Stay Alive // h.s.

Chapter 7

Zobudil ma lúč slnka, ktorý dopadal cez okno na moju tvár. Vždy sa takto zobudím a je to naozaj nepríjemné. Naozaj. Mám pocit ako keby moja pokožka vyhľadávala slnko, ale nie je to tak. Som dosť bledá, no aj tak ma vždy zobudia lúče slnka.

Včera mi Zayn povedal veci nad ktorými sa musím neustále zamýšľať. Platia tu rôzne nezmyselné pravidlá. A určite tie ktoré zatiaľ poznám nie sú ani zďaleka všetky. Určite ich je nespočetne veľa.

Chcem vedieť, že kedy sa dozviem všetky pravidlá a kedy s dozviem čo sa tu deje. Desí ma to. A ešte viac ma desí, že sa odtiaľto možno už nikdy nedostanem. Zhnijem tu v tomto zasranom meste a načisto sa zbláznim.

Musím nad tým prestať rozmýšľať! Lebo ak neprestanem, tak sa zbláznim ešte skôr. A to nechcem.

Všetko som vyhla von z mojej hlavy, no nepochybne sa mi to tam znovu dostane. A bude ma to zožierať, až kým mi niekto nepovie pravdu.

***

Kráčame so Zaynom po ulici v meste. Donútil ma ísť spoznávať ľudí. Vraj 'čím skôr si všetkých zapamätáš, tým lepšie pre teba'. No ďakujem, ale ja na to nemám pamäť. Ledva si zapamätám, kedy mi chodí autobus, alebo čo mám kúpiť v obchode. A nie všetkých obyvateľov tohto mesta. Absurdné. Nemožné. Divné.

Nejde mi to. Nepamätám si tých ľudí.

"Zayn už stačí! Ja si ich nikdy nezapamätám." Prosebne som na neho pozrela.

"Melissa pochop, budeš musieť! Je to pravidlo a ty to veľmi dobre vieš. Týmto to neuľahčuješ. Ani pre teba ani pre mňa. Budeš sa to musieť naučiť, lebo za mesiac začína najhoršia časť roku. A dovtedy to budeš musieť vedieť. Rozumieš?" Zayn mi teraz prišiel trochu starostlivý, no neviem prečo. Ale je to od neho milé, že sa zaujíma.

Jemne som prikývla.

"Fajn. Takže si pochopila aspoň trochu tomu čo som hovoril. To je dobré. Lebo, keďže bývaš so mnou v dome. Tak mesto to berie tak, že ťa mám všetko potrebné naučiť a chrániť ťa do januára, kedy začne najhoršia časť roku. Potom ťa už nebudem chrániť. Nedovolia mi to."

Už sa ho na nič nepýtam. Viem, že mi to nemôže povedať. To som už pochopila. Aj keď rada by som ešte nespočetne veľa vecí vedela, no pravdepodobne mi to on nepovie. Takže to neriešim a snažím sa nevšímať si veci, ktorým nechápem.

"Dobre tak poďme, aby si nemal potom z toho problémy, že som bola tvrdohlavá ako baran. Pokúsim sa zapamätať si tie mená a snažiť sa ich priraďovať k tváram. Bude to zložité, no budem sa snažiť."

Jemu sa na tvári objavil ďakovný úsmev. A kráčal ďalej.

"Ďakujem Melissa."

"Ak ťa to poteší."

***

Som vyčerpaná. Hlavne moja myseľ. Z toľkých mien a tvárí. Niektorých si už pamätám, no niektorí nie a nie vbiť sa mi do hlavy. Snáď si ich zapamätám za ten mesiac. Mohlo by sa mi to podariť, no pre mňa je to zložité. Obdivujem Zayna aj ostatných ľudí, ktorí si zapamätali tie mená.

Pri myšlienkach, ktoré sa mi vírili hlavou som upadla do tvrdého spánku.

*

"Presuňte to drevo a zapichnite ho do zeme. Bude z neho stĺp."

"Rozkaz Pane." zdvorilo povedali robotníci, ktorí niesli v rukách dlhý kmeň stromu.

Ten, ktorého nazývali PÁN, bol zarastený škaredý starý muž. Hnusil sa mi. Pri pohľade na neho sa mi na tele objavili zimomriavky a striaslo ma. Bol to hrozný pohľad. Je slizký. Fuj, hnus. Nedá sa na neho dívať.

