Nemesis: Tajomstvá rodiny Olympu [POZASTAVENÉ]

VII.

Zvyšok nášho rozhovoru bol viac chaotický ako sám začiatok. Zistila som, že Aria a jej matka sú nejaký zvláštny druh čarodejníc, ktoré mali odjakživa za úlohu dávať pozor na gréckych Bohov a ich deti. Preto toho pani Leightonová toľko vedela. A Tara sa tým zaoberala celý život, hoci nebola nadprirodzená. Pani Leightonová nám ako dôkaz ukázala jedno z jej kúzel, ktorým nás donútila vidieť to, čo sama chcela. Po tomto sme obe boli nútené veriť im, hoci ani jednu z nás to netešilo. Aria musela zahodiť celý svoj doterajší život a začať sa sústreďovať na zlo, ktoré prichádzalo priamo k nám. A ja? Ja som mala získať späť svoje spomienky. A to aj napriek tomu, že som sa stále nespamätala z toho, že som vlastne Bohyňa – presnejšie, Bohyňa spravodlivej pomsty. A mám pocit, že sa z toho nespamätám nikdy.

Zaklapla som knihu o gréckej mytológii, kde som sa dozvedela celkom zaujímavé novinky a nohy som pritisla k svojej hrudi. V tejto situácii by mi veľmi pomohli moje spomienky, každopádne taký luxus som nemala. V podstate som to o sebe predtým všetko vedela, vedela som bojovať, možno som dokonca vedela, kto boli tí Beaughovia, avšak teraz som nevedela vôbec nič.

„Bože. Neverím tomu... Ach, tak rada by som o tom povedala Masonovi a Kianovi..." Aria, ktorá sedela oproti mne sa na mňa pozrela so zlomeným pohľadom a ja som len prikývla. V tejto chvíli sme si boli navzájom útočiskami, hoci sme vedeli, že jej mama a Tara nám pomôžu.

„Ja viem... No je to pre ich dobro. Pre naše dobro. A navyše, myslím, že by tomu ani neverili." Hoci som nevedela, či by Aria bola schopná zatajiť to pred jej priateľmi, zapĺňali ma pochybnosti.

„Mason je blázon do takýchto vecí. A grécka mytológia? O tom vie viac ako samotní vedci. Myslím, že by nám veril, ale to je fuk. Budem ticho, sľubujem," pozrela sa na mňa úprimným pohľadom a vtedy som bola nútená začať jej veriť. Aj napriek tomu, že za posledných pár hodín som zistila, že veriť je viac než zložité.

Ráno som zistila, že vlastne čelím viacerým problémom, nie len jednému. Okrem toho, čo som sa včera večer dozvedela, som si taktiež spomenula na to, že moja budúcnosť na strednej škole závisí len a len od slov Belly, ktorej som omylom ublížila. A podľa toho, čo povedala Aria, čaká ma väčší problém, ako som čakala.

Plná očakávaní a strachu som otvorila hlavné dvere školy, do ktorej som hneď na to spolu s Ariou vstúpila. Bolo tam veľmi veľa žiakov, ale tí sa venovali svojím veciam. Aspoň teraz bolo šťastie na mojej strane.

„Nad čím tak hrozne premýšľaš, že si do mňa takmer vrazila?" z myšlienok ma vytrhol Kianov hlas a ja som sa v tom momente zastavila a pozrela hore na jeho tvár. Ani som si neuvedomila, že mám pootvorené ústa – namiesto toho som sa snažila nájsť vhodné slová, pretože ospravedlňovanie nebola práve moja parketa.

„Ou. Prepáč, ja... premýšľala som nad-" nestihla som dopovedať, pretože v tom momente mi Aria skočila do reči: „Premýšľala nad tým, či sa na ňu náhodou nehneváš za to, čo sa stalo Belle."

Aj ja, aj Kian sme nadvihli obočie. Aria mi venovala povzbudivý úsmev, ktorý som hneď pochopila aj napriek tomu, že som ho ignorovala a znovu sa pozrela na Kiana s úplne nevinným úsmevom.

„Čože? To je hlúposť. Ja... Medzi mnou a Bellou už nič nie je... Prečo by som sa hneval?" Kian na chvíľu odvrátil pohľad a vtedy som sa začala cítiť ešte trápnejšie. Videla som, že preňho nebolo dvakrát príjemné hovoriť o takýchto veciach. A obzvlášť nie pred niekým, koho poznal pár dní.

„Ehm..." rýchlo som zamrmlala a následne len ďakovala Bohu za to, že zazvonilo.

***

Po vyučovaní ma riaditeľka prostredníctvom školského rozhlasu zavolala do riaditeľne. Akonáhle som otvorila dvere do miestnosti, obidva pohľady sa stretli s tým mojím. Na stoličke sedela blondínka s preloženými nohami a priamo oproti nej riaditeľka, z ktorej pohľadu sa nedalo vyčítať absolútne nič. Preto mi neostávalo nič iné, ako čakať.

