Upíria láska

Stretnutie rady

Išli sme ďalej od domu. Presne som vedel, o čom sa chce rozprávať.

Keď sme boli dostatočne ďaleko od domu, začal.

,,Čo tu robíš?" spýtal sa ma prekvapene.

,,Bol som na večeri. Chcel som sa z toho vyvliecť, ale nevyšlo mi to. Tá Betka je poriadne tvrdohlavá." povedal som a na konci sa zasmial.

,,To viem." potvrdil Luc a tiež sa zasmial. Luc je v pohode. Je veľmi milý.

,,Dúfam, že si jej nepovedal pravdu o nás." Povedal trochu vystrašene. Nechce, aby o nás ľudia vedeli. A tomu nasvedčuje aj to, že keď sa náhodou ľudia o nás dozvedia, tak je prísny. Vtedy to už nie je ten príjemný chlapík.

,,Neboj, nič som jej nepovedal." povedal som a on si vydýchol. Bolo na ňom vidno, že sa mu uľavilo.

,,Super. Nezabudni, že dnes máme stretnutie rady. Musíš prísť." povedal a ja som si capol po čele. Jasné, dnes máme stretnutie. Úplne som na to zabudol. Luc sa zasmial.

,,Ty si na to zabudol, že?" povedal a zasmial sa. Asi si už zvykol, že na stretnutia rady zabúdam. Vždy.

,,Áno. Ale dnes prídem. Isto." uistil som ho. Určite dnes prídem.

,,Super. Je to dôležité. Musíš tam byť." povedal vážnym hlasom. Iba som prikývol. Už som sa vydal na odchod, keď ma zastavil. Spýtavo som sa na neho pozrel.

,,Aby som nezabudol. Od Alison sa drž ďalej." povedal. A znova tým jeho vážnym hlasom.

,,Neboj sa. Budem sa od nej držať ďalej." povedal som a on iba prikývol. Vydal som sa teda domov. Stretnutie je až o tri hodiny, takže mám čas. Zatiaľ môžem zájsť do baru. Ano neviem, kedy som naposledy jedol. Prišiel som do baru a sadol si na moje obvyklé miesto. Opäť som si dal tú vzácnu krv. Veď predsa len, je najlepšia.

Pohľad Alison

Lucas sa chcel porozprávať s Natom. Veľmi ma zaujímalo, o čom sa chce porozprávať. No nechala som im súkromie. Ale čo ak ho chcel varovať? Nie, to by Luc nespravil. Alebo? Neviem. Ale ich téma ma veľmi zaujímala. Išla som do domu a pozerala sa von z okna. Mala som na nich výborný výhľad. Zo začiatku vyzerali obaja vážne. No potom sa začali smiať. Odľahlo mi, že si rozumejú. Chvíľu sa tam smiali, ale potom znova vyzerali vážne. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Nate už odišiel. A keďže máme stále návštevu, tak som sa vybrala do obývačky ku nim. Takmer všetci sa na mňa usmievali. Až na Mary a Johna. Iba oni dvaja ma vraždili pohľadom. Sakra, čo im tak vadí? Nechápem to. No rozhola som sa, že ich budem ignorovať. Doteraz mi to celkom šlo. Sadla som si oproti mame.

,,Nespomínala si nám, že máš priateľa." začala mama. Ja som to vedela.

,,Nespomínala som to, lebo žiadneho nemám. Nate je iba spolužiak. Náhodou išiel okolo obchodu a zbadal ma, tak sa spýtal, či nechcem zviesť. A keďže som mala ťažkú tašku, tak som ponuku prijala." povedala som pokojne. Síce som pravdu trochu prikrášlila, no nemôžem im povedať, že mi to rozkázal.

,,Naozaj? Takže nie ste spolu?" spýtala sa opäť mama.

,,Nie, nie sú spolu. Alebo sa mýlim?" Dnu vošiel Lucas. Až som podskočila, keď sa ozval. Somár! Nevie nás najskôr upozorniť, že je tu?

,,Nie, nemýliš sa. Je to pravda. Nič spolu nemáme. Sme iba spolužiaci. Nič viac." povedala som. Bolo vidno, že mama ostala smutná. Ale prečo? Väčšina rodičov by bola rada , že nemám priateľa. No moja mama nie. Lucas možno je rád, že nemám priateľa. Ale mamu to asi mrzí, alebo čo. Ja neviem.