I need u // Taekook

We must go

Išli sme tam autobusom. Celú cestu mi bolo doplaču, už len predstava... Budem s niekym vôbec na izbe? Alebo budem zatvorený v "klietke"? Budem môcť vidieť, objať, pobozkať ešte Taeho? Čo keď zomriem! V hlave mi behali rôzne myšlienky. Pocítil som škrabkanie na pleci. Bol to ako inak, môj Tae, moja nádej. Pozrel sa na mňa a ja na neho, slzy mal v očiach rovnako ako ja.
Vystúpili sme a išli pešo na psychiatriu. Po ceste sme sa rozprávali.
,, Kookie, čo mám povedať chalanom?" Tae sa ma opýtal sklesnuto.
,, Povedz im pravdu. Zaslúžia si vedieť pravdu. Možno aj tak neprežijem. " So slzami na krajíčku som odpovedal.
,, Nezomrieš! Jungkook v žiadnom prípade nezomrieš! Budeš v poriadku! " Tae po mne začal kričať, neudržal som sa a rozplakal som sa. Kľakol som si na zem a ľudia okolo sa prizerali, nečakane. Poznáte pocit, keď na vás všetko príde? Všetko zlé? A vám je jedno, kde ste a s kým ste. Proste sa rozplačete. Pri otázke " prečo " nedokážete odpovedať, lebo je toho strašne veľa. Ak to poznáte, viete o čom vravím. Ak nie, možno to raz zistíte. Čupel som na verejnosti a plakal som. Tae nechápal ale snažil sa mi pomôcť. Zobral ma pod svoje " ochranné krídla" a obímal ma. Veľmi mi pomohol a chápal aj napriek tomu, že to bolo so mnou ťažké. Zobral ma na roh uličky, do ktorej už nikto nechodil. Oprel ma o nejakú starú budovu, utrel slzy o jeho ruku, pobozkal na pusu a pevne ma objal.
,, Prepáč. " ozval sa šepot celou uličkou. Taeho hlas.
,, Ty prepáč za tú scénku. " Povedal som, chytil som Taeho za ruku a kráčal smerom von z uličky.
Tae si už iba povzdychol a ja som pochopil už po druhý krát, že psychológa treba.

Otvoril som dvere do budovy a vstúpil som aj s Taem. Biela. Všade biela!

( Nikdy som u psychológa ZATIAĽ :D nebola, takže neviem popísať ako to tam vyzerá :D Berte to s rezervou ďakujem )

Už sme od toho " prepáč " neprehodili slovo ani gesto. To sa zmenilo, keď som mal ísť s dokonalým Taehyungom do výťahu.
Privolal som výťah a vošli sme  maličkého priestoru, ktorý bol iba pre nás. Stlačil som číslo "7", oprel som sa o stenu výťahu a pozeral sa do blba. Nebol by to Tae, keby nedostal chuťky na zvrhlosti v takom malom priestore.
Približoval sa ku mne a cez látku rifiel sa dotýkal mojej súkromnej časti tela. Teda, je iba moja a Taeho. Ale bol som celkom bez nálady, takže teraz iba moja! Odsunul som Taehyunga.
,, Kook zlatko, nebuď podráždený a sprav pre mňa drobnosť... "
Nestihol dopovedať, lebo som mu skočil do reči s vlnou argumentov.
,, Si sa zbláznil? Haloo sme vo výťahu... "
Taktiež som nestihol dopovedať, dvere výťahu sa otvorili. Tae na mňa hodil urazený pohľad ale chytil ma za ruku, takže dobré znamenie. Vyšli sme a ja som zaklopal na nejaké biele dvere, ako inak.