Nemesis: Tajomstvá rodiny Olympu [POZASTAVENÉ]

IV.

Po krátkom rozhovore, ktorý bol najmä o oboznámení sa s pravidlami Ariinej domácnosti som zistila, že ma neminie ani miesto, ako bola škola. Brala som to ako dobrý nápad, pretože tu bola šanca, že práve tam nájdem nejaké vodítko k zisteniu ďalších útržkov z mojej minulosti.

„Vieš aspoň svoje priezvisko? Myslím, že budeme potrebovať viac, ako sa zdá," povedala Aria hneď po tom, ako zavrela dvere od jej izby. Namiesto toho, aby som ju počúvala, som sa poobzerala po jej izbe, ktorá bola veľmi pekne zariadená. Všade viseli, poprípade boli položené jesenné dekorácie, vďaka ktorým to pôsobilo ešte útulnejšie. Takmer hneď som zacítila škoricovú vôňu, ktorá prichádzala z nočného stolíka, na ktorom bola položená sviečka.

Ariina izba bola vcelku veľká a nachádzali sa v nej dve postele. Predpokladala som, že jedna z nich bude na nejaký čas patriť mne, no vôbec by mi nevadilo, keby som aj spávala na zemi.

„Ehm... Niečo vymyslíme. Všetky osobné údaje sa predsa musia dať sfalšovať, nie?" Potrebovala som sa uistiť, že všetko prebehne bez problémov, hoci som sama musela uznať, že to by bolo možno až príliš jednoduché. 

„Alebo im povieme to, čo sme povedali tvojej mame. Umreli mi rodičia a všetko okolo toho sa vyriešilo v meste, z ktorého pochádzam a... Vy ste mi veľmi blízki, tak ste ma vzali pod ochranné krídla," nadvihla som obočie čakajúc na Ariinu reakciu ohľadom môjho nápadu. Potrebovala som vedieť, či niečo také vôbec bolo možné.

„Naša škola veľmi nekladie dôraz na takéto veci. Stačia im základné údaje. Myslím, že to bude fungovať."

***

Pomaly, aby som Ariu náhodou nezobudila, som sa postavila z postele a tichým krokom som prešla ku dverám, ktoré som pomaly otvorila. Bola už noc a zdalo sa, že Aria a jej mama už spia, takže som nechcela zbytočne upútať pozornosť. Za normálnych okolností by som vydržala do rána, no teraz sa to nedalo. Mala som pocit, že keby som v posteli ostala o pár sekúnd dlhšie, moje hrdlo by doslova vyschlo.

Presunula som sa k schodom, ale vtedy som začula naliehavý tón hlasu. Nemusela som nikoho vidieť, aby som vedela, že Ariina mama s niekým telefonovala. Nemala som v pláne počúvať jej rozhovor – bolo to predsa neslušné – ale akonáhle som začula svoje meno, nedalo mi to a moje uši už neboli schopné počúvať nič iné.

„Nemesis. Myslím, že je to ona. Dokonca má úplne rovnaké oči, ako tvrdia všetky opisy. To nemôže byť náhoda, Tara. Zajtra sa pokúsim zistiť čo najviac a dám ti vedieť."

Šepot pani Leightonovej sa ozýval po celom dolnom poschodí a hoci som stála na schodoch, bolo ho dokonalo počuť aj tam. Moje srdce bilo ako splašené a ja som nevedela, čo si mám myslieť. Nechápala som jej slovám a nech som sa snažila akokoľvek, nedarilo sa mi odhaliť jej zámery.

Úplne som sa vykašľala na svoj smäd a rozbehla som sa naspäť do izby. Zavrela som dvere, o ktoré som sa následne oprela. Netrvalo dlho a lampa položená na Ariinom nočnom stolíku sa rozsvietila. V tej chvíli som mala pocit, že skolabujem.

„Čo to robíš? Veď sú tri hodiny v noci."

***

„Snažila som sa zistiť všetko, čo sa dalo, ale zjavne vie, ako si udržať tajomstvo. Prisahám, že nemám poňatia, čo má v pláne, no poznám svoju matku. Neublížila by ani muche, ver mi," pozrela sa na mňa Aria presvedčivým pohľadom a mne neostávalo nič iné ako pokúsiť sa veriť jej.

„Ale ak niečo zistíš, daj mi vedieť," povedala som s pohľadom zabodnutým do zeme. Ani som nestihla postrehnúť, že predo mnou a za mnou stáli stovky tínedžerov, ktorí sa buď ponáhľali do školy alebo sa rozprávali s inými tínedžermi. Niektorí dokonca kývli Arii na pozdrav a na pár sekúnd sa pozastavili, akoby sa snažili zistiť, kto som ja.

Pri hlavnom vchode nás zastavil vysmiaty Mason, ktorý pôsobil viac než nadšene. A to som si myslela, že byť nadšený v škole je vážne vzácnosť. Aria mu venovala ten najpriateľskejší úsmev, aký som kedy videla a ja som sa ho len chabo snažila napodobniť. Následne som už len dúfala, že sa mi to aspoň sčasti podarilo.

