TRUE LOVE CAN NOT DIE (MALEC)

3

Zobudil som sa okolo jedenástej pred obedom vo svojej posteli. Oh, bože, v hlave mi hučalo a v ústach som mal púšť. Zažmurkal som do okna, cez žalúzie presvitalo ostré slnko. Sadol som si na posteli, všetko ma bolelo. "Ja som taký idiot. Nikdy sa nepoučím. Dobre viem, že mi ten alkohol nerobí dobre, ale aj tak sa vždy nechám prehovoriť. Som taký somár. Nech, teraz nech trpím. Tak mi treba." Nadával som si v duchu. Pomaly som zliezol z postele a vybral som sa na toaletu. Nohy sa mi plietli, skoro som zakopol. Cestou naspäť som sa zastavil v kuchyni, zobral som si tabletku a celú fľašku s minerálkou. Vrátil som sa do izby a sadol naspäť na posteľ. Bože, vôbec si nepamätám, ako som sa dostal domov. A v podstate ani to, čo bolo v klube. Začiatok ešte v pohode, ale potom to mám všetko také zahmlené. Len viem, že Jace do mňa nalieval jednu whisky za druhou. To z toho ma bolí tá hlava. Ale aspoň splnil to, čo mi sľúbil. Že ma nebude zoznamovať so žiadnymi babami. O to naozaj nestojím. Nechcem, aby si nejaká robila ilúzie o vzťahu so mnou, a ja jej nebudem môcť dať, čo chce. Aj keď viem, že veľa Izzyiným kamarátkam sa páčim a veľa z nich chce so mnou aj chodiť. Ale ja nechcem žiadnu z nich. Ja chcem Jacea. Pomaly som sa postavil, ale zatočila sa mi hlava a znovu som sa posadil na posteľ. Potom som si spomenul, že zase sa mi sníval ten sen. Skoro každú noc sa mi sníva, niekedy s malými obmenami.

