Gejmr bratom? [DOKONČENÉ]

1. Zaujímavé zoznámenie

Ráno? Ako vždy. Vstanem, prejdem sociálne siete na mobile, ranná hygiena, hodín na seba prvú mikinu ktorá sa mi dostane pod ruku a hurá dole do kuchyne, kde ma už asi čakajú raňajky a mama.

Zišla som dole po studených drevených schodoch a v kuchyni už stála mama a pri nej môj veľký čierny kufor. No jasné! Aj by som zabudla, že idem na prázdniny k otcovi.

Mama sa s otcom rozviedla asi tri roky do zadu. Zmierila som sa s tým aj keď to nebolo ľahké. Otec žije teraz v Česku v Prahe. Ísť k nemu na prázdniny bol môj nápad, keďže mi chýba. Bola som zvyknutá s ním tráviť veľa času.

,,Dobré ráno." Usmiala som sa, zobrala si kroasant (Netuším ako sa to píše 😂 ) a prešla ku chladničke vyberajúc si pomarančový džús.

,,Dobré ráno." Dala mi pusu na líce a ja som si trochu pitia naliala do pohára než som ho vrátila späť do chladničky a sadla si k pultu. ,,Keď doješ tak sa choď obliecť a potom pôjdeme, ano?" spýtala sa a ja som prosto prikývla a spolojne dojedala svoje raňajky. Hneď potom som sa vydal znova na poschodie.

Vošla som do izby a zobrala si oblečenie, ktoré som si včera večer pripravila, keďže všetko ostatné mám v kufri, ktorý beriem k otcovi. Ja som hovorila že je veľký.

A ide sa. Zobrala som si batoh a zišla dole za mamou, s ktorou som sa hneď vydala von do auta mieriac na vlakovú stanicu.
------------

,,A hlavne si dávaj pozor. Keď sa ti niečo stane tak ti prerazím hlavu." Povedala prísne, no ja som vedela, že to myslela len zo srandy. Bude mierne ťažšie dávať si pozor keď so sebou vláčim veľký kufor a batoh.

,,Jasné, neboj veď už nie som malé dieťa." Slabo som sa zasmiala a vtiahla si ju do pevného objatia.

,,Veď ja viem, zlatko. Hlavne mi napíš, keď tam prídeš ano?" Smutne sa usmiala.

,,Nebuď smutná. Budem ti písať aj volať, neboj sa." Usmiala som sa a ešte raz ju objala aby sa upokojila. Vďaka bohu, že to pomohlo pretože prišiel môj vlak a keby bola vystresovaná tak by ma asi ani nepustila.

Potom som jej už len zakývala a nasadla.
-------------

Vlak ohlásil moju konečnú takže mi neostala mi nič iné ako vystúpiť aj s kopou dalších ľudí. Bola som si kúpiť ešte fľašku vody a už som rýchlim krokom prichádzala k dveriam, ktoré boli to jediné, čo mi stálo v ceste na to aby som vyšla von a hľadala adresu, ktorú mi napísala mama na malý papierik. To ale nebude tak ľahké.

Dala som ruku na kľučku a už sa chystala otvoriť dvere. No myslím, že to niekto stihol skorej a trochu silnejšie ako by som čakala. Dvere ma silno trafili do nosu a ja som stratila balanc a začala padať k zemi. Keby ma ruky daného človeka, ktorý mi vrazil dvere do nosu nechytili tak by ma nebolel iba nos ale asi aj chrbtica a hlavne zadok.

Pomohol mi na nohy za čo som mu bola síce vďačná, no silná bolesť na mojej tvári mala chuť mu preraziť hlavu. Keď som konečne stála mala som čas si prezrieť 'útočníka'.

Brunet približne môjho veku, pravde podobne o niečo starší. Vyšší odo mňa ale musím priznať že odo mňa je vyšší aj malý škôlkár. To čo sa na ňom nedalo prehliadnuť boli jeho žiariace smaragdovo zelené oči.

Vystrašene sa na mňa pozeral počas toho ako som si ja bolestivo držala nos a obzerala si ho do detailov.