„Tákže. Tvoj veľký deň, Nemesis. Okrem toho, že by sa ti hodila nejaká prezývka, dúfam, že tento deň prežiješ. Nechcem hovoriť žiadne spoilery, ale dnes máš telesnú. A telesná s Blackwoodovou je... Ehm, ako to povedať trochu miernejšie... Katastrofa," skonštatoval Mason a následne otvoril hlavné dvere, za ktorými sa hmýrilo neuveriteľné množstvo študentov.

„Ehm, beriem na vedomie. A myslím, že ma môžeš volať..." nestihla som dopovedať, pretože Aria mi hneď skočila do reči: „Ness je skvelé."

***

Musela som uznať, že tu boli nejaké obavy z telesnej – okrem toho, že sme ju mali s dievčatami, ktoré som poznala sotva dve hodiny, v telocvični boli aj chlapci, pred ktorými som sa za svoje športové schopnosti hanbila najviac, ako sa len dalo. Najmä preto, lebo som nevedela, aké sú.

Učiteľka, ktorú Mason spomínal, sa mi nezdala až tak zlá. Dala nám loptu a povedala, že máme hrať volejbal, pričom jej mobil bol zjavne všetko, čo ju zaujímalo. Ale problém bol v tom, že som pomaly nevedela, ako sa drží lopta, nieto ešte ako sa hrá volejbal.

„Cieľom tejto hry je odbiť loptu tak, aby sa dostala cez sieť do poľa protihráčov, NA ZEM. Môžeš ju odbiť ako chceš, dokonca aj nohou. Ale. Ruku musíš napnúť, aby sa ti podarilo prehodiť loptu úspešne. A neboj sa. Je to len lopta a každý sa mýli," Aria sa ma snažila povzbudiť a hoci som si to vážila, neverila som si. Nevedela som, či som niekedy v minulosti hrala volejbal a keby aj áno, nič z toho si nepamätám. Preto mi teraz neostávalo nič iné, ako dať na Ariine slová.

Pozorne som sledovala každé jedno odbitie, ktoré sa na ihrisku uskutočnilo. Snažila som sa zapamätať každý jeden detail a spôsob, akým dievčatá loptu odbíjali. Necelých päť minút som nemusela robiť nič, no bolo mi jasné, že raz príde rad aj na mňa. Lopta smerovala priamo k mojej tvári, všetky pohľady patrili mne a zdalo sa, že som nemala na výber. Urobila som rovnaký pohyb rukou, ktorý som videla u väčšiny dievčat a z celej sily som dlaňou strelila do lopty. Na malý moment som zatvorila oči, avšak tlmený výkrik ma donútil opäť ich otvoriť.

Onedlho sa všetci – aj spoluhráčky, aj protihráčky, aj učiteľka a chlapci, vrátane Kiana a Masona – začali zhromažďovať okolo blondíny, ktorá ležala na zemi a stonala od bolesti. Všimla som si, že sa mi podarilo preraziť sieť a lopta moju spoluhráčku trafila rovno do brucha. Ako som dokázala jediným pohybom ruky roztrhnúť sieť? Veď taká silná som byť nemohla. Rukou som si zakryla ústa a vôbec som nevedela, čo mám robiť.

Obzrela som sa naokolo a všimla som si, že jediná Aria neutekala k zranenému dievčaťu. Namiesto toho sa snažila zakryť zlomyseľný úsmev, ktorý sa zračil na jej tvári. A toto bola druhá vec, ktorej som absolútne nechápala.

„Mám... Mám ísť k nej? Alebo... Počkaj. Prečo sa vlastne usmievaš?" spýtala som sa s nechápavým výrazom a Aria ma potiahla smerom k všetkým dievčatám, aby to nevyzeralo, že sa o ňu absolútne nezaujímame.

„Vedela som, že si ju raz karma nájde. Je to Kianova ex a zároveň tá najväčšia mrcha spomedzi všetkých mŕch na celom celučičkom svete. A teraz mi povedz, ako si to, dopekla, urobila."

„Ja... Netuším. Nevedela som, že som taká silná. Ja... Vôbec tomu nechápem," nesnažila som sa zakryť zmätok, ktorý sa nachádzal v mojej hlave. Nedokázala som rozmýšľať. Nedokázala som nič.

Predtým, ako som stihla čokoľvek povedať, pocítila som niekoho dotyk na mojom ramene, za ktorým nasledovali slová: „Slečna Blakeová (priezvisko, ktoré sme pre mňa vybrali), poďte za mnou, prosím." Hlas patril riaditeľke školy, u ktorej som sa bola dnes ráno zapísať. A vtedy som zistila, že mám problém.

„Nie nie nie. Neurobila to schválne. Naozaj," Aria sa snažila obrániť ma, zatiaľčo ja som bola tak vystrašená a zmätená zároveň, že som nebola schopná povedať ani jedno slovo.

„Toho som si vedomá, každopádne to nič neospravedlňuje."

„Ale-"

„Žiadne ale, Aria. Pôjde so mnou, pretože to musíme vyriešiť."

„Aria, povedz jej, že sa veľmi ospravedlňujem," stihla som povedať predtým, ako ma riaditeľka ťahala preč z telocvične a ja som v duchu nadávala, že sa to stalo práve mne.