Gejmr bratom? [DOKONČENÉ]

21. Marek...

Stojím tu už asi 15 min a Maker nikde. Myslela som si, že bude mať aspoň toľko rozumu a príde na čas.

Čakala som 20 min.

Čakala som 30 min.

Čakala som hodinu.

Marek ale nikde. Kde do čerta je!?

Vytiahla som si mobil a našla si ho v kontaktoch. Volala som mu snáď sto krát a on nič. A to som si myslela, že to chce všetko napraviť.

Sedela som tam ešte chvíľku. Dúfala som v to, že príde. No jediné čo sa stalo bol novo prichádzajúci telefonát.

Bol to Marek. To konečne!

Zodvihla som a hneď na neho vyletela.

,,Čakám tu na teba už vyše dve hodiny Marek! Myslela som si, že b-" prerušil ma hrubý hlas.

,,Prepáčte ale pri telefóne nie je už vami spomínaný Marek. Chceme vás informovať o tom, že pán --- prebýva v nemocnici kvôly dopravnej nehode..." bola som ticho. Nespravila som nič. Jediné čo som dolázala bolo stáť a držať si mobil pri uchu.

,,Haló? Slečna, ste tam?"

,,J-ja. Em. Áno. Prepáčte. Som tu. Môžem sa spýtať v ktorej nemocnici sa práve nachádza...?"
________________

Som hrozná priateľka. Obviňovala som ho za meškanie a ani ma nenapadlo, že by sa mu niečo stalo!

,,Dobrý deň. Na ktorej izbe je Marek ---?" Aj som sa čudovala, že mi recepčná rozumela. Rozprávala som ako o živor. Hlas sa mi triasol a rozprávala som rýchlo.

,,Izba čislo 28 slečna." Usmiala sa na mňa.

,,A to je kde prosím vás?"

,,Tam zahnete na tú chodbu a predposledná od okna..." bola milá a trpezlivá za čo jej môžem iba ďakovať.

Doslova som vbehla do Markovej izby. Ležal tam. S infúziou a hadičkami. Sám. V jeho tele bol rozohraný súboj života a smrti a ja som nevedela čo s tým...

Prešla som k nemu. Nevedela som čo cítim. Bola som ako socha. Iba som tam stála a opatrne mu držala ruku.

Prisunula som si k nemu stolučlu a sadla si. Nechcela som mu ale pustiť ruku.

,,Prepáč. Ja som ti tam nadávala, že ideš neskoro a ani ma nenapadlo, že sa ti niečo stalo... som hrozná priateľka. Ja viem." Rozplakala som sa a priložila si čelo k jeho dlani.

,,Prepáč mi to..." potichu som vzlikala a moje malé telíčko sa triaslo.

Prečo každému iba ubližuhem? Prečo sa tak život rozhodol? Ja už nechcem... nie...

Bude najlepšie ak sa vrátim domov a dám každému pokoj...

,,Už vám nebudem ubližovať. To ti sľubujem..." pobozkala som mu ruku aj čelo a postavila sa na odchod. Naposledy som sa na neho smutne pozrela. Ležal tam ako telo bez duše. Ani sa nepohol...

,,Mrzí ma to..." a to bolo posledné čo som povedala než som odišla...