,,Jsi v pořádku? Promiň mi to, neviděl jsem tě. Bolí to moc? Pokut to máš zlomené tak tě můžu vzít do nemocnice? Chce-" Začal zo seba sypať jednu otázku za druhou, čo som veľmi rýchle zastavila, keďže bolo ťažké vnímať jeho aj veľkú bolesť v nose.

,,To je v pohode, nič vážne sa nestalo. Naozaj." Usmiala som sa. Alebo som sa o to aspoň pokúsila. ,,Máš až moc otázok na to, že si mi len trochu buchol nos..."

,,Trochu? Mohl jsem ti ho rozbít!" Slabo sa zasmial, no jeho ustaraný výraz v tvári len tak nezmizol. ,,Fakt ti nic není? Mohl bych ti to vynahradit. Jen si řekni."

,,Niečo by tu bolo. Je to len taká maličkosť, no dosť by mi to pomohlo." On bol v tejto chvíli moja jediná šanca, keďže sa tu vôbec nevyznám a bolo to ľahšie ako obehnúť niekoľko cudzích ľudí a pýtať sa na cestu.

,,Jasně, rád pomůžu...Ehm..." Zasekne sa v strede vety. No pravda je, že tu vedieme pomerne dlhú konverzáciu, ale stále neviem ako sa volá.

,,Mika, som Mika." Usmiala som sa. Stále som si držala nos, takže som určite znela ako chorá a to nehovorím o tom, že s tým nosom budem vyzerať ako vianočný sob.

,,Michal." Má roztomilý úsmev, ale nie je to môj typ. Ten hlas mi ale niekoho dosť pripomína. To je teraz jedno. ,,Takže co pro vás můžu udělat, slečno?"

,,Potrebovala by som pomoc s nájdením jednej adresy a to..." Vytiahla som z vačku bundy malý biely papierik s adresou a podala mu ho. ,,...tejto."

Trochu sa zasmial a adresu ešte chvíľku pozoroval.

,,Takže vieš kde to je?" Ozvala som sa po chvíli kedy nič nehovoril a iba si papierik prezerať. Vyzeralo to trošku divne, kto vie čo sa mu honilo hlavou.

,,Ano. Znám ji. Tak já jsi zajdu koupit pití, do bufetu, ty zatím počkej tady a pak tě tam zavedu. Okej?" Pozrel sa na mňa s otázkou v očiach a čakal na moju odpoveď.

,,Em.. dobre.. počkám." Prosto som sa na neho usmiala.
------------

Už prešla poriadna chvíľka a Michal nikde. Začínam sa báť, že ma tu nechal a vyšiel druhou stranou. No super. To som úplne stratená. Ako sa mám teraz dostať k otcovi. Nie som typ čo je v pohode s tým oslovovať cudzincov.

Moje obavy vyprchali hneď ako som uvidela bruneta so zelenými očami vychádzať z bufetu. V ruke držal fľašku s kofolou a s úsmevom si to pomaly kráčal ku mne.

,,A ja už som sa začínala báť, že si ma tu nechal a ušiel si nejakým iným východom!" Zasmiala som sa a spoločne s ním som sa vydala na danú adresu. Po ceste sme sa dosť spoznali a musím povedať, že si s ním naozaj dobre rozumiem. Žeby som si tu našla aj nejakých kamarátov?

Vošli sme do časti mesta kde boli dosť drahé domy a vily. Zastavili sme u nádhernej veľkej bielej.

,,A sme tady." Povedal spokojne a z vačku vytiahol kľúče, ktoré na sebe mali malý čip ktorý priložil aby sa brána otvorila.

Odkiaľ má kľúče?! Čo to má znamenať?! Že by ma práve uniesol...

Neveriacky som na neho pozerala, no na pozemok zatiaľ nevstúpila.

,,Ehm.. prepáč, že sa pýtam, ale.. odkiaľ máš kľúče?" Nevedela som, čo mám povedať aj keď som na jazyku mala milión otázok.

Zasmial sa a dal pred seba ruku na znamenie aby sme si potriasli. Naozaj opatrne som jeho ruku chytila a čakala čo zaujímavé z neho vypadne.

,,Dovol abych se ti znova představil. Jmenuju se Michal a jsem tvůj nový nevlastní brat."

Nový čo?!