Gejmr bratom? [DOKONČENÉ]

16. klamal?

Marek sa na mňa vystrašene pozrel. On mi naozaj klamal? Veď som hovorila, že ja poznám každého kto klame. A on mi práve klame. Pravdu povediac... je mi to ľúto. Jasné, že som čakala, že nejaké tie klamstvá nastanú. Ale hneď takto na začiatku? Akože fakt?

Slzy sa začali hlásiť v mojich očiach a ja som sa na mareka zranene pozrela.

,,Čože?" Spýtala som sa ale na konci sa mi zlomil hlas.

,,Nie Mika. Tak to nie je. Neklamal som ti..." snažil sa bránniť ale Richard by mu hneď vysvetlil, že je to zbitočné. On to vedel dosť dobre.

,,Tak jej to povedz a nebuď sráč.." na Honzovej tvára stála nahnevaná grimas.

Marek vyzeral naozaj nervózne.

,,Dobre tak na toto ne mám teraz nervy. Chodte..." povedala som a poukázala na dvere.

,,Aj ja?" Spýtal sa bojazlivo Marek.

,,Ano Marek. Aj ty..." povedala som sklamane.

Chcel ešte niečo povedať ale ja som zakrútila hlavou na náznak nesúhlasu aby sa už ani neozval. On si povzdychol a odyšiel.

Honza tam ešte spokojne stál a nehodlal odísť.

,,Čo tu ešte chceš? Povedala som nech idete preč..." Spýtala som sa a povzdychla si.

,,Prišiel som sa porozprávať. Neprišiel som na to aby som vás rozhádal..." povedal možno aj trošku smutne.

,,Ja viem. Ale ak si si nevšimol som vás práve oboch vyhnala takže..." nadvihla som običie a potrela sa na neho.

,,Mika... prepáč mi to. Viem, že som bol idiot. Mrzý ma to... naozaj... ibaže... dosť som si toho prežil a je to pre mňa všetko ťažké..." mal slzy v očiach a mne ho bolo zrazu tak strašne ľúto. Som až moc citlivá.

,,Ja viem..." chápavo som sa na neho pozrela. ,,Ale ja som ti to už odpustila. Ja som si to neodpustila sebe..." povedala som.

,,Veď to ani nebola tvoja vina..." nechápal. Veď som mu ja sama hovorila, že to nebola moja chyba. A teraz si to tu vykrúcam? Nechápala som to ani ja. Nechápala som seba.

,,Mohol si zomrieť. A najhoršie je, že mojou vinou..." kusla som si do dolnej pery aby som zastavila plač ktorý sa na mňa niesol. Ako vždy...

,,Ale Mika. Neopil som sa kvôli tebe. Alebo to nebol hlavný dôvod..." súcitne a chápavo ma objal.

,,Ale hrala som v tom karty aj ja..." slabúčko som plakala do jeho hrude. Bude mať asi poriadne premočené tričko no...

,,Nebudem ti klamať. Áno hrala ale nebola si ten hlavný dôvod..." povedal trošku smutne a silnejšie ma objal ako keby potreboval cítiť, že som tu práve pri ňom.

,,A čo bol teda ten hlavný dôvod?" Zaujímala som sa.

,,Z-zomrela mi mama..." trošku sa na začiatku zasekol. V očiach mal slzy ktoré sa pomaly dostávali von a tiekli mu po líciach. Tiež je dosť citlivý...

,,Je mi to ľúto..." povedala som dosť súcitne. Môže byť hrozné stratiť mamu.

,,Ja viem. Vedela by si mi niekedy odpustiť?" Odtiahol sa a pozrel mi smutne do očí.

,,Nie je čo odpúšťať..." pousmiala som sa.

Pozeral mi do očí a ja do jeho. Bolo to ale iné. Nie ako kedysi. Že by sa moje city k nemu stratili. Ja milujem Mareka a som s ním šťastná. Šťasná ako nikdy s nikým.

Bolo neskoro rozmýšlať lebo sa ku mne pomaly začal nakláňať. A sakra...

Nie, nie, nie. Musím ho zastaviť. Ale ako. Nechcem ho zase zraniť. Jeho citlivosť je hrozná...

Pobozkal ma. Nie...

Zatlačila som na jeho hruď a odtlačila ho od seba.

,,P-prepáč ale... j-ja... ja nemôžem!" Zakoktala som sa a vytlačila ho von. Zavrela som dvere a zbabelo utiekla do izby.

Ja už neviem čo so sebou! Myslela som si, že stráviť prázdniny u otca a bude zábava. Aj to tak začalo. No pokračuje to zle. Za chvíľku príde koniec a ja neviem čo so sebou!

Som na dne. Úplne na dne...