Robotníci už drevo zapichovali do mokrej hliny. Nedarilo sa im veľmi. Keď už sa zdalo, že drevo bude už, už v zemi, naklonilo sa im buď doľava alebo doprava a spadlo.

Teraz ho tam zapichovali už asi piaty-krát, o znovu spadlo.

"Pohnite si s tým, nemám more času. Ste takí sprostí ako to drevo, čo držíte v rukách. Neviete ani zapichnúť jedno obyčajné drevo do zeme? Mám vás vyhodiť? Ak nechcete, aby som vás vyhodil, tak to drevo okamžite zapichnite do zeme."

"Rozkaz Pane." Zborovo sa ozvali robotníci. Ako ho môžu počúvať? Nechápem. Veď je to obyčajný slizký hnusák.

"A ty, poď ku mne!" Jeho prst smeroval priamo na mňa. Čo, ja? Ja nechcem. Nikam nejdem. Protestne som si založila ruky na prsiach a ani sa nepohla.

"Viac krát to opakovať nebudem." Výhražne zvrieskol, až so mnou cuklo.

Neochotne som sa pohla smerom k nemu.

Zastala som asi meter od neho. A ďalej sa nepohla.

"Bližšie." Znovu prehovoril tým jeho nechutným hlasom.

Pohla som sa ešte kúsok. Ja nechcem. Už bližšie nechcem ísť. Bojím sa ho. Naháňa mi hrôzu.

Stála som tak, že sa ma mohol dotknúť.

Jeho ruka sa obmotala okolo môjho zápästia a surovo si ma prirazil k jeho telu. Zhnusene som vykríkla. Srdce mi búšilo do hrude. Čo mi chce urobiť?

Jeho druhá ruka stlačila môj zadok a vtedy som hrôzou zvolala na plné hrdlo: "POMÓÓÓÓÓÓC."

*

"Melissa, zobuď sa!" niekto mnou triasol.

"Zayn." Vyhŕkla som a z očí sa mi spustili slzy.

"Neplač, bol to len sen. Len sen. Zlý sen. Neboj sa." Upokojoval ma a hojdal v jeho pevnom náručí.

"Ale to bolo také skutočné." Protestovala som.

"Už je koniec. Zobudila si sa. Skončilo to. Nemáš sa čoho báť. Hovoril som, že ťa musím chrániť. A to aj robím, Melissa."

"Bojím sa Zayn."

"Nemáš sa čoho. Bol to len sen, predsa."

Síce ma Zayn upokojoval, no z mojich očí sa stále drali von slzy. A ani zďaleka to nechcelo prestať. To, aký bol ten sen skutočný ma desilo. Desila ma predstava, že to bolo možno nejaké varovanie alebo sa to dokonca niekedy stane. Nechcela som si pripustiť, že by to mohla byť pravda, no je tu istá šanca, ktorej sa bojím, že by ten sen mohol byť niekedy v mojej budúcnosti skutočný. Nechcem si to pripustiť, a ani si to nepripustím.

Zayn ma predsa ochráni, sám to povedal. Táto jediná myšlienka ma na teraz upokojila.

Hiiiiiii.

Som tu znovu....ako sa máte? Ja som trochu chorá. :/ Choroba mi lezie na nervy. Nemám rada, keď som chorá. :( Ale nič no..... Mám uplne úžasnú náladu.. So šťastná. Hej nsom divný človek.

Inak ľudia vy ste úžasní Stay Alive bolo #31 vo Fanfiction. Teraz to už kleslo o dosť nižšie ale aj tak. Ďakujeeem vááááám. Len tak ďalej pokračujte, ja budem len šťastná.

A ešte niečo....ja vám chcem dávať venovania, ale keď vy nekomentujete. Prosím dávajte aspoň jeden koment ku každej časti. Veď to nie je veľa. PROSÍM. Vééééľmiii prosíííím. Viete ako ma to vie urobiť šťastnou....tí, čo píšete určite viete ako moooc to vie potešiť. Tak prosím, dáte koment-máte venovanie. Je to také jednoduché. Nemusíte mi tam písať slohové práce ak sa vám nechce, samozrejme kľudne píšte aj slohovky, budem len rada a rada si to prečítam.

Ak čítate moje poznámky autora, tak prosím hoďte mi tu koment.

Ľúbim vás.

Kika.