Zakrádam sa potichu, v rukách držím luk a šíp, obozretne sa pozerám okolo seba. Zrazu sa spoza múru vynorí démon a ja strieľam. Neváham ani sekundu, to by ma stálo život. Démon zakvíli a premení sa na prach. Pribehne ku mne Jace a Izzy a spoločne odchádzame do Inštitútu. Každý z nás dnes zabil aspoň desať démonov. Cestou stretneme nejakých upírov, ale keď nás zbadajú, hneď sa vyparia. Boja sa nás. Po príchode do Inštitútu nás čaká matka, ona je niečo ako vedúca, a zadeľuje nám úlohy. Ja s Jaceom idem na tréning a Izzy má tiež nejaké povinnosti, tak sa rozdeľujeme. Takto to ide deň, čo deň. Sem tam nejaké misia, nejaké problémy s vlkolakmi, alebo upírmi, dookola to isté. Ale naposledy, čo sa stalo mi prevrátilo život hore nohami. My ako tieňolovci používame runy a tie máme naozaj na všetko. Aj na to, aby nás obyčajní ľudia nevideli. My ich voláme civili. Stačí, keď si aktivujeme runu a oni nás nevidia. Takto nepozorovane chodíme medzi nimi a oni o nás nevedia. Celkom super. No na poslednej misii, keď sme išli do Pandemónia, to je najväčší discoklub v meste, zabiť zopár démonov, sme stretli dievča, ktoré síce vyzeralo ako civil, ale rozhodne nás videlo. Ako sme utekali dovnútra, tak Jace do nej trochu buchol ramenom. Normálny civil by to necítil, ale ona sa otočila na Jacea a spýtala sa ho, či je slepý. Jace nechápal, ako je možné, že ho vidí, ale potom vbehol za nami do klubu a neriešil to. V klube nejakí upíri obchodovali s krvou civilov a dohadovali sa s démonmi. My sme im to, samozrejme, prišli prekaziť. Ako sme začali bojovať, zrazu sa tam objavilo to dievča a kričalo o život. Ona to všetko videla, ale nechápala, prečo zabíjame. Len stále kričala, že sme vrahovia. Nás, samozrejme, nikto nevidel a o nej si mysleli, že jej preskočilo. Zrazu sa otočila a utekala preč. Ako vybiehala zo dverí, vrazila do nejakého muža. Ospravedlnila sa, ale on bol tiež prekvapený, že ho vidí. Bol to totiž čarodejník. A nie nejaký čarodejník. Sám Magnus Bane, najvyšší čarodejník Brooklynu. Jemu patrí Pandemónium a rád robieva všelijaké párty, hlavne pre upírov, tí sa vedia skvele zabávať, sem tam chodia aj víly a vlkolaci, ale tieňolovci málokedy. Tí sú pre Magnusa moc škrobení a nevedia sa odviazať. A on ich ani nemá nejako moc v láske. Preto ich na svoje párty nepozýva, ale keď náhodou prídu, tak mu to nejako extra nevadí. Ale myslí si svoje. Ale vtedy som ešte nevedel, kto je to, že práve on je muž s nádhernými očami z mojich snov. To som zistil až neskôr. Rýchlo sme vybehli aj my, ešte sme ju zazreli v diaľke. Čo keby ju napadli nejakí démoni, alebo tak. Vyzerala, že vôbec netuší, o čo tu vlastne ide. A jasné, zrazu sa pri nej vynoril nejaký démon a chcel ju zabiť. Ona kričala a Jace bol na tri skoky pri nej a démona zabil. Ale ten ju ešte predtým stihol poškriabať. Zatočila sa jej hlava a keby ju Jace nechytil do náručia, tak sa zrúti na zem. Jace jej nakreslil runu na hojenie. Vzali sme ju do Inštitútu a položili na posteľ u Izzy v izbe. Po chvíli sa prebrala a bola úplne zmätená. Nevedela, kde je. Izzy jej vysvetlila, že sme ju zachránili pred démonmi. Pýtala sa jej, či nevedela, že je tieňolovkyňa. Ale Clary to naozaj nevedela. Do svojich osemnástich rokov žila normálny život a potom sa niečo stalo. Niečo, čo ju poznamenalo do konca života. Matka jej to tajila, ale v osemnástich jej musela povedať pravdu. A Clary to skomplikovalo celý život. Už nikdy nebude ako predtým, je z toho celá nesvoja. Začali sa okolo nej diať čudné veci a ona si to nevedela vysvetliť. A zrazu jej matka zmizla a to Clary rozhodilo ešte viac. Nevedela, čo má robiť, na koho sa obrátiť, aby jej pomohol. Oporou jej bola Dot, najlepšia kamarátka. Vtom prišiel do izby Jace a opýtal sa jej, ako sa cíti. A ona plakala a vyrozprávala im príbeh o sebe a aj svojej matke. Jace sa ponúkol, že pomôže, aj Izzy bola celá ochotná, ale ja som s tým moc nesúhlasil. Chcel som, aby nám to schválili, ale Jace rád porušuje pravidlá a Izzy sa tiež nechcelo čakať, dokedy to schvália. Nakoniec to dopadlo tak, že spolok to síce schválil, ale s podmienkou, že Clary bude jedna z nás a bude s nami v tíme. Videl som, ako Jaceovi odľahlo, ako keby sa bál, že ju už neuvidí. Trávi s ňou každú voľnú minútu a obhajuje sa tým, že ju učí ako bojovať. Ale ja vidím ako to je, že s ňou chce byť osamote, aby sa jej mohol dotýkať, keď ju akože učí šermovať anjelskou dýkou. Vidím, ako sa na ňu díva, presne tak isto sa na neho dívam ja. Vnútri ma zožiera žiarlivosť, že teraz má všetku pozornosť, čo som mal kedysi ja. Vidím, že ani on jej nie je ľahostajný, ale zatiaľ sa drží späť. Ale je to len otázka chvíle, kedy mu podľahne. Lebo keď si Jace niečo zaumieni, tak to väčšinou aj dostane. Čo sa týka dievčat tak určite.

Do izby mi vbehne Izzy. "Vstávaj, už je skoro poludnie." "Už som hore, nevidíš?" odpoviem trochu vytočený, že zase nezaklopala. "Nevieš, že máš klopať?" "Však si tu sám, načo by som klopala." odpovie a chichoce sa. Oh, čo som ja komu spravil. V tom momente príde do izby Jace a pýta sa: "Ako, brácho? Nejaký si ešte nie celkom prebratý." "To mám z tej tvojej whisky, v hlave mi duní ešte teraz." sťažujem sa, ale viem, že aj tak mi je to nanič. "Keby si chodil s nami častejšie piť, Alec, tak by si takto nedopadol." smeje sa Jace. "Ale ja moc nemusím alkohol, však to vieš." "Ale aspoň sa trochu odviažeš, Alec, keď si vypiješ. Keď nepiješ, je s tebou nuda. Vtedy sa vôbec nebavíš. Stále iba rozmýšľaš a mňa by zaujímalo o čom." zaškerí sa Jace. "O nesmrteľnosti chrústa." poviem mu ironicky a na sekundu sa zamyslím. "Oh, keby si len vedel... Ako ťa ľúbim, a nemôžem ti to povedať." Pozriem na neho a úplne potichúčku, aby to nikto nepočul, si vzdychnem. "Ako sme vlastne išli domov z toho klubu?" spýtam sa vzápätí. "Ja neviem, asi taxíkom, ja som mal dosť, tiež si toho moc nepamätám." povie Jace. "Ja len viem, že Sharon odišla skôr, volal som jej taxík. A my sme sa ešte chvíľu bavili a potom Izzy zavolala taxík aj nám. Simona sme vysadili po ceste. "Ten ešte tiež spí." smeje sa Izzy. "Pred chvíľou som mu písala smsku."