Stay Alive // h.s.

Chapter 12

Mlčala som. Tak ako si želal. Aj keď to nebolo po mojej vôli. Ale momentálne som sa ho bála.

Hlavu začal pomaličky približovať k tej mojej. Bol tak blízko, že som cítila jeho mentolový dych a jeho neodolateľnú vôňu. Jeho tvár bola už veľmi blízko. Nebezpečne blízko. Chcela som mu potlačiť do hrude, aby odstúpil. No vtedy som si spomenula ako sa správal pred malou chvíľou. Radšej som to nerobila.

Myslela som si, že ma chce pobozkať no jeho pery sa ocitli pri mojom ľavom uchu. Jemne sa mi dotkol ucha. A vtedy zašepkal: "Nemám ťa rád. Poznáme sa síce krátko, no viem o tebe skoro všetko. Aj to, že si ešte panna. A keď mi budeš ubližovať alebo nebudeš robiť to čo ti nakážem, tak ťa surovo ošukám. A ver mi, bude ťa to bolieť....veľmi bolieť. A to ty nechceš. Takže si zváž, čo budeš robiť. A koho budeš kopať medzi nohy."

Odstúpil odo mňa a odchádzal do spálne. Stála som tam ako prikovaná a bez duše. Neschopná sa ani pohnúť.

Nemám ťa rád. Pri týchto jeho slovách ma niečo vo vnútri zabolelo. Ja viem, že sa nepoznáme dlho. No chcela som veľa, aby ma mal aspoň kúsok rád? Ja ho mám rada. Aj keď on mi dáva dôvody na to, aby som ho nemala rada. Ale ja taká nie som.

Odkiaľ vie, že som panna? Nikto o tom nevie. Naozaj nikto. No teda, teraz už sme dvaja. Ja a on.

A ešte niečo mi vŕtalo v hlave. Nemá ma rád, ale chce mi spôsobiť bolesť, tým, že ma zbaví panenstva. Alebo tak ako to on povedal..chce ma ošukať. Harry je veľmi zložitý. A ja sa v ňom neviem vyznať. Ale on to robí naschvál.

"Melissa. Poď!" Zavelil. Teraz som poslúchla.

Nastúpili sme do auta. Zapla som si pás a Harry taktiež. Na čelnom skle sa synchronizovane pohli dva stierače. Iba raz. Harry položil nohu na plyn a auto sa pohlo vpred. Odchádzali sme poslední, už tu nebol nikto.

Chvíľu sme išli po blate, no potom sa už Harryho auto viezlo po asfaltovej vozovke. V aute prevládalo hrobové ticho, ktoré rušil iba tichučký zvuk motora. Ja som rozhovor nechcela začínať. Bola som povedzme urazená. Ale to nepotrvá dlho. Stačí mi jeden pohľad do Harryho nadpozemských očí a moja urazenosť vyprchá. Harryho oči na mňa takto vplývajú a ja s a tomu nedokážem ubrániť.

Neviem kde sa to začína no ideme do centra mesta. Asi tam.

Pred nami už začínam spoznávať autá iných dvojíc. Harry musel ísť aspoň 140, aby ich dobehol. Keby som vedela ako rýchlo ideme, tak by som ho spomalila. No môj mozog nezachytil tú rýchlosť. Teraz sa mi chcelo zvracať. Naplo ma. Schytila som prvé vrecúško, čo som našla a tam chtiac-nechtiac vyvrátila obsah môjho žalúdka.

"Melissa, to nemyslíš vážne. Nepotrebujem z koberčekov zotierať tvoje zvratky." Harry sa zatváril zhnusene.

"Nechceš ma za to náhodou ešte zabiť? Bolo mi zle...nesťažuj sa. Veď to predsa nikde nemáš. A aj tak by som to pratala ja a nie ty." Zvraštila som tvár, kvôli tomu ako sa správal. Mohol by byť aspoň trochu súcitný a spýtať sa či som v pohode. Ale to on nemá v povahe. Súcitnosť sa tam nenachádza. Ale on ju potrebuje.

"Ostaň tu. Idem po zadanie a potom odchádzame. A neznič mi celé auto."

"Vieš čo Harry?"

"Čo?" On to nepochopil.

"Nič." Pri mojom nič nesmelo chýbať prevrátenie mojimi modrými očami.

 Sedela som v aute. Úplne sama. Okolo mňa sa nachádzalo ticho. Prázdne ticho.