TRUE LOVE CAN NOT DIE (MALEC)

15

O rok neskôr.

"Magnus, zlato, poď sem, prišla nám pozvánka." kričím cez dvere dúfajúc, že ma počuje. Ale asi nie. Je zavretý vo svojej pracovni a usilovne na niečom pracuje. Neviem na čom, nechce mi to povedať. Vraj to bude prekvapenie. Vždy sa rád pozerám, keď kúzli, a pripravuje tie svoje elixíry, ale teraz trval na tom, že ma chce prekvapiť. Zakričím ešte raz, a nič. Žiadna odozva. Vstávam a pomalým krokom prechádzam kuchyňou do Magnusovej pracovne. Dvere zavreté, ale zvnútra počuť nejaký zvuk. "Ktovie, čo tam robí?" rozmýšľam. Klopem na dvere, nikto sa neozýva. "Magnus, si tam?" klopem znova, trochu silnejšie. Naraz sa dvere otvoria, vystrčí sa Magnusová hlava. "Áno, láska? Čo by si rád?" spýta sa ma, ale dvere viac nepootvorí. "Magnus, čo tam stále robíš? Už si tam zavretý skoro tretí týždeň, pomaly ani neješ, aj večer do postele ťa musím chodiť volať. A nemilovali sme sa ani nepamätám." poviem mu s výčitkou v hlase a zatvárim sa hrozne ublížene. "Alexander, zlatíčko, prosím ťa, vydrž to ešte. Ja viem, že ťa teraz dosť zanedbávam, ale potom ti to vynahradím." povie mi a usmeje sa na mňa. "Kedy potom, Magnus? To si mi povedal aj pred týždňom." pozriem na neho dúfajúc, že to už čoskoro skončí. "Láska moja, vydrž, ešte nejaký čas. Je to naozaj pre mňa dôležité, prosím, pochop to. A čo si mi prišiel povedať?" pýta sa. "Prišla nám pozvánka na svadbu." odpovedám mu a tajomne sa usmievam. "Jééé, to je super, pôjdeme na svadbu. Ale komu? To som zvedavý. Jace, alebo Izzy?" vytešuje sa. "Izzy. Simon sa konečne odhodlal a požiadal ju o ruku. Na jar bude svadba. Asi na Izzyine narodeniny." odpovedám a pozerám na dátum na pozvánke. Áno, je tam pätnásty máj. Deň, kedy má Izzy narodeniny." Magnus vylezie z pracovne, zabuchne dvere za sebou a objíme ma. "Som taký šťastný, Alexander. Mám tvoju sestru veľmi rád a aj Simona som si obľúbil. Som šťastný za nich. Mali by sme im zavolať ako sa majú. A ktovie, ako sa má Jace s Clary? Ktovie, kedy sa ten odhodlá a požiada ju o ruku?" povie Magnus so smiechom a vtedy sa zasmejem aj ja. "Alexander, a ja teba kedy požiadam o ruku, kedy si ma vezmeš?" povie tajomne a ja sa zarazím. "Magnus, už sme to preberali. Milujem ťa, ale nechcem sa ešte ženiť. Vieš kvôli čomu." Viem, Alec, ale ja stále dúfam, že to bude skôr." povie mi so smútkom v hlase. "Alec? Povedal mi ALEC? Tak mi nepovedal už vyše roka. Deje sa snáď niečo?" spozorniem, ale tvári sa rovnako. Vtom sa ozve Magnus ako keby nič. "Nepôjdeme sa najesť, láska? Som