Nemesis: Tajomstvá rodiny Olympu [POZASTAVENÉ]

VI.

Slovo "kúzlo" ma donútilo nadvihnúť obočie a zamyslieť sa nad tým, čo povedali. Znelo to totiž naozaj vtipne. A nemyslela som si to sama. Aria hneď dostala záchvat smiechu a obe ženy na ňu hádzali prekvapené pohľady. Ja som sa neubránila malému úsmevu, no našťastie krátko na to sa Aria ukľudnila.

„Dobre, mami, toto je vážne vtipné, ale prvý apríl je ešte veľmi ďaleko. Zdravím, Tara. Ak je toto všetko, čo ste mali v pláne, môžete sa otočiť a pokojne ísť domov," úsmev na Ariinej tvári nezmizol ani po jej slovách a hoci sa na malý moment zdalo, že Tara sa naozaj otočí smerom k dverám a odíde, opak sa stal pravdou.

„Je milé, že si myslíš, že toto je len obyčajný vtip, no zjavne je tu niečo, čo o sebe ešte nevieš. Ale nepredbiehajme. Nemesis, odpovedz na moju otázku." Tarin hlas bol vážnejší ako jej výraz a to ma donútilo pokúsiť sa povedať jej pravdu. Ale to až po mojej ďalšej otázke.

„Prečo je to pre vás tak dôležité? Závisí to na niečiom živote? Pretože nevidím dôvod, prečo by som vám mala povedať niečo, čo je len a len moja vec." Nechcela som vyznieť drzo ani nejako tvrdo, alebo snáď niekoho uraziť, no musela som sa spýtať.

„Vlastne áno. Závisia na tom okrem tvojho života životy všetkých ľudí, s ktorými prídeš do kontaktu. Momentálne to sú Aria, jej priatelia a jej mama," Tara sa po jej slovách opäť pozrela na pani Leightonovú, ktorá len ticho prikývla.

„Možno máš problém veriť nám, ale prosím, povedz nám pravdu. Je to pre tvoje vlastné dobro," akonáhle sa ozvala pani Leightnová, už som si nedovolila čokoľvek namietnuť, hoci som chcela. Mala som pocit, že mi neostávalo nič iné, ako povedať celú pravdu.

„No... Aria, Kian a Mason ma našli pod ľadom v rieke pri chate, kde chodia tráviť zimu. Neviem, ako som sa tam dostala a zo svojho života si nepamätám vôbec nič. Moje meno a dva malé útržky sú všetko, čo viem."

Taru, ani pani Leightonovú moje slová neprekvapili. Jediná Aria sa snažila vyhnúť sa očnému kontaktu so svojou mamou, ktorá jej ale vôbec nevenovala pozornosť. Tá totiž patrila mne.

„To robia, keď chcú mať istotu, že sa dotyčný už nezobudí, však?" Ariina mama sa pozrela na Taru, ktorá len prikývla bez toho, aby jej pohľad opätovala. Tak nejak som tušila, že s otázkami ešte neskončila. „Aké dva útržky?"

„Len fakt, že som chcela byť lekárkou a školská prestávka, vďaka ktorej som si spomenula na svoje meno. Ak by ste mi náhodou chceli pomôcť dostať moje spomienky späť, som samé ucho. Prosím povedzte mi, že to dokážete," povedala som s iskričkou nádeje v očiach, no ani jedna z nich sa na mňa nepozerala tak, akoby poznali odpoveď na moju otázku.

„To dokážeš len ty. Nikto iný, len ty. Lenže je tu jeden problém. Vieme síce ako, no nevieme kde. Nemesis, vieš o gréckej bohyni Nemesis, však? Vieš, ako vyzerala?" spýtala sa Tara.

Nechápala som, o čo jej šlo. Prečo sme riešili grécku bohyňu, ktorá mala zhodou náhod rovnaké meno ako ja, keď ešte pred malou chvíľou bola táto debata o niečom úplne inom? Položila mi otázku a to znamenalo, že s najväčšou pravdepodobnosťou čaká odpoveď, no tá bola pre mňa viac, než ťažká. Nie, že by som nevedela, kto bola Nemesis alebo ako vyzerala. Nikto nevedel presne, ako vyzerala, no vedela som jej typické črty. Ako som už zmienila, poznatky zo školy mi zrejme ostali. Každopádne, bolo to ťažké preto, lebo som sa vôbec nemohla sústrediť.

„Uhm... Ona... Neviem,  ako vyzerala, ale jej symbolom bol meč a... Prečo sa ma to vlastne pýtate?"

