„Musíme ju dostať do nemocnice, a to hneď." Naliehavý tón hlasu tmavovlasého dievčaťa mi napovedal, že to neveští nič dobré. Možno si mysleli, že bolo neuveriteľné, že som bola – ani sama neviem ako dlho – vo vode, a preto by sa mi čoskoro mohlo stať niečo vážnejšie – ba dokonca by som mohla umrieť, no ja som sa cítila úplne v poriadku. Ako som ich však mala presvedčiť, že nepotrebujem nemocnicu a ani žiadnu špeciálnu starostlivosť?

Chlapec, na ktorom som ležala sa pomaly postavil, pričom zodvihol aj mňa a bola som nútená obmotať svoje ruky okolo jeho krku. Chcela som sa pozrieť, ako vlastne vyzerá, no moja hlava nebola dostatočne silná na to, aby sa udržala a nepadala dole a moje oči doslova zívali únavou. Okrem týchto nedostatkov a toho, že sa mi ťažko rozprávalo a bola mi zima, som bola úplne v poriadku.

„Nie, počkajte. Nechcem ísť do ne-nemocnice... Som v poriadku," prehovorila som v tom momente, ako chlapec spolu so mnou urobil krok dopredu. Ako ďaleko odtiaľto bola asi nemocnica? Rozhodne nemohla byť blízko. Toto miesto bolo predsa pri hustom lese a podľa slov mladej brunetky tam nebol signál. Preto som dúfala, že ich dovtedy presvedčím.

„Ako budúci lekár viem, že nemôžeš byť v poriadku po tom, čo si strávila možno až niekoľko hodín pod vodou, hoci sa ti to zdá. Nie je to možné," vyhlásil bledší chlapec hneď po tom, ako som si konečne všimla jeho tvár. Bol vcelku bledý a mal blonďavé vlasy, zatiaľčo jeho kamarát, ktorý stál vedľa nás, bol jeho úplným opakom, čo sa týkalo farby pokožky. Bol tmavej pleti a mal kučeravé čierne vlasy.

Až po chvíli strávenej všímaním si detailov ich tvárí som si uvedomila, čo povedal. Podľa všetkého naozaj trval na tom, že mi musia zohnať pomoc, no v momente, kedy povedal slová "budúci lekár", spomenula som si na malý detail z mojej minulosti. Aj ja som sa vždy chcela stať doktorkou a pomáhať iným ľuďom. Dokonca som si priala vyštudovať medicínu a uplatniť sa ako doktorka aj v zahraničí.

„Viem, že som v poriadku. Ak mi neveríš, môžeš môj zdravotný stav skontrolovať sám. Len prosím... Neber ma do nemocnice," vyšlo z mojich úst krátko po tom, ako sa moje ruky mierne pošmykli, no našťastie som sa včas znovu zachytila.

„Možno by sme ju naozaj mali zobrať k nám na chatu. Predsa len tu nie je signál a nemáme auto." Po slovách dievčaťa som sa jemne pousmiala. Hoci by bolo nezodpovedné zobrať ma k nim namiesto nemocnice, nemohla som sa sťažovať. V nemocnici by sa na mňa totiž nakopilo viac problémov, ako by som bola schopná napočítať na prstoch.

„Ty sa pozrieš na jej zdravotný stav a zajtra, keď sa vrátime domov, ju vezmeme do nemocnice," dievča mierne nadvihlo obočie a hoci som nevidela chlapcov výraz, tušila som, že s jej nápadom nesúhlasí, avšak očividne sa jej podarilo presvedčiť ho. „Ale ak bude neskoro, bude to tvoja vina," skonštatoval bez náznaku jedinej emócie a rýchlym krokom sa snažil spolu so mnou prejsť po ľade. Jeho priatelia ho takmer okamžite nasledovali a ja som si len priala, aby sme boli čo najskôr v cieli. Cítila som totiž, ako ma tá zima pomaly zožiera.