už naozaj veľmi hladný." Prikývnem a hodím na seba topánky a bundu. Magnus sa tiež oblečie a vyrážame. Na našej ulici je jedna malá super reštaurácia a tam chodíme najradšej. Je to tam také rodinné a cítime sa tam najlepšie. Objednáme si a najeme sa, potom si dáme čaj. Ja zelený a Magnus earl grey s kvapkou mlieka. Odkedy bývame v Londýne, tak ho Magnus začal piť a zbožňuje ho. Ja mám stále najradšej zelený. Áno, bývame v Londýne, už asi pol roka. Mal som dlhú debatu s našimi a vysvetlil som im všetky svoje dôvody. Ako veľmi nechcem študovať právo, v podstate by som ho študoval iba kvôli nim a naozaj by som rád študoval anglickú literatúru a dejiny umenia, lebo to je môj celoživotný sen. Prihlásil som sa na Cambridgeskú univerzitu a vzali ma. Dokonca mi dali aj štipendium, nakoľko som bol najlepší študent z ročníka. Našim sa to chvíľu nepozdávalo, aj to, že by som sa mal presťahovať do Londýna, ale keď ma prijali, tak to vzdali a pustili ma tam. A nakoniec pochopili aj to, že Izzy bude naozaj lepšia voľba do rodinnej firmy ako ja. Predsa je ctižiadostivejšia a dravšia ako ja. Ona sa na to vyslovene hodí. Simon už právo študuje, tak môžu študovať spolu. A potom môžu spolu prevziať firmu po nich. Po obede sa ideme poprechádzať ulicami Londýna. V zime ho mám rád. Keď nasneží, vyzerá to tam ako v rozprávke. Ale je mi to jedno. Ja milujem Londýn v každom ročnom období. Proste to mesto milujem. Neviem prečo. Teraz pred Vianocami je ešte krajší. Tá vianočná výzdoba a akurát začal padať sneh. Keď sa zotmie a pozažínajú sa vianočné svetielka, je to nádhera. Aj Magnus má rád Londýn, vrátil sa sem. Kedysi tu žil s Camille. Dlho sem nechcel ísť práve kvôli tomu, ale potom pochopil, že to mesto zato nemôže. A preto som aj bol rád, keď sa sem presťahoval so mnou. Do New Yorku chodíme tak raz za mesiac, Magnus hlavne kvôli Pandemóniu. Klub si nechal, ale dočasne mu šéfuje Raphael. On je jeden z mála ľudí, ktorým Magnus dôveruje. A ja vždy idem pozrieť našich. Mama vždy plače ako veľmi jej chýbam, ale pritom spolu voláme a skypujeme každý deň. Dni sú krátke a už sa začína stmievať, tak sa vraciame domov. Ešte máme dlhú cestu. Mohli by sme sa preniesť aj portálom, ale ja sa rád prechádzam. A Magnusovi sa to tiež začína páčiť. Dlhé prechádzky mestom, vedieme sa za ruky, nič krajšie nie je. Aspoň ho mám chvíľu pre seba. Lebo keď sa vrátime domov, zase sa zavrie vo svojej pracovni. Tak veľmi by ma zaujímalo, čo tam robí. Nemám rád prekvapenia a ešte viac nemám rád, keď musím na ne čakať.