„Toto je smiešne. Je toto snáď hodina dejepisu? Úprimne, už len čakám, kedy sa ma jedna z vás spýta, či viem, kto bol kráľovná Arianna päťdesiata ôsma, alebo niečo také," Aria zakrútila očami a založila si ruky na prsiach, no všetci jej poznámku ignorovali.

Pani Leightonová bez jediného slova odišla do vedľajšej izby a vrátila sa s veľkým starým mečom, z ktorého som nemohla spustiť pohľad. Bol dokonalý. Nevyzeral ako obyčajný meč. Jeho čepeľ bola diamantovo modrá a vyzeral, akoby sa v ňom nachádzal kus života.

„No mne je zle. Myslím, že pôjdem hore. Premrhala som drahocenný čas len na toto trápne divadlo," Aria zakrútila hlavou a otočila sa na odchod, no jej matka ju čepeľou meča zastavila. Vedela som, že jej nechcela ublížiť. No taktiež očividne nechcela, aby odišla, hoci toto všetko bolo viac než zvláštne.

„Nikam nejdeš, toto sa týka aj teba," meč od Arie odtiahla a pokračovala, „toto je jej meč - tvoj meč. Takéto vzácne artefakty by mali byť v múzeu, no tento ešte má svoju budúcnosť. Ty si jeho osud a on je tvoj," s miernym úsmevom na tvári mi podala meč, pričom sa mi naskytol pohľad na Ariu, ktorá sa snažila zadržať svoj smiech.

Bez toho, aby som meč prijala, som sa hneď spýtala: „Počkať. To mám akože vlastniť tento meč len kvôli tomu, že mám rovnaké meno ako ona? A čo mám s ním robiť? Hrať sa v izbe? A čo to má vôbec spoločné s mojimi myšlienkami?"

„Nie, Nemesis. Nemáš len rovnaké meno ako ona. Ty si ona. Bohyňa pomsty, dcéra Noci. Čarodejníci nazvaní Beaughovia ti vymazali pamäť, pretože si pre nich bola príliš nebezpečná. Pretože si nebola na ich strane a vedela si, ako ich zničiť. Bohužiaľ, nikto nevie, ako Beaughovia vyzerajú. Chodia v čiernych plášťoch zahalení temnotou. Ja viem, že nám neveríš, no zober do rúk tento meč a uvidíš," vyhlásila pani Leightonová, pričom stále trvala na tom, aby som si ten meč zobrala.

Samozrejme, že som jej neverila, hoci to bol vcelku zaujímavý príbeh. Neviem, či som v minulosti verila na nadprirodzeno a keby aj, teraz to bolo jedno. Jednoducho som neverila.

„Takže keď si vezmem ten meč, dostanem svoje spomienky späť?"

„Nie. Proste si ho vezmi a uvidíš," odpovedala Tara aj napriek tomu, že moja otázka nebola smerovaná na ňu.

Tak som to teda skúsila. Opatrne som natiahla ruku smerom k Ariinej mame, ktorá ku mne meč natiahla ešte viac a vtedy som bola schopná dotknúť sa ho. Ani som si to neuvedomila a už ho zvierala celá moja ruka. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby mnou okamžite neprešiel pocit sebavedomia a sily a meč nezačal svietiť ešte viac. Všimla som si, že aj Aria úplne vytreštila oči a s úžasom sa pozerala na moju ruku. A ja som sa jej nečudovala. Bol to naozaj úžasný pocit.

Avšak stále som nemohla uveriť tomu, že práve ja mám byť grécka bohyňa Nemesis. Nemohla som byť bohyňa. Bohyňa má byť silná žena, ktorá sa ničoho nebojí. A rozhodne nemá žiť vo svete smrteľníkov. Má to byť všetkými rešpektovaná osoba, ktorá má v rukách všetku moc na svete.

„Tvrdíte, že som grécka bohyňa, ktorá žila pred niekoľkými tisíckami rokov? To je hlúposť," odmietala som tomu veriť. Možno nadprirodzeno existovalo, no toto bolo moc.

„Bohovia žijú doteraz. Neumierajú. Ani si nedokážeš predstaviť, aká stará v skutočnosti si. A ten meč svieti len v tvojich rukách. Mala si pri tom zvláštne pocity, však? Pocit moci a sily. A teraz ho skús dať Arii."

Poslúchla som Taru a meč som okamžite odovzdala Arii. Tá ho prijala s menšími pochybnosťami a hneď sa ukázalo, že Tara mala pravdu. Žiadne svetlo z meča nevyžarovalo, očividne sa nič nedialo. A to ma donútilo začať im trochu veriť. Alebo bolo slovo "veriť" príliš silné?