Percy Jackson - stratení v čase [POZASTAVENÉ]

Už len pár míľ

Leo

Cesta bola celkom nudná a nezáživná. Teda až na tých pár útokov. No dobre vôbec ich nebolo pár a záživná bola až moc na náš vkus. Ale tak strašne moc som túžil povedať túto vetu, tak ma prosím hneď neukameňujte. Útokov bolo čoraz viac a viac a ambrózie menej a menej. A po tom, čo Percy dostal záchvat smiechu pri pohľade na 20 metrového kyklopa som sa fakt začal báť, či sa nezbláznil. Aj ja som sa snažil odľahčiť situáciu, ale na hento by som si asi určite netrúfol. Keď už sme fakt podliehali panike, zrazu nabehol ako Kapitán Amerika a všetkých nás naplnil nádejou. S Percym sme ich vždy raz dva zvládli. Doráňaný, ale živý. Už som tak nestresoval, že to nestihneme. Percy bol náš vietor do plachiet. Teda vietor bol Jason a Percy ju poháňal po vode ale chápete ako to myslím nie? Všetci sa mi zdali uvoľnenejší. Annabeth sa už asi zmierila s tým, že je tu. Ako to viem? Nechcela jeho a dokonca ani Jasona zabiť. Čo bol dosť veľký pokrok. Cestu vám asi opisovať nebudem bolo to veľa úderov, sekania, ambrózie, bodných a rezných rán, smiechu,  útokov, príšer, Jasonovho vetra/u, vody, vodných vírov a zemetrasení... môžete si typnúť od koho ... a samozrejme môjho najužitočnejšieho ohňa... no dobre, dobre, ale keď načo budem hovoriť kto tu bol najužitočnejší keď to je aj tak Percy a potom Jason. Nežiarlim! Naozaj! Možno trochu.... ok realita takže.... asi najhorší zážitok sme si odniesli z Malty ale je to len medzi nami, takže sa to ani nedozviete. Sľúbili sme si, že sa to nikto nikdy nedozvie. Od cieľa nás delilo už len pár hodín. Všetci sme boli vyčerpaní a po poslednom návale príšer sme sa ledva držali na nohách. Pár krát som dokonca zaspal ale moja hyperaktivita ma ochránila od trvdého stretnutia sa smojou dokonalo vyleštenou palubou. Takú krásnu a dokonalú palubu ste ešte určite nevideli. Nebol na nej ani jediný škrabanček. Proste bola taká strašne dokonalá že sa to nedá ani opísať. Tie parkety boli úžasné.
Musím priznať že používanie svojich schopností nie je až také super. Človek je potom strašne unavený.
,,Ludia nebláznite! Už sme skoro tam chodte sa prespať. V takomto stave by vás porazil aj koi kapor." povedala Annabeth.
,,Čo máš proti koi kaprom." zafučal Percy zároveň s Rebecou. Vidno že sú súrodenci, i keď nevlastní.
,,Nič." povedala Annabeth úplne seriózne a vážne, čím nás donútila začať sa smiať.
,,No dobreeee. To si vyriešime neskôr... Ale vážne mali by ste sa prespať. Veď zaspávate postojačky nie je tak Leo? Choďte spať." prečo povedal práve mňa! Aj Jason vyzeral, že by bol schopný zaspať v náručí medúzy a ani by mu to neprekážalo!
,,Dobre. Ideme." zamumlali sme a išli smerom ku kajutám. Od únavy sa my zahmlievalo pred očami. Piper sa v dverách ku kajutám náhle otočila a ja som do nej skoro vrazil. Bolo to o chlp. Mal som čo robiť aby sme sa obidvaja nestretli s podlahou. Ja už po neviem po koľký krát...S tou mojou dokonalou podlahou. Asi už viete kto ju robil.............ja. Kto by to bol čakal.....
,,Annabeth? Tým všetci myslíš všetkých, alebo všetkých až na vás dvoch. Lebo podľa môjho skromného úsudku je Percy ten, čo by mal prvý ležať v posteli. Chápem, že chcete chrániť loď, ale ak si čoskoro aj vy neoddýchnete neviem ako to zvládnete." poznamenala Piper múdro. Niežeby nemohla dcéra Afrodity hovoriť múdro ale ona hovorí extra múdro a... to je jedno... proste je úplne iná ako dcéri Afrodity. Teraz si zase myslíte že sa mi páči... ale to tak nie je sme len priatelia.

Annabeth

Pozrela som sa na Percyho a únava na ňom bola značne vidieť. Piper má pravdu. Zostáva tu len kvôli mne. Nikdy sa nesťažoval na únavu a tak som si vlastne ani neuvedomila, že ju momentálne pociťuje. Proste som blbá. Nevšimnem si ani keď budú prasatá lietať. Nechápem ako som si to mohla nevšimnúť. Veď celý čas poháňa loď a odráža s nami príšery.
,,Percy aj ty! Pretože si zachránil svet nie si výnimka. Tvoje psie oči na mňa neplatia." povedala som a prísne sa pozrela na svojho priateľa. Pravda však bola celkom iná. Tie jeho tuloňo- psie oči ma vedeli presvedčiť vždy a všade. No teraz som sa nemohla nechať ovládnuť. Aj napriek toľkej únave a vyčerpaniu mu v jeho krásnych oceánsko zelených očiach hral ten známi plamienok odhodlania.
,,Tak to určite! Pfff! Bez teba nikam nejdem! Si myslíš, že ťa tu nechám samú?! Ideš so mnou." chytil ma za ruku a ťahal k jeho kajute. Sprevádzali nás prekvapené ale predovšetkým pobavené pohľady našej posádky. Ja som len pokrčila plecami a nechala sa unášať do mäkkej a pohodlnej postele. Vzdorovať je zbytočné. Keď si Percy niečo zaumieni, nepohne s ním ani stádo Kolchidských býkov. Prešli sme dverami do jeho modrej kajuty. Niežeby som tu nemala kajutu aj ja (popravde bola hneď oproti tej jeho), ale príjemnejšie mi bolo s ním v tej jeho. Zatvoril za nami dvere a hneď na to ma jemne sotil do postele. Zachytila som sa o jeho tričko s potlačou zobrazujúcov trojzubec a stiahla ho so sebou do postele. Obidvaja sme sa do nej zrútili a ležali rozplacnutý ako palacinky. Z plného hrdla sme sa smiali a keby nás niekto teraz videl, pravdepodobne by si myslel, že sme sa už úplne zbláznili. Aj keď ... Leo si to myslí asi tak či tak. Po tom čo Percy dostal záchvat smiechu z asi najväčšieho kyklopa akého sme stretly si myslí, že začíname pomaly blázniť.