Upíria láska

Ponuka

Túto časť venujem úžasnej osobe, ktorá ma dokopala k napísaniu ďalšej časti ❤❤ Ďakujem Retime_Juliq45 ❤❤❤

Dnes sme na telesnej hrali basketbal. A basketbal ja milujem. Je to moja láska už od detstva. Vlastne, milujem celkovo šport. A na moje šťastie, máme 2  dvojhodinovky telesnej za týždeň.

Strelila som presne 50 košov za celú dvojhodinovku.

,,Hrala si super." pochválil ma Toby. Usmiala som sa naňho. Moje líca nabrali červenú farbu.

,,Ále, nepreháňaj. Ty si bol lepší." zasmiala som sa a štuchla mu medzi rebrá.

,,Slečna Montgomery, mohli by ste na chvíľku?" spýtal sa ma telocvikár a tým prerušil náš rozhovor. Aspoň, že Toby nemohol namietať. Ostala som prekvapene stáť, no rýchlo som sa spamätala a pohla sa o krok vpred. Toby zamieril ku východu telocvične.

,,Pán Jones, môžete aj vy?" povedal telocvikár. Zastala som a začala sa obzerať po telocvični. Zbadala som, ako sa Toby vybral mojim smerom, a nie na druhú stranu, ku východu.

,,Áno." odvetil Toby a postavil sa hneď vedľa mňa. Až teraz som si uvedomila, že som doteraz nevedela jeho priezvisko. Hmmm, Jones. To znie tak sexy... Alison Jones...

,Spamätaj sa Alison! O čom to premýšľaš?!' napomenula som sa v duchu. Čo to do mňa vošlo? Predtým by som o ničom takom nepremýšľala. No teraz... Nie! Stop!

,,Poďte do mojej kancelárie, prosím." povedal a tým ma vytrhol z mojich myšlienok. Chvála Bohu! Vybral sa smerom, kde má kanceláriu a my dvaja by sme ho mali nasledovať. A to sa aj stalo.

,,Nie. Ty si bola ešte lepšia." pošepkal. Najskôr som nevedela, o čom hovorí, ale potom mi to došlo. Štuchla som ho medzi rebrá a usmiala sa. Moje líca nabrali ešte sýtejší odtieň červenej.

,,Ty si bol lepší. A už sa nehádaj. Čo od Nás asi chce?" spýtala som sa prekvapene a nečujne Tobyho, ktorý vyzeral rovnako prekvapený, ako ja. Išiel po mojom boku a pritom sa mi díval do očí.

,,Neviem. Asi Nám chce povedať niečo dôležité, keďže nás vedie do jeho kancelárie." pošepkal.  Telocvikár otvoril dvere na kancelárii, vstúpil a pokynul nám, aby sme i my vošli.

Vošli sme dnu. Poobzerala som si celú kanceláriu. Je pekná. Prvé, čo som si všimla, bola veľká snehovobiela vitrína s cenami, hneď vedľa nádherného gaštanovo-hnedého stola, za ktorým sa nachádzala čierna kožená stolička na kolieskach. Oproti tomu nádhernému stolu sa nachádzali dve jednoduché hnedé stoličky. Potom tu bola gaštanovo-hnedá vyrezávaná komoda. Cez veľké čisté okná s tmavo-hnedým rámom prenikali septembrové lúče slnka. Podišla som bližšie k vitríne, ktorá ma hneď pri vstupe do kancelárie zaujala, a lepšie si pozrela ceny. Takmer všetky boli z basketbalových turnajov. Či už z dievčenských, chlapčenských alebo zmiešaných tímov.  No nevidela som tam ani jednu cenu za prvé miesto. Iba jedna jediná cena bola za druhé miesto. Čo je škoda.

,,Vidím, že ste si všimli našu vitrínu.“ povedal profesor. Iba som prikývla.

,,A ako ste si iste všimli, nemáme ani jednu cenu za prvé miesto.“ opäť som prikývla, no teraz smutnejšie. Ani neviem, prečo som smutná. Možno preto, lebo si myslím, že táto škola si zaslúži prvé miesto. Videla som hrať dievčatá aj chalanov a hrali super.

,,A práve preto som si Vás sem zavolal. Oboch. Chcel som sa Vás spýtať, či nebudete zastupovať našu školu v basketbale.“ povedal profesor, a tým ma prebral z tranzu. Prekvapene som zažmurkala. Čudujem sa, že mi sánka nepadla na zem. S Tobym sme sa na seba prekvapene pozreli. Vyzerá to tak, že aj jeho profesor zaskočil.