Stay Alive // h.s.

Chapter 4

To čo som predpokladala sa stalo. Áno. Celé dva dni som rozmýšľala nad mojím odchodom. Zvažovala som, či je to správne. Argumentovala som sama pre seba. Keby ma niekto videl, tak by si o mne pomyslel, že som psychopat.

A teraz? Teraz sedím v lietadle. Počujem len zvuky lietadla a tichý šum letušiek a cestujúcich. Lietadlom sem-tam poriadne zatrasie, ale inak sa veľmi nenakláňa. Mám pocit ako keby sme išli stále rovno a rovno. Zdá sa mi, ako keby som tu sedela už večnosť. Cieľ sa zdá byť príliš ďaleko. Zdá sa byť nedosiahnuteľný. No zdanie niekedy poriadne klame. Pravdou je, že tu sedím len dvadsať minút. A cesta trvá iba hodinu.

Pozerám sa von maličkým okienkom lietadla. Tam vonku vidím len čistotu a nevinnosť. Lietadlo je nad oblakmi, takže tu svieti slnko, je to krásne. Ten pohľad. Je až fascinujúce, že nad oblakmi je krásne slnečno, je to tu také čisté. A dole, pod nimi, na zemi zúria mračná. Možno sa tam práve odohráva poriadna búrka. A zmočí každý jeden centimeter mesta.

Svet si to tak asi rozdelil. Oblaky rozdeľujú dva rozdielne svety. Svet čistý a nevinný. A svet v ktorom nič nie je jednoduché. Niekedy však do sveta na zemi prenikne lúč slnka a zmyje z neho všetko nečisté a zlé. No ak ten lúč oblaky opäť zakryjú. Opäť sa na zemi začne boj o dobro a zlo.

Tu v nebi je všetko pozitívne. Ak zomrieme, ideme predsa hore, takže by to tu malo vyzerať nevinne a čisto. Aj krutí a zlí ľudia raz zomrú, vyjdú hore a tu sa očistia. Všetko zlé čo spravili nebo zmyje. A preto nastala takáto rovnováha medzi zemou a nebom.

Netvrdím, že na zemi nie je dobro. Je tam. Niekde na zemi je ho viac a niekde menej. Napríklad taká láska. Láska je dobro. Láska očisťuje zlo na zemi. Tak isto ako aj lúče slnka. A práve preto, by som chcela nájsť lásku. Nekonečnú lásku k nejakej osobe. Pravú lásku. Opätovanú lásku.

Na zemi niekedy vládne rovnováha, niekedy zas prevažuje zlo. Ale myslím, že na zemi nikdy dobro nezvíťazí. Je to zákon. Nebo by potom nespĺňalo svoju úlohu a zaniklo. Následkom toho by zanikol celý svet. A s ním aj ľudia.

"Slečna." vyrušil ma hlas z mojich divných myšlienok.

"Áno?" zaklipkala som očami, keďže som sa ešte pred chvíľou pozerala do slnka.

Uvidela som vedľa mňa na sedadle sedieť pekného,...........povedala by som až veľmi pekného chalana, približne v mojom veku. Áno mohol mať dvadsať možno dvadsaťjeden. Tak to odhadujem.

Pekné črty tváre mu na brade zakrývalo mierne strnisko. Jeho ruky boli svalnaté. Vyzeralo to na ňom dosť sexy. Áno bol sexy.

Mal iba biele obtiahnuté tielko, takže svaly mu bolo vidieť. Na rukách mal zopár tetovaní. No zaujalo ma jedno v podobe šípok, alebo čo to bolo, ako keby ukazovali nejaký smer. Páčilo sa mi to.

"Za chvíľu pristávame." vyrušil ma jeho hlas z obzerania jeho vyšportovanej postavy.

Bože to bol trapas, obzerala som si ho tu ako vo výklade.

Musel si to všimnúť. Jasne, že si to všimol.

Trapas jak svet.

On sa iba zasmial.

"Čo sa smeješ?" opýtala som sa.

"Ale nič." odpovedal a stále sa mu na tvári pohrával úsmev, pri čom mu bolo vidno snehobiele zuby.

"Jasne." šepla som si pre seba. Veď som ho hltala pohľadom.

"Mimochodom som Liam Payne." predstavil sa mi a natiahol ku mne svoju ruku.

"Melissa Canberrová." chytila som jeho ruku a mierne ňou zatriasla.

"Teší ma." povedal a znovu vyčaril úsmev.

"Aj mňa." ihneď som odpovedala a milo sa usmiala.

Nastalo ticho. On bol ticho, ja som bola ticho.

"Prečo ideš do Brattleboro?" prerušil trochu trápne ticho svojou otázkou. Rozmýšľala som, čo mu povedať.

"Hmmm?" pripomenul sa mi.

"Bývala som v New Yorku. A tam som to už nemohla vydržať. Bolo to tam hrozné." Liam iba prekvapene zdvihol obočie.

"Čo?" nechápala som prečo sa čuduje.

"Ty ideš dobrovoľne do Brattleboro?" nechápavo sa ma opýtal. Neviem, čo na tom nechápe. Nepovedala som to predsa dosť jasne? Z tváre mu už zmizol úsmev.

"Áno, mám už vybavené občianstvo." pokojne som povedala, no on sa iba tľapol po čele. Ja nechápem, čo tu on stvára? Veď som si normále vybavila občianstvo. Čo je na tom zlé? V Brattleboro mám už aj trvalé bydlisko.

"Tak toto je zlé." poznamenal.

"Čo je zlé, veď aj ty tam ideš. A vlastne prečo tam ideš ty? Ja som ti už povedala, prečo tam idem. Tak teraz ty!"

"Ja tam nejdem dobrovoľne." nešťastne povedal.

"Prečo?"

"Ja tam musím ísť, mám tam občianstvo a trvalé bydlisko."

"Ale prečo tam musíš ísť?" nechápala som teraz ničomu.

"To sa dozvieš neskôr."

"Čo?"

Ahoojteee. New is here. No takže je dlhšia ako minulá, chcela som vám spraviť radosť. Potešila som vás? Neviem čo som chcela napísať do poznámky. Zabudla som. Tento diel venujem @Angie_Luc. All for you. Ďakujem ti za veľmi pekný koment. A inak ak chcete niekto venovanie, kľudne si píšte, rada vám to venujem.

hope you like it

maybe votes and comments

Kika :)

Ľúbim vás.