Prídeme domov a vysušíme sa. Začal padať sneh a prišli sme domov celí mokrí. Ja sa idem osprchovať a Magnus po chvíli príde za mnou. Asi si zobral k srdcu moje slová z rána. Už sme tak dlho spolu neboli, príde mi to ako večnosť. Pomiluje ma v sprche a ideme si ľahnúť. "Magnus, povedz mi, čo stále robíš v tej pracovni?" pýtam sa. "Alexander, prosím ťa, nenaliehaj. Ja naozaj chcem, aby to bolo prekvapenie. A myslím, že sa blížim konečne ku koncu. Dúfam, že koncom týždňa to už dorobím. Naozaj, láska, sľubujem ti to." odprisahá Magnus a pobozká ma. Prisuniem sa k nemu bližšie a vychutnávam si jeho bozky. Tak veľmi po ňom túžim, stále ho milujem tak, ako na začiatku. Možno aj viac. V tú noc sa pomilujeme ešte raz a ja spokojne usínam v jeho náručí. Sníva sa mi sen, už sa mi dávno žiadny nesníval.

Zakrádam sa nocou, v rukách mám pripravený luk a šíp. Spoza domu vybieha démon a ja strieľam. Nezaváham. Nemôžem. Musím byť rýchly a hlavne opatrný. Démon zakvíli a premieňa sa na prach. Utekám ulicou, vidím na jednej strane partiu upírov, ako na mňa pozerajú. Keď sa pozriem ich smerom, zrazu ich niet. Stratili sa. Vbieham do Pandemónia, má tu byť aj Jace s Izzy a Clary, bola nahlásená misia. Už ich vidím, Jace bojuje na jednej strane s dvoma démonmi a Izzy a Clary sú v druhej miestnosti. Je tam asi poltucet démonov. Bežím za nimi, vyťahujem luk a šíp a strieľam jedného po druhom. Nakoniec zostal iba jeden a toho Izzy zabíja bičíkom. Jace už tiež zabil oboch a pripája sa k nám. Z konca chodby vidno modrasté svetlo a počuť veľký hluk. Bežíme tam a vidíme Magnusa, ako bojuje s démonom. Démon je silný a Magnus už vysilený. Jace démona zabíja a ja chytám Magnusa do náručia. Zostáva v mojom náručí, spolu klesáme na zem, opiera sa o mňa. Vtom spoza dverí vyskočí démon a zasiahne ma. Rana je hlboká, Jace už síce aktivoval runu, ale nezaberá to. Ani jedna runa nezaberá. Magnus tiež používa všetku mágiu, čo mu ešte zostala, ale už je neskoro. Zomieram im pred očami. Magnus plače a dáva mi vypiť nejakú tekutinu z malej fľaštičky. Iba jeden hlt, viac nemôžem. Srdce mi prestáva tĺcť a môj dych sa zastavuje. Zomrel som. Vidím ich, ako nado mnou plačú. Magnus stíska moju hlavu na svojich kolenách a plače tak srdcervúco, že mám chuť sa vrátiť. Počkať, ja sa môžem vrátiť. Môžem sa rozhodnúť. Či pôjdem do tej krásnej krajiny, čo je predo mnou, plnej svetla a tepla, alebo sa vrátim k Magnusovi. Dlho rozmýšľam a potom sa rozhodnem. Viem, že správne. Asi po pol hodine otváram oči a Magnus je v šoku. Vlastne všetci. Myslím, že tá tekutina mi vrátila život. Magnus ma bozkáva na ústa a ďakuje Bohu, že ma vrátil naspäť. Ale ja mu vravím, že je to kvôli tomu elixíru. A cítim, že sa niečo zmenilo. Vo mne. Myslím, že som zrazu nesmrteľný. Cítim to.

Zobudím sa uprostred noci, celý spotený a Magnus sedí pri mne a tíši ma. "Zlatko, mal si asi zlý sen, tak veľmi si kričal, až si ma prebudil. Čo sa ti snívalo?" pýta sa ustarostene a ja ešte musím ešte popadnúť dych. Neviem, čo nato povedať. "Mám mu to povedať, alebo nie? Neviem sa rozhodnúť. Ale áno. Musím mu to povedať." hlavou mi víria myšlienky a ja ich nemôžem zastaviť. "Magnus, snívalo sa mi, že som zomieral a ty si mi dal vypiť niečo, čo ma prebralo k životu a ja som sa stal nesmrteľný." poviem jedným dychom a skúmam Magnusovu tvár. Ten sa zatvári udivene. "Oh, Alexander, keby som len mal takú možnosť. Keby som len vedel, ako spraviť taký elixír, spravil by som ho. Tak veľmi by som chcel, aby si bol aj ty nesmrteľný. Možno, niekedy, snáď... Dúfam, že raz sa mi to podarí." povie mi a ja ho pobozkám. "Milujem ťa, Magnus. Nikdy ťa neopustím, tak veľmi ťa ľúbim." poviem mu odhodlane. "Raz ma opustíš, Alexander." vzdychne Magnus a v oku sa mu zjaví slza. Objímem ho a stisnem ho tak silno, ako najviac viem.

Ráno sa prebudím a Magnusa nikde. Nie je v posteli a ani v kuchyni. "Zase je určite už zavretý v tej pracovni." vzdychnem a idem do kúpeľne. Umyjem sa a idem postaviť vodu na čaj. Uvarím sebe aj Magnusovi, nachystám raňajky a idem ho zavolať. "Magnus, láska, poď sa najesť." klopem na dvere pracovne. "Áno, už idem." odpovedá. Dvere sa otvárajú a Magnus vychádza a nasleduje ma do kuchyne. Najeme sa. "Kedy si vlastne vstal, vôbec som ťa nepočul." pýtam sa. "Potom som už nespal." odpovie. "Už tam nebudem dlho, mám to už skoro hotové." povie mi a ja sa usmejem. "Dúfam, už mi chýbaš, stále si tam len zavretý." poviem mu a pobozkám ho. Chytí ma za ruku, pritiahne ma k sebe a skončíme v objatí. Bozkáva ma tak vášnivo, že nemôžem dýchať. A ja jeho bozky opätujem.