Teória Tajgy

2. Stĺpček

"Tak a teraz by sme sa mohli vrátiť k téme." Podotkla som po chvíľke pozorovania tohto zvláštneho chlapíka.
Nechápte ma zle, isto by akákoľvek iná žena bola na mojom mieste nadšená. Ale ja som tu pracovne. 

"Chcete jeho email?" Navrhol a ja som horlivo prikývla. Moje nadšenie ma zaplavilo ako prívalová vlna. A bolo po snahe pôsobiť seriózne. 
Jemu to však zjavne nevadilo. Pobavene sa na mňa pozeral a mala som pocit,že sa mi tými svojimi sivými očami pozerá priamo do vnútra mojej lebky.
Nechcem vedieť, čo by tam našiel. 

"Budem to brať, ako áno." Zhodnotil a načiahol sa po mojich poznámkach. 
Okamžite som po nich chmatla a oborila sa na neho: "Čo si myslíte, že robíte?" 

"Chcem vám ho do nich napísať." 
Musel sa na mne dobre baviť, keď si odo mňa bral tie poznámky. 

"Máte pero?" 
No máme ho asi obaja. Prehliadla som si ho a musela som si zahryznúť do pery, aby som kontrolovala svoje myšlienky.
Aj keď to bol divný až príliš spoločenský chlapík, bol to teda sakra sexi chlapík. 

Radšej som mu podala pero.

A on ho zovrel medzi prsty a s ľahkým pohybom napísal pár písmenok, do ľavého horného rohu.

Zvedavo som sa naklonila nad ten papier aby som si mohla prečítať ten email.

"Dali ste mi aj jeho číslo?" Prekvapene som zažmurkala na tých pár číslic, pri tých pár písmenkách.

Zasmial sa, tým jeho hrdelným smiechom a ja som sa bála vzhliadnuť k nemu. I keď bol Fešák, jednoznačne s veľkým F, pripadala som si v nevýhode. Vedel, čo chcem vedieť ja. A presne vďaka tomu mi mohol dať pomyselný mat.

"Dal som Vám moje číslo." 

"Vaše?"

"Správne."

"Chcete sa dohodnúť, na nejakom pracovnom stretnutí, kvôli možnej budúcej spolupráci?" 

"Chcem sa dohodnúť, na nejakom súkromnom stretnutí, kvôli možnej budúcej spolupráci."

Vzdialila som sa od neho, na koľko mi to moje sedadlo dovoľovalo. Aj keď mi jeho záujem imponoval, ale pozrime sa na túto situáciu s chladnou hlavou.

Takmer dvojmetrový chlap, s nádhernými sivými očami, gaštanovými vlasmi a svalmi risujúcimi sa pod tričkom. Nehovoriac o tom, že jednoznačne je do istej miery charizmatický, nehovoriac o tom, že vtip mu nie je cudzí. 
Samozrejme ignorujúc fakt, že ten vtip si robí zo mňa. 
Toto niečím smrdí.

Nijak som však na jeho poznámku nereagovala a on to prešiel ako správny gentleman. 
Má malé bezvýznamné plus. 
Bezvýznamné.

"A ako ste sa dostali k práci pre MC?" Nadhodila som, aby som prešla trápne ticho. A udržiavať rozhovor v pracovnej rovine mi prišlo ako vhodné riešenie. 

"Cez rodinu. Pracujem tam už od začiatku. Videl som túto firmu rásť." Pousmial sa a zavrtel hlavou. "Dokonca vo firme máme zasadený strom, ktorý tam rastie odo dňa, keď nášho zakladateľa a riaditeľa, v jednej osobe, napadlo, že založí firmu." Zasmial sa a ruku si zaboril do vlasov. "Tvrdí, že plný želania, ľudia do neho hádžu mince a podobne." 

"A plní?" Spýtala som sa a on sa na mňa prekvapene pozrel.

"Záleží, či viete ako si správne niečo želať." Naklonil sa ku mne, oprel sa lakťom o operadlo ale udržoval si odstup. 

Aj tak ma uvádzal do rozpakov.

"A ako si mám niečo želať?" Spýtala som sa, pri čom sa prejavila moja novinárska prirodzenosť. 
Zvedavosť.... s miernou dávkou pochybovačnosti.