Stay Alive // h.s.

Chapter 23

Myšlienky mi vírili v hlave a nevedela som, čo skôr. Dych sa mi začal zrýchľovať, mala som pocit, že srdce mi vyskočí z hrude, tak rýchlo mi bilo. Bála som sa, že všetko v sekunde zmizne, tak ako môj brat zomrel.

Zrazu Harry prudko zabrzdil a pred nami stál muž v modrej vetrovke, ktorá sa od svetiel auta odrážala. Stál tam a nehýbal sa. Ani nepohol hlavou, keď sme tesne pred ním zabrzdili.

„Harry, dávaj pozor.“ Okríkla som ho, pričom som sa na neho vyčítavo pozrela. Kučery sa mu vlnili okolo hlavy a videla som, že si nervózne kuše do jeho spodnej pery, ako keby nad niečím rozmýšľal a to ho znervózňovalo. Rukou si šúchal rifle na kolenách a ostré a staré hrany prsteňa sa mu pri každom dotyku s rifľami zadrhli a Harrymu sa na kolene začínala tvoriť menšia diera.

Ja som vystúpila z auta a išla k mužovi. Harry za mnou niečo kričal v tom zmysle, že tam nemám ísť, no ja som ho nepočúvala. Prišla som k mužovi a už aj sa otvárali Harryho dvere a rýchlo bežal ku mne.

„Nedotýkaj sa ho!“ Zavelil Harry, no bolo neskoro pretože moja pravá dlaň sa stretla s mužovou vetrovkou. V momente dotyku mnou prešlo niečo ako elektrický prúd, no elektrický prúd to nebol. Ako keby sa mi chceli pod pokožku predrať pazúry dravca. Niečo, čo malo blízko k tomu, aby ma to zničilo, no zároveň tak ďaleko.

„Au!“ Vydala som zvuk bolesti, no až po chvíli, lebo trvalo dlhšie, kým mi došlo, že ma to vlastne bolelo. Mužova bledá tvár ako prvý decembrový sneh sa na mňa otočila a zabodol svoj pohľad do mojich očí. Niečo z neho vyžarovalo, no nie v tom kladnom zmysle.

„Poď, Mel. Hovoril som ti, že sa ho nemáš dotýkať, prečo so ma neposlúchla.“ Tváril sa znepokojene, nie nahnevane, ako by som čakala. Ťahal ma za rukáv. Než stihol nastúpiť do auta som počula ako po mužovi zhnusene štekol: „ Vypadni! Ihneď!“ Muž, ako keby sa spamätal z tranzu, sa rozbehol do lesa, ktorý lemoval cestu, po ktorej sme sa viezli.

„To bolo čo?“ Zmätene som sa pozerala na Harry. Neviem prečo, no mala som pocit, že Harry toho muža poznal. Lebo štýl akým sa s ním rozprával bol poznačený zhnusením a odporom. No Harryho som skoro vôbec nepoznala. Spoznávala som ho tak pomaly ako kvitnúci kvet. Pomaly sa roztváral, no museli ste mu poskytnúť slnko, aby sa roztvoril.

„To bol strážca.“ Harry ledabolo odvetil. Zadlo sa, že o tom nechce hovoriť, no ja som chcela. Potrebovala som vedieť aspoň niečo, ale niekedy som mala pocit, že Harry sa tak uzatvára, že mi nepovie ani to niečo.

„Čo?“ Netušila som, kto je strážca a Harry neprejavoval ani štipku záujmu.

„Strážca. Tak ich tu voláme. Po čase sa už začínajú objavovať a snažia sa nám spôsobiť smrť. Ak by som ho zrazil, neboli by sme už tu. Postávajú na cestách v tranze, ak chceš, aby odišli musíš ich prebrať nejakým rozkazom.“ Harry to povedal tak, akoby to bola obyčajná vec, no desilo ma to, že sme už mohli byť mŕtvi.

