Stay Alive // h.s.

Chapter 11

"Harry, pusti ma! Idem za svojim bratom. Ktorého si len tak mimochodom zbil."

"Nikam nejdeš! Rozumela si? A ten kretén si začal. Jasné? Tak kurva neobviňuj mňa!" Tie slová. Neznášam nadávky. Neznášam. A Harry tie slová vypúšťa z úst jedna radosť.

Harryho stisk na mojej ruke ešte viac zosilnel. Ak to bolo ešte možné.

"Ak ma nepustíš, tak ťa to bude bolieť. Takže, Harry, ja by som si to na tvojom mieste poriadne rozmyslela." Moje obočie sa zodvihlo vyššie ako sa nachádza obyčajne. Čakala som. Čo spraví.

"Povedal som nie! Si hluchá? Povedal som niečo a to platí, takže sa tu nenadrapuj!" On sa rozhodol. jeho pery vypustili to rozhodnutie. No, ja už teraz viem, že on to bude ľutovať.

"Ty si sa rozhodol." Zamrmlala som viac-menej pre seba. No stavím sa, že jeho uši to zachytili.

Stáli sme oproti sebe. Dokonalá pozícia. Lepšie sa on ani nemohol postaviť. Z jeho pohľadu som vyčítala, že čaká čo spravím. Svoje koleno som ohla. Trochu ním pohla dozadu a v okamihu znovu dopredu. Moje koleno zachytávalo vzduch, ktorým prechádzalo. Vzduch môj švih trochu spomalil. Koleno pristálo presne tam kde som to chcela. Nenarazilo silno, ani som nechcela. Nechcela som mu ublížiť..iba ho nateraz zlikvidovať. Kolenom som mohla cítiť jeho pýchu. Len ten kontakt s kolenom ma oboznámil s tým, že Harry sa nemá za čo hanbiť.

Stisk na mojej ruke okamžite zmizol. Harryho oči boli vyskočené zo svojho pôvodného miesta. Jeho výraz bol prekvapený, bolestivý a hlavne nasratý. Ruky mal uložené na svojom rozkroku a bolestne kľačal na podlahe. Bolo vidieť, že ho to bolí. Ale moje varovania boli jasné.

"Kurva, kurva, kurva." Nadával. Aspoň vidím čo v ňom bolesť spôsobuje.

Okamžite som si moje kroky namierila ku dverám. Za bratom. Keď som už bola pri dverách ešte som sa otočila a zakričala: "Ja som ťa varovala Harry!"

"Ughh." Z jeho úst som začula bolestný zvuk. On si pomôže sám. No teda dúfam.

Zatvorila som za sebou dvere. Moje oči skenovali priestor okolo mňa. Domy, ktoré vytvárali kruh. Okolo len tmavý, hustý les.

Vôbec neviem v ktorom z domov sa Rick nachádza. Určite to nie je číslované po poradí ako digitalizátor vytváral dvojice, lebo my s Harrym sme boli posledný a máme číslo štyri. Myslím, že sa bude nachádzať v dome s číslom sedem. Skúsim to.

Moje kroky smerovali rovno k sedmičke.

Pred tým ako som vstúpila dnu som zaklopala. Nikto nič nepovedal a tak som vstúpila.

"Rick?" Z mojich hlasiviek vykĺzol zvuk.

"Melissa?" Rickov priškrtený hlas som počula zo spálne.

Dobehla som tam, odkiaľ som počula jeho hlas. Ležal na posteli schúlený do kĺbka. Jeho bolesť z neho priam sršala. Teraz som sa o neho bála.

"Ako ti je?"

"Moje telo ma bolí, ale ja to zvládnem."

"Za desať minút odchádzame všetci, Rick, nemám pocit, že to zvládneš."

"Pokoj, Melissa. Ja sa z toho dostanem. Choď už. Priprav sa. Možno sa už nikdy nestretneme. Meliisa, vieš, že ťa ľúbim. Si moja sestra. Nesklam ma!" Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Predstava, že už nikdy neuvidím svojho brata ma desila. Bojím sa, že to môže byť skutočné.

"Rick, aj ja ťa ľúbim. Vždy budeš ten ktorý nedopustil môj pád na dno. Ty si bol moja záchranná vesta, ktorá ma držala nad vodou. Nikdy sa ti dosť nepoďakujem. A prosím vydrž to..kvôli mne." Pobozkala som ho na čelo. Kvapka mojej slzy mi stiekla z líca a ostala na jeho čele. Otočila som sa išla preč. Viem, že by som to tu už dlhšie nezvládla. Bola som príliš slabá. Keď vidím ako je na tom môj brat. Slabosť ma premôže a ja som taká slabá a bezmocná ako jediné obyčajné pierko.

Toto Harrymu neodpustím. Nikdy! Nemal...nemal ani najmenšie právo toto urobiť Rickovi. Plakala som. Moje slzy boli nezastaviteľné. Valili sa mi zo slzných kanálikov.

Dvere na dome. Našom dome. Na čísle štyri. Dvere som otvorila a ihneď ich za sebou aj zavrela. Môj chrbát som zosunula po chladnej stene pri dverách a skončila na zemi. Tam na zemi som bola schúlená do kĺbka. Moje oči tupo zízali na stenu predo mnou. Neschopná sa ani pohnúť. V hrdle som cítila obrovskú guču.

"Vstávaj!" Zasipel jeho hlas. Mnou v sekunde prebehla triaška. Jeho ruka ma schytila za čierny sveter, ktorý obopínal hornú časť môjho tela. Postavil ma na nohy. Nútene som sa musela postaviť, aj keď moje nohy boli ako domček z karát. Stačilo fúknuť a spadla by som. Ale musela som sa udržať na nohách. Inak by ma Harryho sila na svetri v oblasti môjho krku uškrtila.

"Harry......Harry. Dosť!" Môj hlas bol zachrípnutý od Harryho stisku na mojom krku.

"Ty buď ticho. Nechcem ťa počuť!" Ukazovákom na ruke, ktorou nezvieral môj krk sa dotkol mojich pier. Na znak, že mám byť ticho. Toto gesto mi prišlo príliš jemné oproti povahe, akú mal momentálne.

Môj krk už pustil. V sekunde som nabrala do pľúc toľko vzduchu koľko sa len dalo. Hlboký nádych a výdych.

Stála som opretá chrbtom o ľadovú stenu. Jeho ruky sa teraz nachádzali vedľa mojej hlavy. Videla som napnuté svaly a navreté žily na jeho rukách. Značilo to, že do steny silno tlačí. Ale Harry, zlatíčko ona sa nepohne.

"Teraz ani necekneš! Rozumela si? Ani jeden jediný hlások nechcem počuť!" Slová z jeho úst vychádzali pomaly a potichu. Zle znamenie. Bolo to zlé znamenie.

Hi,

no konečne, že? Nejdem sa rozpisovať veľmi. Len toľko, že čať neviem komu mám venovať, lebo nebol ani jeden koment. Tak komentujte a budete mať venovanie. Ďakujem všetkým, ktorí voteuju a komentuju.

Harry na boku -->

I Love You

Kika