Upíria láska

Prepáč

Zobudila som sa okolo pol šiestej. Ach, ako ja nenávidím, keď sa zobudím ešte predtým, ako mi zazvoní budík. Potom už nemôžem zaspať. No na moje prekvapenie som bola vyspaná. A keďže už som hore a zaspať sa mi nepodarí,  mám viac času na prípravu.

Spravila som si horúci kúpeľ a asi po trištvrte hodine som stadiaľ vyšla. Obliekla som si čisté spodné prádlo a na to biele tričko s nápisom Bonjour a čierne rifle.

Zobrala som si kabelku a dala do nej kľúče, peňaženku, pár pier, papierik s číslom od skrinky a mobil. Pozrela som sa na rozvrh a zistila som, že dnes máme telesnú. Super. Telesnú milujem. Do tašky som si dala oblečenie na telesnú.

Keďže som ešte nedostala knihy, nemusím ich teraz nosiť do školy. Zišla som potichu dole do obývačky, lebo som si myslela, že všetci ešte spia. No mýlila som sa. Všetci boli hore a smiali sa. Dokonca aj mama. A bol tam medzi nimi aj Lucas.

Keď som sa pozrela lepšie, zistila som, že majú v rukách album fotiek. Všetci sa naň dívali a dobre sa zabávali. Podišla som ku nim zozadu a pozrela sa na fotky. Bola som na nich ja, keď som ako malá varila. Pomáhala som mame robiť koláč. Lenže cesto som mala až za ušami.

,,Stále chcela iba variť. Nehrala sa s bábikami, ale s hrncami a varechami. Nech som robila čokoľvek, odmietala sa hrať s niečím iným." povedala mama a smiala sa.

,,A práve preto som dnes výborná kuchárka." povedala som a usmiala sa. Všetci sa ma zľakli. Ja som sa rozosmiala ešte viac.

,,Ježiši Mária! Nevieš si aspoň pohmkávať, aby sme sa ťa nezľakli?!" spýtal sa Lucas s úsmevom. Iba som sa zasmiala.

,,Dobré ráno."

,,Dobré." všetci jednohlasne odpovedali. Zo stola som si zobrala jablko a dala ho do kabelky. Pozrela som sa na hodiny a všimla si, ež je už pol ôsmej.

,,Lucas?" spýtala som sa ho milo.

,,Áno?" odpovel mi otázkou a zrak uprel na mňa.

,,Zaviezol by si ma do školy?" nahodila som psie oči. Lucas na do mnou pokrútil hlavou a zasmial sa.

,,Jasné. Nasadaj do auta." povedal.

,,Ďakujem." hodila som sa mu okolo krku. On sa začal  smiať a objatie mi opätoval.

,,Za málo." zasmial sa. Rozlúčila som sa s babkou a dedkom a nakoniec aj s tetou Betkou a mamou. Nasadla som ku Lucovi do auta na miesto spolujazdca. O 15 minút sme boli pred školou.

,,Na dnes večer si nerob plány. Máme pre teba prekvapenie... A z tohto sa nevyvlečieš." povedal Luc vážnym hlasom. Prikývla som a vyšla z auta.

Do začiatku hodiny mi ostalo 10 minút, lebo lúčenie s rodinou mi trvalo 5 minút. Tak som sa vybrala hľadať skrinku s číslom 319. 315, 316, 317, 318... Konečne! 319! Snažila som sa ju otvoriť, no nešlo to. Po chvíli som stratila nervy a päsťou buchla do skrinky.

Začula som sa sebou chichot. Zľakla som sa až tak, že som nadskočila. Ten neznámy sa začal smiať ešte viac.

,,Fakt vtipné. Mohla som zinfarktovať!" povedala som namosúrene a chytila sa tam, kde by malo byť srdce.

,,Prepáč. Nechcel som ťa vyľakať." povedal a opäť sa zasmial. Pokrútila som nad ním hlavou a radej sa už nevyjadrovala.

,,A načo si tu?" spýtala som sa zvedavo. Vážne by ma zaujímalo, čo chce a prečo sa na mne smeje.

,,Išiel som okolo a videl som, ako sa tu trápiš s tou skrinkou. Tak ma napadlo, či nechceš pomôcť." povedal a pozrel sa mi do očí. Má ich také prenikavé modré. Až mám pocit, že mi vidí priamo do duše. Celého som si ho nedôverčivo prezrela. Musím uznať, že vyzerá božsky. O chvíľu som sa spamätala a opäť mu pozrela do očí. Mám taký pocit, že sa v nich o chvíľu stratím.