„Je ešte niečo o čom neviem?“ Už som i uvedomila, že Harry mi skoro nič nehovorí. A myslím si, že to nie ej dobré. Mal by mi povedať všetko potrebné, no on si to radšej nechá pre seba. Zvláštne.

„Áno.“ Len ticho odvetil a vydal sa na cestu. Videla som jeho skleslý pohľad a nedokázala som mu pomôcť, lebo nikdy mi nič nepovedal.

„A čo také?“ Myslela som si, že mi neodpovie. A presne tak urobil, neodpovedal mi. Len zvieral čierny volant auta a stláčal pedál, čo som zistila podľa toho ako sa mu na stehne napínali svaly.

Nebolo mi dvakrát príjemné, že so mnou nechce hovoriť, no pripisovala som to tomu, že ho možno niečo len trápi a ja mu nedokážem pomôcť, preto sa so mnou nezhovára.

Natiahla som svoju dlaň k jeho tvári. Z diaľky jeho tvár pôsobila tak dokonalo, no keď ste podišli bližšie videli ste tie malé nedokonalosti, ktoré sa mi na ňom, ale páčili. Rukou som ho hladila po jeho líci.

Vyčaril úsmev a jednou rukou chytil tú moju ruku na jeho tvári. Priložil si ju k perám a daroval mi tam jeden bozk. Ten bozk bol ako svetlo v temnote, neviem prečo som to tak cítila, ale vedela som, že to bolo cenné. Už som si myslela, že so mnou ani neprehovorí.

„Ľahni si.“ S úsmevom si ma potiahol bližšie k nemu. Jeho dotyky na mojej ruke tvorili kontrast. Ako ľad a oheň. Ako dážď a slnko. Ako niečo zakázané, no sme v dobe kde už vzájomné dotyky sú povolené. Aj keď si nie som úplne istá, čo je v tomto zápase povolené.

Priblížila som sa k nemu. Hlavu som si uložila na jedno z jeho stehien. Tvár som mala pri jeho bruchu, kde som si uložila obidve ruky. Dotyk s jeho bruchom sa mi páčil, len ľahko som tam mala opreté ruky, no aj tak sa mi to páčilo. Trochu som sa obávala o to, ako bude Harry šoférovať, ale myslím, že on to zvládne, inak by mi nekázal ľahnúť si.

 „A teraz spi.“ Šepol, tak akoby odriekaval nejaké zaklínadlo. Povedal to potichu a takým plazivým hlasom, ktorý sa vám rozšíri hlavou, ako krv prúdiaca zo srdca. Pohladil ma po vlasoch a v momente pridal na rýchlosti. Rútil sa cestami ako skúsený pretekár.

Harry si asi myslel, že už spím a preto som počula ako si pospevuje melódiu piesne, ktorú som určite nepoznala. Bolo t pre mňa neznáme. Nespieval si to nahlas, len tak ako keby chcel uspať všetkých démonov v ňom a myslím, že t uspávalo aj mňa. Bolo to tiché, ale aj tak krásne. Trochu mi to pripomínalo piesne z hracích skriniek.

Zrazu som si predstavila v bielom plášti, lebo stále mi nešlo do hlavy ako mohol byť práve Harry doktor. Nesedelo mi to k nemu. Len som sa potichu zasmiala a zavrela viečka. Ako škrtnutím zápalky som sa prepadla do mojich nočným môr, ktoré ma desili každú noc.

--------------------

Hah, som tu,

No časť som chcela pridať už včera, ale nejako sa mi nechcelo dpísať ju... a plus k tomu som si chcela pozrieť eše film, takže prepáčte, že nobola včera. :DD Ale dnes som ju dopísala, aj kěd som a mala učiť nemčinu (komu, by sa chcelo učiť nemčinu??).

No a chcem vám poďakovať za komentáre a votes na minulej časti, moc ma to potešilo. :3

Časť venujem @SimonaZatkova. :D

Harry na boku -->

I Love You

Kirsten :3