„Nemesis. Nebudeme zbytočne chodiť okolo horúcej kaše. Bella tvrdí, že sa nič vážne nestalo a ty za to určite nemôžeš. Tým pádom sme sa zhodli na tom, že vy dve sa porozprávate a zhodnete sa na riešení, ktoré bude vhodné pre vás obe. Verím, že to vyriešite ako inteligentné mladé dámy a nebude z toho žiaden problém." Po jej slovách nám obom venovala priateľský úsmev, ktorý jej Bella takmer hneď opätovala.

„Myslím, že to nebude problém," Bella sa otočila ku mne s milým úsmevom a ja som len urýchlene prikývla. Takéto riešenie som vôbec nečakala, ale bola som si takmer istá, že ako pre mňa, tak aj pre Bellu bola táto metóda omnoho príjemnejšia, ako riešiť to cez riaditeľku.

„Skvelé. V tom prípade myslím, že môžete ísť."

Bella sa elegantne zdvihla zo stoličky, upravila si sukňu a presunula sa k dverám, ktoré pomaly otvorila a prešla. Bez váhania som urobila to isté a keď sme obe boli dostatočne ďaleko od riaditeľne, zastavila som sa so slovami: „Ehm... Mala by som sa ti ospravedlniť osobne. Takže, prepáč. Ani neviem, ako sa to stalo, ale rozhodne to nebolo schválne."

„Chápem to. Nerada by som si urobila nepriateľku z niekoho, kto je tu sotva dva dni a zároveň niekoho, kto sa motá okolo môjho ex. Dala som si predsavzatie, že sa vyvarujem akéhokoľvek kontaktu s ním alebo s jeho skupinkou, ktorej súčasťou si aj ty, nemám pravdu?" Tentokrát jej pery lemoval falošný úsmev, z ktorého mi naskočila husia koža. Možno naozaj nechcela nepriateľov, no vyzeralo to skôr, akoby sa mi vyhrážala.

„Wau. To je pozoruhodné. Mám to brať ako výhodu? Čo by si robila v prípade, že by ti to urobil niekto iný? Ja... Nemyslím to zle, len sa snažím pochopiť to, čo si práve povedala." Niekedy som sa neznášala za to, ako blbo moje slová vyzneli aj napriek tomu, že som sa len snažila pochopiť situáciu.

„Skončila som s týmto rozhovorom a za to buď sakra rada. Inak by to nemuselo dopadnúť najlepšie. Už sa nesnaž nadviazať so mnou kontakt. Akýkoľvek. Ani mi neposielaj žiadosť na facebooku a nesleduj ma na instagrame. Nech o tebe počujem len v škole. Pretože už nechcem mať s Kianom a jeho skupinou nič spoločné. Toto bol náš prvý a posledný rozhovor."

„Ja... Ani som nemala v pláne sledovať ťa na ins... Čokoľvek to je. A nemusíš hádzať ľudí do jedného vreca. Ale... Ja som sa len snažila vyriešiť náš... Problém."

„Moja drahá, ten pravý problém uvidíš, ak sa naďalej budeš snažiť nadviazať so mnou akýkoľvek kontakt. Adios."

„Maj sa... Asi...?"

***

„Dúfam, že to, čo Bella povedala, brala naozaj vážne, pretože ona sa zvykne pomstiť. Aj za totálnu maličkosť, jednoducho potrebuje pomstu. Takých je bohužiaľ na našej škole viac a..." povedala Aria a následne si odhryzla z obrovskej žemle, ktorú držala v ruke. Opäť sme boli na našom obľúbenom mieste – v Ariinej izbe. Bola som rada, že vďaka tomu, že pani Leightonová musela ostať dlhšie v práci, sme mali pokoj od tých čarodejníckych a bohovských vecí. Každopádne nedovolila som si zabudnúť na to, že zajtra musím trénovať, aby som vedela ovládať svoje schopnosti.

„Nie je jediná, ktorá potrebuje pomstu. Ale prečo vás tak neznáša? Keby nemala rada len Kiana, v pohode, ale ona vás nemá rada všetkých," spýtala som sa dúfajúc, že skôr či neskôr dostanem odpoveď, pretože ma to naozaj zaujímalo.

„My dve sa nenávidíme už od škôlky. Zvykla ma šikanovať a ja som jej to vždy oplatila. Následkom toho boli menšie barbie vojny, kde nás od seba museli trhať učiteľky. Takmer nás obe vyhodili. Ale bolo to kvôli nej." Hoci to vôbec nebola vtipná téma, Aria sa pobavene usmievala.

„To znie... Dobre, nejdem to riešiť," mala som pocit, že keby ma zaviedla do detailov, dostala by som sa do ešte väčšieho chaosu. A to bolo to posledné, čo som v tom momente potrebovala.

„Som rada, že to nemusím vysvetľovať. Ehm, musím sa osprchovať, o chvíľu som späť," Aria sa postavila z postele a počkala, kým prikývnem. Keď sa tak stalo, vzala si pyžamo a odišla do kúpeľne. Ja som sa hneď chcela presunúť k svojmu denníku, kde by som opäť zapisovala úplne nepodstatné veci, no zvláštne zvonenie na Ariinom notebooku mi tieto plány prekazil.