Nemesis: Tajomstvá rodiny Olympu [POZASTAVENÉ]

V.

„Sadnite si," pozrela sa na mňa riaditeľka a mne neostávalo nič iné, ako ju poslúchnuť. Sadla som si na stoličku presne oproti nej a dúfala som, že z toho nebudem mať až tak veľký problém. Predsa len to nebolo schválne, hoci som to nemala ako dokázať.

„Povedzte mi, ako presne sa to stalo." Preložila si nohu cez nohu a kvôli vážnemu výrazu, ktorý sa objavil na jej tvári som úplne stuhla. Nasucho som prehltla a hľadala som slová, ktorými by som mohla všetko vysvetliť.

„Ja... Neurobila som to naschvál, proste... Hodila som loptou a... Stalo sa to. Ja neviem ako, bolo to veľmi rýchle," cítila som, ako sa moje ruky triasli. Nechcela som problémy. No nech som sa akokoľvek snažila vyvarovať sa im, vidím, že to nefungovalo.

„Chápem, slečna Blakeová, len potrebujem vedieť, ako presne sa to stalo. Bola sila, ktorú ste na to vynaložili, príliš veľká?" čím pokojnejšie rozprávala, tým menej sa moje ruky triasli. Našťastie.

„Lopta jej vrazila priamo do brucha. Nemyslela som si, že to bolo až tak silné... Ospravedlňujem sa," povedala som a snažila som sa aspoň na moment tváriť sebavedome a pokojne, čo ale bolo viac, než zložité.

„Dobre. Akonáhle sa k tomu vyjadrí zranená študentka, budeme riešiť ostatné veci. Môžete ísť," súhlasne prikývla a ja som jej venovala letmý úsmev predtým, než som sa postavila zo stoličky a odišla z miestnosti. Na chodbe, na ktorej nebolo jedinej živej duše som sa zhlboka nadýchla a namierila som si to späť do telocvične. Pomocou rýchleho kroku som sa snažila vyhýbať sa pohľadom pár učiteľov, ktorí práve odchádzali z miesta, kde sa stala tá nehoda.

Po niekoľkých sekundách plno študentov začalo doslova vybiehať zo svojich tried, čomu samozrejme predchádzalo hlasné zvonenie, ktoré sa rozliehalo po celej škole. Akurát vtedy som zastavila pri dverách do telocvične a musela som hneď čeliť apokalypse v podobe hladných študentov, ktorých momentálne nezaujímalo nič iné, ako obed.

Keď niekoľko z nich prešlo priamo predo mnou, pohľadom som zachytila Ariu, ktorá sa pozerala na mňa. V ruke držala moju tašku a veci, ktoré dnes slúžili ako moje oblečenie a rozbehla sa ku mne so slovami: „Čo vravela? Je to veľký problém?"

Do rúk som zobrala tašku spolu s vecami a pozrela som sa na ňu. „Povedala, že keď sa k tomu to dievča vyjadrí, bude sa to riešiť, hoci tomu nechápem. Ak to znamená, že ak povie, že som to urobila schválne, niečo urobia... Kde je spravodlivosť?" Pomaly som chytala nervy. Dievča, ktorému som neúmyselne ublížila, by mohlo povedať úplne čokoľvek a ktovie, čo by sa stalo so mnou.

„Isabella Hemmingsová? Tá urobí všetko preto, aby za to tvoje meno pošpinila. A vieš, čo je najhoršie? Učitelia jej uveria, pretože ona sa im celý život len pchá do zadku. Možno si to neuvedomuješ, no máme veľký problém. A ak ťa nepošpiní takto, skúsi to inými metódami. Kiana si omotala okolo prstu len kvôli tomu, že potrebovala blonďáka s modrými očami. A jemu na nej aj napriek tomu stále záleží. To dievča je choré."

Po Ariiných slovách som sa cítila odporne. Vážne som nielen sebe, ale aj Ariinej rodine spôsobila tak veľký problém?

***

„Na mojej ruke už nie je po krvavých ranách z ostrého ľadu ani stopy. Je to zvláštne," povedal Kian hneď po tom, ako sme sa dostali z budovy školy. Môj pohľad zablúdil na jeho ruku, ktorú mal spustenú pozdĺž tela. Naozaj tam po ranách neostalo ani jedinej stopy. Obyčajne sa totiž rany kompletne hoja niekoľko dní – hoci som nevedela takmer nič, táto vedomosť mi v mozgu nejakou šťastnou náhodou ostala.

Všetci ostali ticho. Za normálnych okolností by som niečo povedala, na zabitie toho trápneho ticha, no stále som sa cítila previnilo za to, čo sa stalo. Kian vtedy vyzeral dosť vystrašene a tým pádom bolo možné, že sa na mňa hneval, pretože ak bolo to, čo Aria povedala pravda a stále mu na Isabelle záležalo, mal by na to dôvod. A preto som aj ja ostala ticho.