TRUE LOVE CAN NOT DIE (MALEC)

16

Blížia sa Vianoce a ja idem kupovať darčeky. Pomaly sa prechádzam námestím, pozerám do výkladov obchodov a predstavujem si, keď som bol ešte malý. Vtedy som veril, že darčeky prináša Santa Claus na veľkých saniach, ktoré ťahajú soby. Len som nechápal, ako s tým sobím záprahom zletí dolu komínom. Usmejem sa. Aký som bol len naivný. Rozmýšľam, čo im kúpim. Izzy asi kuchársku knihu, aby sa už konečne naučila variť, keď sa bude vydávať, Maxovi nejaké hry na Playstation, Jaceovi možno tú novú voňavku od Hugo Boss, čo sa mu tak veľmi páči a našim nejaké nové doplnky do bytu. Ešte sa ich musím opýtať, čo by asi chceli. A čo Magnusovi? Vôbec neviem. Pre neho by som chcel niečo špeciálne. Ale čo? Možno mi niečo napadne, keď budem prechádzať obchodmi. Už mám skoro všetko pokúpené, len pre Magnusa ešte stále nič nemám. Pomaly sa prechádzam uličkou dolu, vidím, že sú tam nejaké zapadnuté obchodíky so suvenírmi. Zrazu ma upúta jeden, má napísane na dverách "Obchod so starožitnosťami". Vojdem dnu a vnútri je všetko ako keby to bolo z inej doby. Z minulosti. Prechádzam sa uličkami pomedzi regále a pozerám na tie nádherné, staré veci. Rozhliadam sa, možno zazriem niečo, čo by ma zaujalo. Keď prechádzam okolo pokladne, zbadám za pultom staršiu pani. Asi majiteľka. Pozerá na mňa a opýta sa ma: "Čo vám môžem ponúknuť, mladý pán?" "Potreboval by som niečo špeciálne pre niekoho špeciálneho." odpovedám a trochu dúfam, že by som tu niečo také našiel. "Mám tu niečo také, možno by sa vám to páčilo, mladý pán. Je to výnimočná vec pre výnimočného človeka. Verím, že sa vám to bude páčiť." povie tajomným hlasom a ja zomieram od zvedavosti. "Čo to môže byť?" nedočkavo čakám, čo mi ukáže. Pomaly sa zohýba pod pult a vyťahuje nejakú drevenú šperkovničku s vyrezávaným vrchnákom. Položí ju na pult a ja žasnem. "Čo asi tak je vo vnútri?" pomyslím si a chytám ju do rúk. Je naozaj nádherná, taká starožitná. Je z ebenového dreva, ručne vyrezávaná a naspodu je vyrytý nápis "AMOR". "Čo je v nej? Môžem sa pozrieť?" opýtam sa a ona prikývne. Pomaly ju otváram, som zvedavý a cítim, že tam bude niečo výnimočné. Ten pocit mám odvtedy, ako som vstúpil do tohto obchodíku. Otvorím ju, vo vnútri je karmínovočervená výstielka a v prostriedku zapichnutý nádherný zlatý medailón na zlatej retiazke. Osadený zafírmi a rubínmi, prekrásna ručná práca. Vytiahnem ho a chytím do dlane. Nemôžem sa na neho vynadívať, taký je nádherný. Na zadnej strane má niečo vyryté. Otáčam ho a tam je nápis "AMOR VERUS NUMQUAM MORITUR". "Pravá láska nikdy neumiera". Ešte, že viem niečo z latinčiny, aspoň sa mi to teraz hodilo. Majiteľka na mňa pozerá a vidí, že som úplne nadchnutý. "Páči sa vám, mladý pán?" opýta sa a ja nemám slov. Musím to rozdýchať. "Je prekrásny! Koľko stojí?" pýtam sa nedočkavo. "Nie je na predaj." odpovie a ja posmutniem. "Presne takéto niečo som si predstavoval pre Magnusa. A ešte aj ten nápis. To je znamenie. A teraz mi povie, že mi ho nepredá. Tak načo mi ho vôbec ukazovala?" premýšľam. "Je pre vás, ja vám ho darujem, aby ste ním obdarovali niekoho špeciálneho, najdrahšieho vášmu srdcu. Vezmite si ho a buďte spolu šťastní. Zaslúžite si to." povie a ja nechápem. Naozaj mi povedala, že mi ho daruje? Nechce sa mi veriť, ale dáva ho naspäť do šperkovnice a podáva mi ju do ruky. "Berte, je váš." "Ďakujem, z celého srdca vám ďakujem." poviem vďačne a odchádzam. Vyjdem von dverami a stále nechápem. Prejdem zopár metrov a zastavím sa. "Asi by som jej mal ešte poďakovať." poviem si a otáčam sa, že idem naspäť. Ale po obchodíku akoby sa zľahla zem. Nič tam nie je, iba stará rozpadnutá búda. "Toto sa mi snáď sníva, to čo bolo?" nemôžem tomu uveriť. Ale šperkovnicu držím stále v ruke. Vraciam sa domov a premýšľam celou cestou, čo sa to vlastne stalo. Nechápem. Keby som to práve nezažil, tak tomu nikdy neuverím.

