Nemesis: Tajomstvá rodiny Olympu [POZASTAVENÉ]

III.

Cítila som, ako sa slnečné lúče predierajú tmavými záclonami a to ma donútilo pootvoriť oči. Poobzerala som sa okolo seba a ako prvé som si všimla Kiana, ktorý ležal v kresle neďaleko odo mňa prikrytý dekou. Večer som ani nepostrehla, že by ostal pri mne. Akurát spomínal to, že musí vedieť, či sa mi behom noci nič nestane.

Nemala som v úmysle zobudiť ho, no po miernom zavŕzganí gauča takmer okamžite otvoril oči. „Nechcela som ťa zobudiť a... Už určite som nechcela, aby si kvôli mne spal v nepohodlnom kresle a ráno sa zobudil úplne dolámaný," povedala som tichým, mierne rozospatým hlasom, pričom som zo seba zhodila teplú deku.

„Nemohli sme riskovať tvoj život. Pravdepodobne by som si nikdy neodpustil, keby si zomrela len vďaka našej nepozornosti v našej chate. Čo ak by si sa chcela budúci rok pomstiť a ako duch by si nás celé noci strašila?" Pri jeho poslednej vete sa na jeho tvári objavil menší úsmev, ktorý však vyzeral ako úškrn. A hoci mu to možno pripadalo vtipné, ja som na úsmev nemala dôvod.

„Kian, myslím to vážne. Nič sa mi v noci nestalo, takže táto tvoja „hliadka" bola zbytočná. Hovorila som, že nechcem, aby ste mi znovu zachraňovali zadok. Po tejto noci vám dlhujem ešte viac, ako som pôvodne mala." Naliehavý tón môjho hlasu by určite počul aj hluchý. Nemala som rada, keď som bola niekomu niečo dlžná. A už vôbec nie, keď sa niekto o mňa staral.

„Nedlhuješ nikomu nič," začal, „pretože zachránenie tvojho života bolo z našej dobrej vôle. Je to naša povinnosť a ty to vieš, tak sa prosím prestaň tváriť, že za to nie si vďačná."

Mierne som nadvihla obočie a po pár sekundách som pochopila, že má vlastne pravdu. Zachránili mi život, čiže urobili dobrú vec. Urobili to, čo museli. Ale ja som si nebola istá tým, či som o to vôbec stála - nevedela som o sebe okrem svojho mena a pár malých útržkov zo života absolútne nič. „Úprimne? Nie som si istá, či chcem žiť. Nemám nič, pre čo by som mohla žiť."

„Nehovor to. Tvoja matka ti dala život preto, aby si si ho užila. Nie preto, aby si sa ho pri ťažšej prekážke vzdala. Nemôžeš prísť a povedať, že to nezvládneš. Keby to tak urobil každý, myslím, že by nás na tomto svete už veľa nezostalo. Ver mi, každý z nás má svoje temné chvíle, ale ak naozaj chceš nájsť riešenie, nájdeš ho."

„Ak naozaj chcem. A ja neviem, či chcem..."

***

Na rádiu svietilo 13.46, keď sme opustili malú „dedinku", ktorej názov som si nedokázala zapamätať. Mierili sme do centra San Francisca, kde Kian a jeho priatelia bývali. Tak nejako sa mi podarilo presvedčiť ich - zľutovali sa nado mnou pomocou faktu, že neviem, kto a kde sú moji rodičia a to by situáciu len skomplikovalo. Dokonca som ani sama nevedela, či by sa to niekedy vyriešilo. A v prípade, že áno, stále by ma na policajnej stanici poznali, v čom som nenachádzala žiadne pozitívum. Dokonca mi Aria ponúkla, že ak jej mama bude súhlasiť, môžem ostať u nej v domnienke, že som jej kamarátka zo základky a moji rodičia zomreli, takže nemám nikoho, u koho by som mohla ostať.

***

Moje srdce bilo tak silno, že som mala pocit, že každú chvíľu vyskočí z mojej hrude. Za normálnych okolností by som povedala, že som nervóznejšia ešte nikdy nebola, no vzhľadom na to, že nemám svoje spomienky, nemohla som to povedať. Nemohla som si byť istá ničím.

„Buď v kľude. Pôsob priateľsky a usmievaj sa. Alebo... Radšej sa neusmievaj. Nikto by sa asi neusmieval, keby mu zomreli rodičia. Len sa snaž urobiť to uveriteľným. Nie, že by to nejako pomohlo, ale myslím, že to urobí lepší dojem," vysvetľovala Aria, keď sme zastavili pri jej dome a ja som len súhlasne prikyvovala, hoci som si nebola istá, či chápem tomu, čo povedala.

„Myslím, že to zvládnem. Strata pamäte je možno rovnako frustrujúca ako strata rodičov," s neutrálnym výrazom som sa pozerala do jej očí snažiac sa presvedčiť ju, že som pripravená a v tom momente sa otvorili dvere, v ktorých stála vyššia tmavovlasá žena s menším úsmevom na perách, ktorý však zmizol, akonáhle uvidela mňa. Jej výraz bol naraz zmätený a nechápavý.

„Aria, kto to je?" pohľadom preskakovala zo mňa na Ariu a ja som úplne nechápala, ako môže byť Aria úplne v kľude. Alebo aspoň, ako to dokáže tak dokonalo zahrať.

„Mami, toto je moja kamarátka zo základky, Nemesis. Ona... Jej rodičia nedávno zomreli a ver mi, nemá absolútne nikoho, u koho by mohla ostať. A ja som jej najbližšia osoba. Vieš, dosť často sme v kontakte, voláme si a píšeme... A tak," na Ariinej tvári sa zračil priateľský úsmev a ja som len poslušne prikyvovala na slová, ktoré vychádzali z jej úst.

„Zvláštne, že ju nepoznám... Počkaj. Povedala si Nemesis? Prečo ťa rodičia pomenovali po gréckej bohyni pomsty?" spýtala sa, pričom na mňa hodila zaujatý pohľad, no o pár sekúnd sa spamätala a pokračovala, „každopádne, je mi ľúto, čo sa stalo tvojim rodičom a... Myslím, že viem, ako sa cítiš. Poďte dnu."

Bolo zvláštne, že okrem môjho mena nemala žiadne otázky. Čakala som, že sa bude brániť argumentmi typu: "Určite musí existovať niekto, u koho by mohla ostať", alebo "Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Ju ani jej rodičov som vôbec nepoznala." No na počudovanie to vzala podľa mňa viac než dobre. A rozhodne som sa nemohla sťažovať.

„Ehm, ja... Povedali mi, že sa im to páčilo. Že spravodlivosť má pre nich hlboký význam," letmo som sa na ňu usmiala a hneď, ako Aria vstúpila do domu, bez váhania som ju nasledovala, hoci sa mi veľmi nepáčilo, že ma stále majú na krku. Avšak som sama musela uznať, že to bol najlepší nápad a neviem, čo by som robila, keby ma nechali napospas osudu.