Percy Jackson - stratení v čase [POZASTAVENÉ]

Budúcnosť

Čo sa to stalo? Som mŕtvy? Spomenul som si na tú bolesť v chrbte a plač mojej chytrolínky. Toto nevyzerá ako Elýzium. Verte mi ja som ho videl. Pripadalo mi to, akoby som spal desiadky rokov a pritom si aj tak neoddýchol. Pomaly som otvoril oči, aby si zvykli na svetlo. Tá náhla žiara ma na chvíľu oslepila a ešte hodnú chvíľu som videl čierne škvrny pred očami. Keď sa vyparili, mohol som si obzrieť kde vlastne som. Bol som napojený na niake prístroje v malej izbe. Rýchlo som si strhol všetky hadičky a už sa škrabal na nohy. Nahmatal som vo vrecku pero a otvoril ho. Pomaly som otvoril dvere a vydal sa úzkou chodbou hľadať východ. Začul som kroky a tak som sa rýchlo schoval za nejakú sochu. Ten niekto smeroval k miestnosti kde som sa prebral. Sledoval som ho ako otvoril dvere a vošiel dnu. Neviem si ani len predstaviť načo tam bol, ale neláka ma to zistiť. Ten niekto sa rýchlim krokom vracal späť. Bol značne nervózny. Nedalo mi to a musel som ho sledovať. Vošiel do obrovskej miestnosti. Postavil som sa za dvere a odpočúval ho, ako s niekým hovorí:
,,Pane on tam nie je. Zmizol. Niekto ho musel oslobodiť." hovoril bojazlivo.
,,Čože! On ti ušiel?!!! Toľko rokov sme sa tu s ním trápili! Liečili ho od jedu Kampé a urobili ho naň odolným... a on ti len tak ujde!" kričal druhý hlas.
,,Ale pane bol v tranze nikto nepredpokladal..." pokračoval prvý.
,,Ja som hneď povedal Gai, že to nemá význam! Mali sme ich zabiť hneď ako som ich uviedol do hlbokého spánku. No ona ich namiesto toho uzavrela do paralérnych snov a jeho nám tu dala skoro mŕtveho, že ho máme uzdraviť!" rozčuloval sa hlas.
,,Áno Morfeus (boh snov). A neľutujem svoje rozhodnutie. Tý polobohovia budú trpieť! Stovky rokov, ako som trpela ja, keď už druhýkrát prekazili povstanie môjho syna. Kým oni žijú v svojich najhorších snoch už skoro sto rokov, ja sa chystám na Kronov velkolepý návrat." ozval sa v miestnosti hlas ktorý som veľmi dobre spoznal. Hlas patriaci panej Hlinený ksicht. Mojej prababke Gaie. Z náhleho ticha som usúdil, že z nej má rešpekt aj Morfeus, ktorý tak kričal na druhého chlapa.
,,Gaia on utiekol." oznámil jej chladne.
,,Nájdite ho! Ak sa dostane do tábora všetko bolo na nič." povedala vražedne. Hneď som vedel čo mám robiť. Musím sa vrátiť do tábora. Potichu a nepozorovane som sa dostal von z tohto... proste miesta. Po menšom blúdení som našiel východ a konečne uvidel svetlo sveta. Toto miesto sa mi zdalo také známe a neznáme zároveň. Bolo to až moc ľahké. Žiadne príšery? Nemienil som sa s tým zapodievať, a tak som sa radšej behom vydal smerom k mestu. Zastavil som sa v strede mesta pri veľkej ceduli: Vitajte na Manhattane. Mesto vyzeralo trochu inak, ako som si ho pamätal, ale inak bolo všetko pri starom. Tu sa všetko skomplikovalo. Príšery zrejme ucítia môj silný pach, lebo sa ku mne hnala mantichora. Nemusím vám hádam vysvetľovať čo to je?! S menším vypätím síl som ju porazil a ona sa rozpadla na prach. Čo teraz?! Ako sa dostanem do tábora. Nemám peniaze a dokonca ani drachmi. Z myšlienkového pochodu ma vyrušilo niečo čo som v živote nečakal. Na mori plávala malá loďka s troma postavami. Keď sa priblížili bližšie zistil som, že jeden z nich má chlpaté nohy - satyr. Moje šťastie ale hneď vyprchalo keď som uvidel, že ich naháňa. Moja kamoška Charybda.