Prichádzam domov a Magnus ma čaká vo dverách. "Mám pre teba prekvapenie." zvolá. "Ja nemám rád prekvapenia, však to vieš." "Ale toto sa ti bude páčiť. Zavri oči a poď so mnou. Budem ťa držať za ruku." povie mi so smiechom. Pristúpim na jeho hru a nechám sa viesť. Oči mám zavreté. "Nepodvádzaj!" povie mi. "Ja nepodvádzam. Kedy tam už budeme?" som nedočkavý. "O chvíľku, láska, ešte prejdeme do obývačky a už to uvidíš." šepne mi do ucha a pobozká ma na krk. "Prebehne po mne mráz, až ma strasie. "Môžeš otvoriť očká, láska." povie a ja otváram oči. Žasnem. Magnus postavil stromček a vyzdobil celý dom. Proste nádhera. Ja tak veľmi milujem Vianoce. A milujem Magnusa. Za všetko to, čo robí, za tie maličkosti, ktorých by si iný možno ani nevšimol, ale ja ich oceňujem. "Magnus, ty si zlatíčko, kedy si to všetko stihol." "Stromček som kúpil včera, ale na tej výzdobe a svetielkach som pracoval tie tri týždne v mojej pracovni. A keď si bol teraz preč, tak som ich rozvešal. Chcel som, aby naše prvé Vianoce boli dokonalé." "Ty si dokonalý. Milujem ťa, Magnus. Stále ma iba prekvapuješ." "Dúfam, že v dobrom?" opýta sa a ja prikývnem a pobozkám ho na ústa. Opätuje moje bozky a ja prestávam vnímať okolitý svet. Už existuje iba Magnus. A ja. My spolu.

Dnes sú Vianoce. Hneď ráno sa portneme do New Yorku, aby sme boli s našimi na obed. Donesieme darčeky a všetci sú nadšení. Všetci, okrem Izzy. "To ako mi chceš povedať, že neviem variť?" pýta sa ma a škaredo na mňa pozerá. "Už otvorila svoj darček." smeje sa Simon. "Nie, Izzy, to by som nikdy nepovedal nahlas." poviem a zasmejeme sa spolu. Mám pre ňu aj niečo iné. Náhrdelník s rubínom. Izzy je dojatá a neprestáva mi ďakovať. Maxovi sa hry páčia a hneď ich ide otestovať. Jace je tiež spokojný a našim sa darček tiež páčil. Nakoniec som im kúpil obraz do obývačky nad pohovku. Potom sa spolu najeme a strávime spolu nejaký čas, lebo večer by sme chceli byť sami u nás doma. V Londýne.

Večer sa spolu najeme, pripijeme si a Magnus už nedočkavo pozerá na mňa. "Mám pre teba ešte jedno prekvapenie, Alexander. Dúfam, že sa ti bude páčiť." povie mi tajomne. "Aj ja mám niečo pre teba, Magnus. Niečo špeciálne." odpoviem a vidím, že Magnus sa už nevie dočkať. V hlave mi znejú slová, čo mi povedala tá stará pani a premýšľam. "Mám sa ho to opýtať, alebo ešte nie? Viem, že bude šťastný, ale ja si chcem najskôr dokončiť školu. Ale na druhej strane, milujem ho a vziať sa môžeme aj neskôr, nemusí to byť hneď." Chvíľu váham. A potom sa rozhodnem. V rukách držím zabalenú krabičku a podávam mu ju. Kľaknem si na jedno koleno a spýtam sa ho: "Magnus, láska, vezmeš si ma? Dlho som premýšľal a viem, že chcem s tebou prežiť celý svoj život. Milujem ťa tak veľmi, ako nikdy nikoho." vyznám mu lásku a Magnus len sťažka dokáže skryť svoj údiv. Toto nečakal. Slzy sa mu tlačia do očí a trasľavým hlasom mi odpovie: "Áno, Alexander, vezmem si ťa. Milujem ťa. Ale... ale, však si vravel, ešte nedávno si vravel.... nie si pripravený." "Rozmýšľal som, naozaj, dlho som rozmýšľal a viem, že ťa chcem. A či sa zoberieme za rok, alebo za päť, viem, že chcem byť už iba s tebou. A prišlo mi to správne. Lebo ty si pre mňa výnimočný. Tak ako môj dar pre teba. Už ho konečne otvor." Magnus trasľavými rukami odbaľuje darčekový papier a vyberá darček z krabičky. V rukách zrazu drží šperkovničku a pomaly ju otvára. Je v nemom úžase. Nemá slov. Ten medailón mu vyrazil dych. "Alexander, je nádherný. Ďakujem ti. Tak veľmi ťa milujem. Toto som naozaj nečakal." A zrazu ho otočí a zbadá vyrytý nápis. Vyhŕknu mu slzy a pobozká ma. A ja jeho bozky opätujem. Viem, že som ho práve urobil najšťastnejším na svete. Keď sa konečne dobozkávame a Magnus sa trochu ukľudní, tak sa ho pýtam na svoj darček. Vyberá malú zabalenú krabičku a podáva mi ju. Ja ju rozbaľujem, horím nedočkavosťou, čo je v nej. Otvorím krabičku a v nej je malá fľaštička, previazaná na hrdle blankytne modrou stužkou. Pozerám na to a nechápem. "Čo je to, Magnus? To je nejaký tvoj elixír?" pýtam sa zvedavo a čakám na odpoveď. "Je v ňom nestarnúca mladosť a nesmrteľný život. A bol by som naozaj šťastný, keby si ho použil. Trvalo mi skoro večnosť, kým som ho vyrobil, a neviem, či podobný ešte niekedy vyrobím. Je tam iba jeden hlt a keď sa rozhodneš, budem naozaj šťastný, lebo budeme spolu už naveky." povedal a skúmavo pozrel na mňa ako zareagujem. Zostal som zarazený. "Čo teraz? Veľmi si prajem, aby som bol nesmrteľný ako Magnus, ale na druhej strane som to aj nechcel. Čo moja rodina a priatelia? Ja budem žiť večne a oni jeden po druhom zostarnú a potom zomrú. Neviem, či to takto chcem. Nikdy som nebol nútený nad tým takto rozmýšľať. A ktovie, či by bol ešte niekedy taký elixír pre nich? Chcel by som, aby aj oni žili večne, ale to sa asi nedá. Magnus povedal, že len jeden hlt, nemôžem sa ani rozdeliť. A koho by som si vybral?" myšlienky mi lietali hlavou a ja som nevedel, čo spraviť. Magnus videl, že sa nemôžem rozhodnúť a povedal mi: "Zlatko, teraz nad tým nerozmýšľaj. Nechaj si to presjť hlavou a povieš mi neskôr. Nebudem na teba tlačiť, rozhodni sa ako ty sám uznáš za vhodné. Ja budem iba rešpektovať tvoje rozhodnutie, nech už bude akékoľvek." Bol som mu vďačný. Naozaj som v tej chvíli nevedel čo spravím, ako sa rozhodnem. Nechám to na náhodu, ráno je aj tak múdrejšie večera.

Magnus vedel, že na Aleca nemôže tlačiť. Musí sa rozhodnúť sám. Verí, že sa rozhodne pre neho a pre nesmrteľnosť. A keby náhodou nie, bude sa s tým musieť zmieriť. Ale aj tak ho bude milovať do konca jeho života. Možno pomôže nejaká náhoda. Stisol medailón v dlani a nemohol byť v tej chvíli šťastnejší. Aj tak už vyhral. Vyhral predsa Aleca. A to je tá najväčšia výhra v celom jeho živote.