,, Decká vypadnuti odtiaľ!" zakričal som hneď potom ako som prišiel na mólo.
,,Prepáčte pane ale práve sme chytili veľkú rybu ... ehm počkajte chvíľku." odkričal mi ten malý satyr vystrašene. Toto je asi jeho prvá akcia. Nezostávalo mi nič iné, len skočiť do vody a zaplávať si za nimi.
,,Čo to robíte! Okamžite vylezte z tej vody!" kričal na mňa satyr, keď ma od ich loďky delilo už len pár metrov. Charybda už bola celkom pri nich keď som vyskočil na palubu.
,,Heeej ty Charybda! Prikazujem ti aby si sa vrátila do mora oblúd a už odtiaľ nikdy neodišla!" spomenul som si na to ako mi otec povedal, že ma morské príšery musia počúvať. Charybda sa stiahla do mora.
,,Veľmi veľká ryba." skonštatoval som. Prekvapený pohľad satyra a tých dvoch polobohov stál za to.
,,Ako ste to... kto ste?" vykoktal satyr.
,,Momentálne váš záchranca." nemôžem im povedať kto som. Nie dovtedy kým sa nedozviem, čo sa vlastne stalo.
,,Ďakujeme." povedalo dievča.
,,Moje meno je Adam a toto je Elizabeth ale voláme ju aj Líza. A toto je náš ochránca Oliver." zoznámil nás Adam. Líza bolo nízke blonďaté dievča s hnedými očami zatiaľ čo Adam bol úplný opak vysoký brunet so sivými očami ako moja chytrolínka .
,,Dobre." prikývol som.
,,A tvoje meno je?" chcel vedieť Adam.
,,Na tom nezáleží." odvrkol som nepríjemne.
,,Ale záleží. Chcem vedieť meno chalana, ktorý mi pomohol ochrániť mojich zverencov a vlastne nás zachránil." nenechal to tak Oliver.
,,Na toto nemáme čas. Musíme sa dostať do tábora." ignoroval som ich otázku.
Odišiel som na opačný koniec loďky, čo bolo asi tri metre od nich a sadol si tam. Cítil som ich pohľady na mne. Asi je neslušné sa niekomu nasilu natrepať na loď a odmietnuť sa predstaviť, ale to mi je teraz jedno. Musím sa dostať do tábora a zistiť, čo je s ostatnými. Pomyslel som na vodné prúdy a prinútil ich poháňať loďku. Loďkou silno trhlo. Počul som ako všetci popadali. Otočil som sa, aby som skontroloval, či sa im nič nestalo. Na tváry mali nechápavé pohľady. O pár minút sme už kotvili v zálive. Hneď všetci vybehli na breh a .... no ... bolo im zle a taaak .... proste fuj. Nasadil som si kapucňu. Nepotrebujem všeobecný rozruch. Chcel som sa rozbehnúť smerom, kde mala stáť hlavná budova, no zrazu sa na mňa vyvalila banda bojovníkov.
,,Kto si?" spýtal sa jeden.
,,A čo je teba do toho!" postavil som sa na jeho úroveň, aby som si vytvoril väčšiu autoritu.
,,Mňa? Všetko. Kľudne môžeš byť špión od Gaie." vyprskol na mňa. V tom ma pochytil nával zlosti.
,,Špión od Gaie! Okamžite ma nechaj prejsť lebo uvidíš čo dokážem!" zaziapal som. Všetka voda v zálive zdvihla a odhodila ho. Bojovníci predomnou sa na mňa šokovane pozreli.
Niekto mi položil ruku na rameno:
,, Kámo kľud. Koho hľadáš?" spýtal sa Oliver.
,,Cheiróna." odvetil som už kľudný.
,,Ten tu teraz nie je. Vráti sa až na večerný táborák. A mimochodom som Frank." odpovedal ďalší z bojovníkov.
,,A kde je?" spýtal som sa.
,,Môžeme ti veriť?" chcel vedieť Frank.
,,Samozrejme."
,,Dobre." jeho dôvera ma potešila
,,Dobre! Stačí ti len jeho slovo!" vyliezol z vody chalan, čo som ho odhodil.
,,Áno. Dnes je významný deň. Prišli dokonca aj lovkyne. Je sté výročie od vtedy, čo osem hrdinov zdržali návrat Krona a Gaie. Asi nevieš o čom hovorím, ale všetko ti vysvetlíme." sté! To nie je možné... zatočila sa mi hlava.
,,Si v poriadku? Niako si zbledol." spýtala sa starostlivo Elizabeth.
,,Áno teda ani nie." sté? To nemôže byť pravda. Musím sa porozprávať s Cheirónom. Nemohli ma tam predsa držať sto rokov. To by som mal 117.
,,Poďte prevedieme vás po tábore." povedal Frank s úsmevom. Prikývol som a nasledoval ho. Nepotrebujem previesť po tábore. Už dávno viem, kde čo je, ale to oni nevedia. Prechádzali sme okolo hlavnej budovy. Celý čas som mal na sebe kapucňu a díval sa do zeme.
,,Čo je to za socha?" počul som Adama. Aká socha? Bum! Narazil som do niečoho tvrdého. To ma prinútilo zdvihnúť hlavu. A naozaj tam bola veľká socha. Socha nás. Mňa, Annabeth, Jasona, Piper, Nica, Rebeci, Lea a Viki.
,,To je socha tých hrdinov, ktorých je dnes výročie." vysvetlil Frank.
,,Aha ten chlapec vyzerá úplne ako ty!" ukázala na mňa Elizabeth.
,,Nevyzerá." snažil som sa zachrániť situáciu, ale je ťažke obhajovať klamstvo. Hlavne také ako je toto.
,,Ako ktorý?" vyzvedal Frank.
,,Ten svalnatý s tým mečom na pravo." doplnil ju Adam.
,,Ukáž sa. Aj ja chcem posúdiť. A ten napravo je syn Poseidóna. Vraj bol najmocnejší poloboh na svete. Vedľa neho je jeho priateľka dcéra Athény." hovoril Frank. Neostávalo mi nič iné len si zložiť kapucňu. Zmienka o mojej chytrolínke ma zasiahla ako šíp do srdca.
,,Wow. Vyzeráš ako jeho identické dvojča." vydýchol užasnuto.
,,Nie nevyzerám. A prečo ich neoslovujete menami." zaujímal som sa.
,,Nevieme ich všetky. Vieme iba, že syn Háda je Nico di Angelo a syn Dia je Jason. Nevieme dokonca ani meno syna Poseidóna. Aj napriek tomu, že bol vedúci výpravy a dvakrát zachránil svet."
,,Prečo ste sa nespýtali Cheiróna? Ten to predsa vie." nechápem prečo sa ho nespýtali. Ale skôr to, prečo im to nepovedal on.
,,Nerád o tom hovorí." povedal smutne Frank.
,,Ehm Frank žartuješ? Veď zozadu je na každej postave napísané jej meno." ozval sa Adam spoza sochy.
,,Čože! Ukáž!" zjavne ho to dosť prekvapilo.
,,Tu. Vidíš?" ukázal Adam na mená.
,,To nie je možné predtým tam nič nebolo." hovoril akoby videl zjavenie.
,,No možno ste si to len nevšimli." snažila sa prísť na rozumné vysvetlenie Elizabeth.
,,Athénčania to prehľadali aspoň stokrát. Piper Mclean, Leo Valdez, Nico di Angelo, Jason Grace, Viktória Rushová, Rebeca Bluns, Annabeth Chase a ... Perseus Jackson." čítal mená Frank.
,,Už nám povieš tvoje meno alebo ťa máme volať Perseus?" povedal so smiechom Adam. Keby len vedel, že sa vlastne trafil do čierneho.
,,Percy. Nemal rád keď ho volali Perseus." nemal som to rád vtedy a neznášam to aj teraz. Neviem prečo. Asi preto, že niesom synom Dia.
,,Čože?" povedali všetci naraz.
,,Nič." opakovať sa nebudem. A aj tak to určite počuli a robia sa hlúpimi.
,,Počúvaj, tým ako sa správaš ma moc nepresvedčuješ v tom, že nie si špión." povedal Frank ticho aby som ho počul len ja.
,,O tom kto som poviem zatiaľ iba Cheirónovi a Thálii." spomenul som si, že hovoril, že prišli aj lovkyne.
,,Thálii? Odkiaľ poznáš vodkyňu lovkýň?" čudoval sa Frank.
,,Zaveď ma k nej prosím." poprosil som.
,,Decká nájdite si prosím niekoho, kto vás prevedie. Poď so mnou." najskôr povedal Adamovi a Líze a potom sa otočil ku mne.